"Začal som sa viac venovať hokeju. Ako 17 - ročný som bol úplne náhodou v národnom mužstve. Jeden spoluhráč nemohol vycestovať z politických dôvodov a ja som mal pas ako reprezentant juniorov. Cestoval som na majstrovstvá sveta do Štokholmu do Švédska. Tam som strelil nádherný gól, ktorý som v živote nevidel. Od strachu som vystrelil, keď som videl dvoch dvojmetrových Švédov. Ja som mal vtedy 68 kilogramov. Nechcel som ísť medzi nich, lebo som si myslel, že mi dolámu kosti. Jednému som trafil do ramena a dal som gól. Spoluhráči ma objímali, ani som nevedel prečo. Dal si gól bažante, hovorili mi. Na ten prvý gól za národné mužstvo si pamätám dodnes. To bol základ môjho rozhodnutia, že ostanem pri hokeji."
"U mňa nie je najlepší hráč ten, ktorý najviac zarobí. Mal som spoluhráča Ševčíka, ktorý sa napracoval ako idiot a Havel, ktorý za nás musel brániť. A ja s Jiříkom sme boli slávni, lebo sme dávali góly. Ale oni boli zodratí, lebo sa museli furt vracať, bojovať a prihrávať. My sme boli v novinách, ale on bol ten pracant, a to bol najlepší hráč, nie my. My sme zobrali len výťažok z toho, keď sa robí malinová šťava. My sme vyťažili z toho, že za nás makali tí druhí. My sme im boli za to vďační, dávali sme góly, a preto sme vyhrávali."
"Môj najväčší športový úspech v tenise bol zisk juniorského majstra Československa. V senioroch som bol na siedmom mieste, hoci som hral len tri mesiace v lete, kým ostatní už hrali celoročne. V tenise som bol aj trikrát majster Slovenska. Boli sme len štyria Slováci, ktorí za 70 rokov vyhrali pardubickú juniorku. Prvý bol Meruňka, ktorý skončil v New Yorku, lebo utiekol. Druhý som bol ja, tretí bol Lukáč, ten bol trénerom v Rakúsku a štvrtý bol Mečíř. Odvtedy nikto nevyhral zo Slovákov. To bol môj veľký úspech. Potom bol veľký úspech, že som sa zdravotne tri krát dostal z takého srabu, kde som bol už odpísaný. Znova som sa vedel postaviť na nohy. Prvýkrát vďaka prvej manželke, že sa o mňa starala, aby som sa mohol postaviť na ľad. Dvakrát vďaka druhej manželke, ktorá ma znova postavila na nohy. Bol som úplne mimo. Niekto sa ožiera, lebo myslí na nespravodlivosť, ja som robil opak. Hľadal som cestu, kde by som sa uplatnil, keď nebudem robiť šport."
Jozef Golonka pochádza z robotníckej rodiny. Rodičia ho odmalička viedli k športu. Otec bol robotník a futbalista, mama pracovala ako šatniarka a učila ho krasokorčuľovať. Jozef sa dlho nemohol rozhodnúť, či sa bude venovať profesionálne tenisu alebo hokeju. Ako junior vyhral trikrát majstra Slovenska v tenise, ale bavil ho aj hokej. Ten napokon zvíťazil v jeho ďalšej športovej kariére. Svoju úspešnú hráčsku kariéru začínal v klube Sokol NV Bratislava, v ktorom pôsobil v rokoch 1955 až 1957. Neskôr vyštudoval Ekonomickú univerzitu a potom aj trénerstvo na Univerzite Komenského. V drese Slovanu Bratislava pôsobil počas rokov 1959 a 1969 a zažil tam najlepšie roky svojej dlhej hokejovej kariéry. Od konca 50. rokov mu chodili ponuky hrať do NHL. Lákali ho napríklad do kanadského klubu v Toronte. V klube ho však varovali, že keď emigruje, budú postihovať komunisti jeho rodičov a aj sestru. Aj preto nikdy neemigroval a ostal hrať za Slovan. Pamätník mal napokon problémy s režimom po legendárnom zápase hokejistov Československa so Sovietskym Zväzom. Uskutočnil sa v marci 1969. Hokejisti urobili symbolické gesto, keď po zápase odmietli podať ruky hráčom ZSSR. Ukázali tak odmietavý postoj k okupácii Československa z augusta 1968. Po ukončení hráčskej kariéry v polovici 70. rokov sa Jozef venoval aj trénerstvu asi 20 rokov. Pôsobil v klube Zetor Brno, v Slovane Bratislava, viedol aj československú reprezentáciu do dvadsať rokov. Trénoval aj viaceré nemecké mužstvá. Za svoje životné úspechy považuje aj stretnutia s anglickou kráľovnou či švédskym kráľom. Dnes je dôchodcom v Bratislave.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
