Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Karol Gémesi (* 1943)

• narodil sa 2. októbra 1943 v Šahách na slovensko-maďarskom pohraničí

• práca v Lodeniciach v Komárne, kde zažíva okupáciu Československa v auguste 1968

• zakladanie Výskumného ústavu náradia v Nových Zámkoch od 1969

• nepríjemnosti so ŠtB, presviedčanie na spoluprácu

• v rokoch 1983-1988 pracovné vyslanie do Alžírska

• aktér Nežnej revolúcie v Nových Zámkoch

• 1990-1992 poslanec vo FZ za Maďarskú nezávislú iniciatívu/VPN

Karol Gémesi

Narodil sa 2. októbra 1943 v Šahách. Jeho otec pred druhou svetovou vojnou pracoval na mestskom úrade a po vojne v komunálnych službách. Matka bola učiteľka. Karolovým rodičom sa po vojne narodil ešte o štyri roky mladší brat a o desať rokov mladšia sestra. Otec si cenil politickú kultúru medzivojnového Československa a mal veľmi rád Prahu, v ktorej strávil dva roky vojenskej služby. Napriek tomu, že Karol žil na pohraničnom slovensko-maďarskom území, si po otcovi osvojil aj pročeskoslovenské cítenie.

Karol bol od malička bilingválnym dieťaťom. V Šahách nastúpil na slovenskú základnú školu, lebo maďarské školy tam v tom čase ešte neboli. Keď neskôr vznikli, prihlásili ho rodičia na maďarskú školu. Prirodzený vzťah k maďarskému prostrediu sa prejavil aj v tom, že revolučné udalosti v Maďarsku v roku 1956 doma vnímali veľmi intenzívne: „Počúvali sme maďarský rozhlas. Prežívali sme to skoro tak, ako keby sme tam boli,“ spomína.

Pražská jar v Komárne

Karol zmaturoval na maďarskom gymnáziu, no napriek dobrým školským výsledkom sa na vysokú školu nedostal. Začal teda pracovať ako sústružník vo fabrike a na vysokú školu sa prihlásil opäť o rok, tentokrát úspešne. Na Strojníckej fakulte dnešnej Slovenskej technickej univerzity v Bratislave vyštudoval odbor stavby lodí a spaľovacích motorov. Štúdium ukončil v roku 1966.

Po štúdiu a absolvovaní vojenskej služby začal Karol v roku 1968 pracovať v Lodeniciach Komárno, kam dostal od štátu tzv. pracovnú umiestenku. Podporoval Pražskú jar a aktívne sledoval médiá, ktoré vďaka uvoľneniu cenzúry ponúkali viac informácií. Pravidelne počúval najmä maďarský rozhlas. Zostal však prekvapený, keď 21. augusta na ceste do práce stretol maďarských vojakov, pretože o okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy nevedel. Maďarské rozhlasové vysielanie sa totiž o tejto tzv. priateľskej pomoci nezmienilo.

Skúsenosť so zahraničím aj so Štátnou bezpečnosťou

Od januára 1969 sa Karol podieľal na zakladaní nového Výskumného ústavu náradia (VUNAR) v Nových Zámkoch, ktorý mal patriť do slovenskej siete tovární strojárskej techniky. Ponorenie sa do práce mu pomáhalo potlačiť sklamanie zo spoločenského vývoja po okupácii. V roku 1973 sa mu dokonca podarilo služobne vycestovať na výstavu do Paríža. Táto cesta však nezostala bez povšimnutia Štátnej bezpečnosti: „Keď som sa vrátil, už zvonil telefón a volali ma na pasové oddelenie. A keď som išiel na pasové oddelenie, tak vysvitlo, že robia niečo iné ako pasy.“ ŠtB sa Karola niekoľkokrát aj pod hrozbou nátlaku pokúšala získať na spoluprácu, no bezvýsledne: „Dodnes sa čudujem, že som mal odvahu povedať im – nie.“

Vďaka znalosti francúzštiny Karola z podniku vyslali do Alžírska, kde v rokoch 1983 – 1988 pracoval vo veľkej železiarni. Každý deň tu mal možnosť sledovať francúzske televízne vysielanie a západné spravodajstvo, ktoré sa od toho socialistického podstatne líšilo, čo malo naňho veľký vplyv. V zahraničí pochopil, že smerovanie Československa je neudržateľné a že čoskoro bude musieť nastať nejaká zmena. Aj preto sa rozhodol nezostať po uplynutí pracovnej zmluvy v emigrácii: „Nemusel som sa vrátiť, mohol som zostať vo Francúzsku. Ale vrátil som sa domov, lebo bolo vidno, že sa tu niečo stane.“

„Provokačné“ podujatie v novozámockom Csemadoku

Po návrate ďalej pracoval vo VUNAR-e, ale tých päť rokov v zahraničí na ňom bolo cítiť aj počuť. Stal sa predsedom novozámockej pobočky Csemadoku – kultúrnej organizácie maďarskej národnostnej menšiny v Československu. Pobočka aj vďaka Karolovi udržiavala čulé kontakty s inými kultúrnymi či spoločenskými organizáciami po celej republike, podporovala rôznych umelcov a literátov, organizovala výstavy a podujatia.

Tak to bolo aj 16. júna 1989, keď sa v novozámockom Csemadoku konal festival alternatívnych umelcov z Československa i zo susedných socialistických štátov. Zhodou okolností v ten istý deň prebiehali v Budapešti pohrebné obrady maďarského komunistického politika Imreho Nagya, ktorý v roku 1956 stál na čele revolučných udalostí, a preto bol popravený. Po 31 rokoch bol nakoniec politicky rehabilitovaný a oficiálne pochovaný. Napriek tomu, že o povolenie na organizovanie podujatia museli z Csemadoku žiadať už niekoľko mesiacov dopredu, v úradných štruktúrach to vyvolalo podozrenie, že nejde len o náhodu: „Mysleli si, že to bolo zorganizované úmyselne na 16. júna, aby to bolo v ten istý deň, ako Imreho Nagya pochovávali. Aj preto to vzbudilo veľkú pozornosť ŠtB.“ Zástupcovia režimových štruktúr si pozreli program festivalu a vystúpenia alternatívnych umelcov v nich vyvolali „protištátne“ dojmy. Závery z hodnotenia akcie boli veľmi tvrdé a Karolovi hrozila vyšetrovacia väzba, no trestné stíhanie sa už našťastie nestihlo začať.

Nežná revolúcia v Nových Zámkoch

Náznaky nastávajúcich spoločenských zmien bolo možné pozorovať po celý rok 1989 a skutočnosť, že sa niečo deje, bola badateľná aj na Karolovom pracovisku vo VUNAR-e. Na schôdzi v septembri 1989 mohli zamestnanci VUNAR-u vôbec po prvýkrát voliť riaditeľa, podnikovú radu i jej predsedu: „Tak sa stalo, že si zamestnanci dovolili nezvoliť kandidáta, ktorý bol predložený vedením podniku a odsúhlasený okresným výborom strany.“ Za predsedu podnikovej rady bol zvolený Karol a za riaditeľa nový kandidát. Starý riaditeľ neprešiel.

Keď prišiel 17. november 1989, Karol sa ihneď aktívne zapojil do politického diania a aj vďaka nemu patril VUNAR k prvým podnikom, ktoré sa zapojili do organizovania revolučných mítingov: „My sme boli vždy prví a ľudia z VUNAR-u stáli pod tribúnou na každom mítingu. Ale chodili tam aj ostatní.“ Pomerne rýchlo sa v Nových Zámkoch podarilo vymeniť aj vedenie mesta, ktoré prevzal Karolov kolega, a k zmenám dochádzalo aj vo vedení ďalších podnikov.

Politická reprezentácia maďarskej menšiny

Čoskoro bol Karol oslovený Maďarskou nezávislou iniciatívou (MNI), ktorá vznikla vo víre novembrových udalostí ako platforma reprezentujúca maďarskú menšinu v Československu. Na začiatku roku 1990 bol zvolený za jedného z jej podpredsedov a krátko na to sa doslova zo dňa na deň stal kooptovaným poslancom Federálneho zhromaždenia (FZ): „Večer u nás zazvonili moji dvaja priatelia aktívni v MNI a oznámili mi, že zajtra mám ísť do Prahy a budem kooptovaný za poslanca do Federálneho zhromaždenia. Šokovalo ma to.“

Procesom kooptácie sa vo Federálnom zhromaždení naraz ocitli vedľa seba predstavitelia revolučných hnutí, ako aj pôvodní zástupcovia komunistickej strany. Podľa Karolových slov nebolo jednoduché v takých podmienkach presadzovať nové veci, no trvalo to iba do volieb v júni 1990. Verejnosť proti násiliu sa o hlasy voličov uchádzala spoločne s MNI, z ktorej radov bol za poslanca zvolený aj Karol: „Mne sa na MNI páčilo to, že príliš nepolitizuje. K politike som totiž nikdy nemal veľmi pozitívny vzťah. Myslím, že ten, kto prežil väčšinu svojho života v Československu, v štáte jednej strany, nejaké prehnané sympatie k politickým stranám nemohol prechovávať.“

V čase volieb však už MNI nebola jediným subjektom zastupujúcim maďarskú menšinu v Československu. Taktiež kooptovaný poslanec Miklós Duray založil vo februári 1990 vlastný politický subjekt Együttélés – Spolužitie. Na MNI mu prekážala spolupráca s VPN a jej údajná neochota organizovať sa ako samostatná politická strana. Tretím subjektom maďarskej menšiny sa stalo Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (MKDH), ktoré do volieb vstupovalo v koalícii so Spolužitím. Vznik MKDH ako konzervatívneho tábora, ktorý sa líšil od liberálnejšej MNI, Karol chápal ako ideovo prirodzený. Už menej harmonické vzťahy však panovali medzi MNI a Spolužitím: „Maďarská nezávislá iniciatíva a Spolužitie – tie mená sme mali mať vymenené, lebo ozajstný záujem o spolužitie mali tí, ktorí si do názvu dali nezávislosť.“

Komisia pre ľudské práva a menšiny

Po voľbách sa Karol zasadzoval za vytvorenie parlamentnej Komisie pre ľudské práva a menšiny, ktorá dovtedy vo federálnom parlamente chýbala. Po mesiacoch osobného presviedčania zástupcov parlamentných strán bol tento návrh 30. mája 1991 vo FZ prijatý. Každá strana mala v komisii zastúpenie a Karol bol zvolený za jej prvého predsedu.

Komisia pre ľudské práva a menšiny vyvíjala svoje aktivity nielen doma, ale pod Karolovým vedením sa vyznamenala aj na zahraničnej pôde. Na Parlamentnom zhromaždení Rady Európy komisia v spolupráci s ministerstvom zahraničných vecí pod vedením Jiřího Dienstbiera za Československo predložila spoločný návrh na vytvorenie Európskej rady pre ľudské práva a menšiny v rámci Rady Európy. Návrh mal na zhromaždení pozitívne ohlasy a Španielsko v Madride zorganizovalo prvé neoficiálne stretnutie vedúce k jeho realizácii. Účastníci boli dokonca pozvaní na audienciu k španielskemu kráľovi.

Vyšetrovanie udalostí zo 17. novembra

Domáce aktivity komisie však v januári 1992 negatívnym spôsobom ovplyvnil návrh vtedajšieho generálneho prokurátora Ivana Gašparoviča, aby sa parlament zapojil do vyšetrovania udalostí zo 17. novembra 1989. Na ďalšom zasadnutí FZ, ktorého sa Karol zo služobných dôvodov nezúčastnil, tak odznel návrh, aby touto úlohou bola poverená práve Komisia pre ľudské práva a menšiny. Napriek tomu, že komisia nebola ani odborne, ani kompetenčne na takúto činnosť pripravená, bol návrh po dlhej diskusii prijatý. De facto však išlo o presun zodpovednosti z prokuratúry na parlament.

Niektorí členovia na protest z komisie vystúpili, ale poverenie vyšetrovaním to nezvrátilo. Komisia sa pustila do práce, no podľa Karolových slov nebolo jednoduché osobám zodpovedným za násilné udalosti niečo dokázať. Činnosť vyšetrovacej komisie komplikovali aj prípravy nových parlamentných volieb. Kvôli obavám z ohrozenia volebných preferencií pre niektorých kandidátov bol na komisiu vyvíjaný tlak s cieľom ovplyvniť výsledky vyšetrovania: „Ľudia, ktorí boli aktívni v prechádzajúcom režime, sa chceli uplatniť aj v tom novom. Nemali záujem, aby sa koberec dôkladne vyčistil.“ A tak správa z vyšetrovania, ktorú Karol predložil na poslednom zasadnutí FZ, žiaľ, nemohla priniesť uspokojivé závery.

Odchod z politiky                                                                              

Vo voľbách v júni 1992 sa Karol rozhodol ďalej nekandidovať a odišiel z politiky aj z MNI. Prihlásil sa do konkurzu na riaditeľa VUNAR-u v Nových Zámkoch, ktorý bol v tej dobe pred krachom, a toto miesto získal.

Karol o tomto období hovorí ako o jednom z najnáročnejších vo svojom živote. Podarilo sa mu VUNAR opäť postaviť na nohy a budovať z neho inovačné a rozvojové centrum. Ústav začal pracovať pre závod Volkswagen v Bratislave, poctivo splatil dlžoby a patril k prvým podnikom na Slovensku, ktoré získali finančné dotácie z eurofondov. Tento vývoj potom zastavila privatizácia, iné ciele nového vlastníka a odchod Karola do dôchodku.

V dnešnom svete, ktorý je priam zahlcovaný informáciami, je podľa Karola dôležité zaujímať sa o relevantnosť informačného zdroja a nespoliehať sa automaticky na jeho pravdivosť. Aj preto sú jeho odporúčania mladej generácii najmä takéto: „Chodiť po svete a sledovať, čo sa v ňom deje.“ A čo odporúča všetkým bez ohľadu na vek či spoločenské postavenie? Čítať! „Desí ma, že ľudia, čo nečítajú a nesledujú, čo sa deje, majú vyložene absurdné názory. Pritom nie je dôležité, či ide o robotníka alebo o univerzitného profesora.“