Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Gerhardová (* 1929)

• 1. februára 1929 sa narodila v Bratislave

• v roku 1944 po SNP bola deportovaná do Osvienčimu

• 13. – 15. februára 1945 zažila bombardovanie neďalekých Drážďan

• 5. mája 1945 zažila oslobodenie Mauthausenu

• 25. mája 1945 už stála v Bratislave pri bývalom Parku kultúry a oddychu, v roku 1947 dokončila strednú školu, po vojne im vrátili obchod

• 20. septembra 1953 sa jej narodila dcéra Daniela Silvia, neskôr významná americká vedkyňa so zameraním na detskú onkológiu

• v lete 1967 emigrovala do Izraela, potom do USA

• v čase natáčania žije v New Yorku, po dcérinej smrti venovala jej peniaze detskej onkológii

„Opýtala sa ma, koľko mám rokov a ja že 15. A ona povedala, že keď sa ma opýtajú, nech poviem 18. A to mi, myslím, zachránilo život. Až neskôr mi vysvetlila, že s deťmi sa tu nehrajú.“

Eva mala iba 16 rokov, keď sa vrátila z koncentračného tábora. Doma našla iba otca, ktorý gestapu ušiel doslova zázrakom, keď naskočil do idúcej električky. Vychudnutú dcéru nespoznal. Na druhý deň po návrate z Mauthausenu šla normálne do školy. Z koncentračného tábora, kde väzňov triedil doktor Mengele, sa však nikdy nevrátil ani jej starší brat, ani stará mama. Eva na krajinu, ktorá umožnila deportácie vlastných občanov, nezanevrela. Pre emigráciu sa rozhodla až po tom, keď jej manžela ŠtB nútila do spolupráce výmenou za víza. Jej dcére zase komunisti neumožnili študovať. V zahraničí sa z nej neskôr stala významná vedkyňa.

Z dieťaťa vedúcou

Eva Haarová sa narodila vo februári 1929 v rodine obchodníka. Jej otec Markus Haar a mama Marta, rodená Frišová, mali v Bratislave na Obchodnej ulici obchod s módnymi odevmi. Žili v bratislavskom Podhradí aj s babičkou Antóniou, ktorá ju vodila na prechádzky k Dunaju. Hoci boli židovského pôvodu, slávili aj Vianoce.

V roku 1935 Eva nastúpila do školy na Zochovej ulici. „Bola som usilovná žiačka, učila som sa o tatíčkovi Masarykovi a to sa mi veľmi páčilo. Potom sme sa presťahovali na Dunajskú a vtedy umrela mama,“ spomína pamätníčka na obdobie, kedy mala 12 rokov. Eva sa stala nielen dedičkou obchodu, kde vtedy predávali klobúky, ale aj jeho vedúcou. „Až do času, kedy sa to arizovalo, tak potom som už nemusela chodiť.“

„Keď Hitler obsadil Rakúsko, naši boli strašne rozčúlení. Povedali, že musíme odísť,“ spomína Eva. Nakoniec však prichýlili rodinu, ktorá žila vo Viedni. Tí potom odcestovali loďou do Číny na pozvanie jedného z príbuzných, profesora dermatológie. Loď sa však kvôli japonsko-čínskej vojne nikam nedostala a všetci príbuzní aj s profesorom, ktorému Evin otec kedysi financoval štúdiá, skončili v Amerike.

Prvé deportácie Evu pripravili o niekoľko sesterníc a bratrancov. Sama však žltú hviezdu nenosila. „Žili sme inak, len málo ľudí vedelo, kým sme,“ myslí si. Rodinu však vysťahovali z bytu v Podhradí na Novosvetskú ulicu. Keď im obchod arizovali, otec sa zamestnal v čalúnnictve, ktoré zdedila priateľka Evinej mamy.

Eva zatiaľ nastúpila na odbornú školu pre ženské povolania, ktorá sídlila na Kollárovom námestí. Keď v júni 1944 bombardovali Bratislavu, akurát bola v škole. Strach nemala. „Nejaké bomby padali aj na Vysokej. A dievčatá z Malaciek, Kútov nosili pani učiteľke vajíčka a keď musela ísť do krytu, tak mi povedala: ‚Haarová, vy sa nebojíte, tak mi strážte tie vajíčka.‘ Tak som bola v triede a bomby padali okolo mňa.“

Po Povstaní sa tešili, lebo sa teta aj s rodinou vrátila z pracovného tábora v Novákoch. No zakrátko si esesáci prišli aj po Haarovcov. Eva pritom od začiatku školského roka kvôli bezpečnosti bývala na dievčenskom internáte a jej o 8 rokov starší brat vo františkánskom kláštore. Potom však otec dostal správu, že deti môžu ísť domov a na druhý deň si po nich prišli.

Pod dohľadom Mengeleho

„Zobudili nás o tretej v noci takí bratislavskí esesáci a otcovi povedali: ‚Haar, na toto čakám už 5 rokov!‘“ spomína pamätníčka. Viedli ich cez Panenskú ulicu smerom na Karadžičovu, kde sa vtedy nachádzala železničná stanica. Keď boli na Suchom mýte, zaznel výstrel. „Všetci esesáci sa obrátili do smeru, odkiaľ to išlo a zrazu prišla električka a otec do nej skočil. Babička nechcela ísť ďalej, že kde je Maxi! Ja som povedala, že vpredu, brat že vzadu. V Seredi zase začala babička o Maxim, tak som jej to vysvetlila.“

Brat ju prosil, aby sa postarala o babičku, že sa počas transportu do Osvienčimu pokúsi ujsť. To sa mu však nepodarilo. Do koncentračného tábora sa viezli v „dobytčáku“. V každom sa tlačilo asi 70 až 80 ľudí. K dispozícii mali jedno vedro na vodu a druhé na potreby. 

„Otvorili sa vagóny, začal úžasný kravál: Raus - von! Ja som vedela zoskočiť, ale babičke sme museli asi tri pomáhať. A okamžite, ako pristála na zemi, nás rozdelili,“ spomína si Eva. Babičku vtedy videla naposledy.

„A potom nás viedli do tých takzvaných kúpeľní, kde nás vyzliekli, všetko nám zobrali, obliekli nás do pánskych spodiek a povedali, že sprcha! A voľakto povedal, no, to môže byť plyn. Ale bola to sprcha a došiel doktor Mengele,“ hovorí Eva.

Vtedy ešte netušila, že ide o človeka, ktorý robí neľudské pokusy na väzňoch. Najprv si povyberal ženy, ktoré vyzerali tehotné. „A hneď aj skúšal, či sú, či nie sú. To bolo šialené,“ hovorí Eva. Potom šla pohľadať svoje veci. Tie však zmizli a namiesto nich jej niekto hodil pánske spodky, tričká a dreváky. „A než sme išli do spŕch, tak nás začali holiť. Nikde ani vláska sme nemali. Tma bola a vždy kravál, tam každý vrieskal, zaviedli nás do baráku, kde bolo len neohobľované drevo a tam nás dali, že spite.“ Pred spaním sa ešte dozvedela, že ak nebude dodržiavať pravidlá, tak ju zastrelia.

Ráno nasledoval nástup a počítanie väzňov. Jedno dievča sa jej opýtalo, koľko má rokov. „Vravím pätnásť. A ona: ‚Nie, osemnásť. Keď sa ťa opýtajú, máš osemnásť.‘ A to mi, myslím, zachránilo život.“ Ako jej druhá väzenkyňa vysvetlila, s deťmi sa tam jednoducho nehrajú.

Po pár dňoch ich Mengele opäť „vytriedil“. Znova ich nahnali do dobytčákov a odviezli do zbrojárskej fabriky vo Freibergu. Eva mala na starosti výrobu krídel pre lietadlá. „Pracovali sme 15 hodín denne, mám na to aj pamiatku,“ hovorí. „Bolo nám jasné, že keď budeme pracovať, tak nás nezabijú.“ Krátke noci trávila spoločne s 30 ďalšími ženami, pričom na železných posteliach sa museli tlačiť po dve.

V zbrojárskej fabrike

Lokálne zdroje hovoria, že táborom zhruba dva kilometre vzdialeným od fabriky prešlo asi tisíc žien, z toho 158 Sloveniek. Dostala sa tam aj Hana, ktorá predtým Eve poradila, aby tvrdila, že má 18 rokov. Patrila k dievčatám, ktoré mali ostatných na starosti. „Povedala som jej, že mám otca v Bratislave a keď bude ku mne slušná, tak otec sa jej odmení. Fakt boli veľmi slušné, ale v deň, čo sme sa vrátili, prišli inkasovať,“ vraví Eva, ktorá už viac nevidela ani svojho brata, ani babičku a sesternicu. 

Vo februári 1945 zažila bombardovanie neďalekých Drážďan. „A stratila sa im bomba niekde blízko nás. Bola veľkonočná nedeľa, hľadali dobrovoľníkov, tak som sa prihlásila. A tam som sa prvýkrát videla v zrkadle a nevedela som sa spoznať,“ spomína pamätníčka.

„Keď sa blížili Rusi, tak nás zas naložili, mali len tie uhoľné vagóny otvorené a šajnu sme nemali, kde sme.“ Keď začuli češtinu, od radosti začali spievať. Sloboda však bola ešte ďaleko. Vlak zaparkovali v Moste, kde väzenkyne zostali bez zásob jedla či vody. „To bolo hrozné, lebo smäd bolí viac ako hlad,“ spomína Eva. Dozorcom, ktorí si jedlo chodili kupovať, to vraj bolo úplne jedno. 

Vlak opäť skončil v koncentračnom tábore v hornorakúskom Mauthausene, ktorým prešlo viac ako 335 000 väzňov. Medzi nimi aj viac než 7 300 Čechov a Slovákov, z ktorých sa väčšina nevrátila. Eva prežila, no zrejme len preto, že sa tam dostala tesne pred oslobodením. „Tam nás zas všetkých dali do prázdneho baráku, kde nebolo naozaj nič, ani drevené postele, iba cementová podlaha. Tam nás zamkli a raz za deň došli s tou polievkou.“ A potom sa raz dvere otvorili a stál tam tank s červeným krížom.

Komplex koncentračných táborov Mauthausen bol americkou armádou oslobodený 5. mája 1945. Podľa Evy si však prvé dni ani nevšimli rozdiel. „Len uniformy sa zmenili.“ Ešte tri týždne vraj museli v tábore zostať kvôli karanténe a potom nastúpili na loď do Bratislavy. Cesta domov mala trvať len pár hodín, tak dostali so sebou iba olovrant. No keďže mosty boli zbúrané, trvala až tri dni.

Na nespoznanie

Nakoniec loď 25. mája 1945 pristála v Bratislave pri bývalom Parku kultúry a oddychu. O breh opreli akúsi dosku a medzi ľuďmi, ktorí im prišli pomáhať, Eva spoznala jedného známeho. „Neviete, kde je môj otec?“ opýtala sa ho natešene. Muž však Evu nespoznal. „Ja som Eva Haarová,“ povedala. Až potom sa dozvedela, že otca nájde v byte na Vysokej ulici.

V meste bola tma a bolo počuť výstrely. Eva však nebola sama, z lode s ňou vystúpila aj sesternica Grete. Spolu sa preplietli tmavým mestom až na Vysokú. „Bolo asi 10 hodín večer, otcove narodeniny,“ spomína Eva. Začala zvoniť, no nikto neotváral. Až keď neprestala, tak sa na byte rozsvietili okná. Bývalo v ňom asi 20 ľudí, ktorých tam prichýlili.

„Apuka, ja som to,“ zakričala Eva. Otec prišiel dole, no keď vedľa seba stáli so sesternicou, nedokázal rozpoznať, ktorá je ktorá, až keď Eva začala rozprávať. „Schudla som asi 30 kíl, čo sa mi veľmi páčilo. A hneď na druhý deň ma vliekli k doktorovi, že ja musím mať tuberu, ale to som nemala,“ dodáva.

Otec, ktorý sa zachránil skokom do električky, prežil poslednú časť vojny na Orave s falošnými dokladmi. „Nikdy na to nespomínal,“ vraví Eva, ktorá hneď po návrate z koncentračného tábora nastúpila do školy. „Keď zistili, že mi nič neni, tak som išla do školy a oni mi započítali celý rok. Spolužiačky, učitelia, každý ma veľmi vítal.“

V roku 1947 skončila strednú školu a po skončení vojny im vrátili aj arizovaný obchod. „Bola som nešťastná, lebo som chcela študovať ďalej,“ spomína Eva, ktorá chcela ísť na bytovú architektúru. O dva roky neskôr obchod sama odovzdala jednému z národných podnikov.

Bol to rok, kedy sa vydala. Pracovala potom väčšinou v stavebníctve, až kým sa jej 20. septembra 1953 nenarodila dcérka Daniela Silvia.

„Vtedy bola len 4-mesačná materská,“ spomína Eva. Keďže jej otca s nevlastnou mamou v rámci Akcie B vysťahovali niekam na dedinu, dcérka musela chodiť do jasličiek. Občas si ju vzali svokrovci.

Dievčatko bolo bystré a keďže doma sledovali rakúsku televíziu a Evini rodičia doma hovorili po nemecky, Eva ju chcela dať na jazykovú školu. Jej manžel však odmietol vstúpiť do strany. „Dášu, ktorá nevedela ani ceknúť, prijali. Jej otec bol v partaji. A Danu neprijali, lebo vraj nemá talent,“ hovorí Eva o vtedajších pomeroch. O emigrácii dovtedy neuvažovala, lebo bola hrdou „čechoslováčkou.“

Manžel jej však povedal: „Čo z nej chceš mať kaderníčku? Poďme odtiaľto!“ spomína Eva na rok 1967, kedy sa rozhodli aj kvôli dcére emigrovať. „Chcela vo všetkom vynikať, aj vynikala. Aj učitelia hovorili: Chce vedieť viac ako vyučujeme.“ Danielu Gerhard v zahraničí čakala úspešná kariéra, vyštudovala genetiku, urobila si doktorát z molekulárnej biológie a dlhé roky pracovala v americkom národnom onkologickom inštitúte - National Cancer Institute (NCI), kde sa venovala výskumu rizikových faktorov pre rakovinové ochorenia u detí. Podieľala sa na viac ako stovke vedeckých publikácií, pričom jej zistenia umožnili nové liečebné postupy. „Bola výnimočný talent,“ hovorí o nej Louis Staudt, vedecký riaditeľ NCI.

Útek cez Izrael

Počas socializmu sa rodina Gerhardovcov síce dostala do zahraničia, avšak len do Bulharska a Poľska. Viedeň, kde mala Evina nevlastná mama príbuzných, im nepovolili.

„Nedovolili nám zameniť peniaze, konzervy sme si nosili, benzín na streche a samozrejme sme vždy museli stanovať, na hotel nebolo.“ Ani s príbuznými v zahraničí sa veľmi nestýkali, lebo sa Evin manžel bál, že príde o prácu. V roku 1962 jej však povolili návštevu otcovej sestry v Izraeli. Loďou. Eva tam strávila 6 týždňov, no v Izraeli sa jej nepáčilo. „Bol prekrásny, ale páchol komunizmom,“ myslí si. Aj doma hovorila, že by tam nechcela žiť, tak ju ani nikam nepredvolávali.

Keď však Danielu nevzali na školu, bol to práve Izrael, kam sa vybrali. Evin manžel si vybavoval povolenie na návštevu Veľkej Británie, kde ho pozvali známi. „Došiel za ním bezpečák, ktorý mal ich podnik na starosti a povedal, že dostane vízum, ale musí sa upísať, že bude mať uši a oči otvorené a všetko musí povedať. Miro mi zatelefonoval do práce: ‚Poď domov, ideme sa baliť, zajtra ideme,‘“ hovorí Eva.

Odchádzali potajomky, nepovedali o tom ani rodičom, lebo sa o nich báli. „Môj otec bol strašne rád a Mirov otec dostal infarkt.“ Cez Maďarsko do vtedajšej Juhoslávie, kde mali ísť stanovať, a potom do Izraela. Prišli tam týždeň pred začiatkom 6-dňovej vojny, ktorá vypukla v júni 1967 ako vojenský konflikt medzi Izraelom a koalíciou Egypta, Sýrie a Jordánska.

Začiatok dobrý nebol. Dostali byt pridelený podľa počtu ľudí a kupóny, ktoré neskôr museli splácať cez zmenku. Keď ráno hľadala nejaké jedlo v kuchyni, tak sa dozvedela, že si má priplatiť. Nepáčilo sa jej ani to, že pre deti z východného bloku bola škola v Nazarete, kam by museli dochádzať, zatiaľ čo pre deti zo západného bloku bola priamo v Netanya, kde bývala jej teta. Ak by tam chceli dať dcéru, museli by si opäť priplatiť. Eva teda začala vybavovať vízum a pracovné povolenie do Ameriky.

Cestovali tam 14 dní gréckou loďou. Po pár dňoch v New Yorku odcestovali na Floridu, kde si manžel našiel prácu v továrni na výrobu motorov pre lietadlá a Eva pracovala ako kontrolórka v továrni na výrobu kardiostimulátorov.

Na Floride však bolo horúco, tak sa po roku, kedy im vypršala nájomná zmluva na byt, vrátili do New Yorku. Eva si hneď na inzerát našla prácu v jednej japonskej firme, kde pracovala až do dôchodku.

Domov jej však stále chýbal, aj Pražská jar v nej oživila túžbu po návrate. Obsadenie Československa vojskami Varšavskej zmluvy tak pre ňu bol šok, aj japonskí kolegovia jej vraj chodili kondolovať.

Na Slovensko sa však prišla pozrieť ešte za socializmu, kedy sa musela prihlásiť na policajnom riaditeľstve, a pravidelne sem chodí dodnes. V júni 2021 však Evu zasiahla veľká strata, zomrela jej dcéra Daniela. Eve preto z penzijného fondu vyplatili veľkú sumu peňazí, ktorú však darovala St. Jude Children’s Research Hospital, nemocnici, ktorá sa zaoberá liečbou detí s rakovinou, s ktorou Daniela spolupracovala.