Imrich Gallik

„V Sanoku bolo pripravených asi desať nákladných vagónov a v jednom vagóne nás bolo štyridsaťpäť až päťdesiat, a tak sme cestovali. Raz cez deň zastavil vlak, doniesli jedlo. Ja som nemal ani lyžicu, ani nádobu, tri dni som nejedol. Prišiel dnuka a ešte potom keď čítal, mal takú palicu morovú, ku každému ju priložil a počítal jedna, dva, tri, a každý sme museli skákať z jednej strany na druhú. Ja som raz dostal po lakti a som si myslel, že mám lakeť zlomený. A s jedlom to tak dopadlo, že tri dni som nejedol. Potom som rozmýšľal, ako je to možné inak jesť. Nastavil som ruky, on mi dal do ruky tú kašu alebo tú krupicu, čo tam bola, alebo fazuľa hustá, a tak som to vylízal ako pes. A takto tá cesta trvala asi takých deväť dní, kým sme došli do lágru.“

„Keď bolo to poľnohospodárstvo a zakladali roľnícke družstvá, tie JRD nám zobrali niekoľko hektárov ornej pôdy, vyše šesť hektárov pôdy nám zobrali. A nám nedali ani korunu nájomné, štyridsať rokov hospodárili na tej pôde. Mame nedali prídel, ako že nepodpísala (vstup) do družstva, nedali jej na prídel cukor alebo čo bolo vtedy na prídel, hej. Takto prenasledovali, kde len mohli.“

„V Nuzale, keď sme sedeli, to sme boli ešte len málo dní v tom lágri, tak tam hlavný plot bol vysoký ešte aj s pichľavým drôtom. Ďalej tam bola mŕtva zóna meter aj pol, a potom tam bol taký nízky plotík, asi metrový a jeden občan od nás, čo bol stadiaľ z dediny, on si tam išiel niečo zavesiť. A ja som nebol ďaleko od neho, tam sme sedeli z tej dediny viacerí, a naraz - výstrel. Pozriem, odpadol. Zastrelili ho.“

Moderátor: „Spomínali ste, že nemeckí spoluobčania ešte v čase vojny, pred frontom už odchádzali preč, možno aby sa zachránili. Vaša rodina tam ostala?“ „Bolo to tak, bolo sľúbené, že dostaneme auto, že nám dá armáda auto, a že nás odvezú do Čiech. No, my sme prišli do Kežmarku ešte vtedy s koňmi, keď sa evakuovalo, to bolo v decembri (1944), no ale čo? Nemecká armáda už bola tak oslabená, že oni nemali žiadne autá, nič k dispozícii, a to je najdôležitejšie, čo teraz chcem hovoriť, že z tej horárne pani (Fabrinská) stretla moju mamu a pýtala sa: ,Pani Galliková, čo tu robíte?‘ No, mama hovorila, o čo ide. Ona jej hovorila: ,Nechoďte nikde, príďte ku nám do horárne.‘ A my sme išli do tej horárne, áno. Tak sme tam aj kone nechali, všetky veci, čo sme tam mali, to sme všetko mali v horárni. Dom bol rozbitý doma v dedine, okná bolo rozbité, vytrhnuté, strecha zlámaná. No to bolo dačo hrozné. A ona nás skutočne zachránila zo všetkého. Keby sme boli tak išli, boli by sme o všetko prišli a ktovie, či by sme to boli vôbec prežili.“

„Ostatných dali do lesa pracovať, niektorí sa dostali do dielní. Ja som sa potom tiež dostal do stolárskej dielne, do Mizurskaja. Od Nuzalu do Mizurskaja to bolo takých päť kilometrov, do roboty sme chodili peši, áno, peši. Ráno sme dostali 300 g chleba a tú polievku, a poobede sme sa vrátili okolo štvrtej, piatej a bez obedu. Len potom bola večera, zase 300 g chleba a ten obed a večera dokopy, to bola tá rybka a čaj. Takto prebiehal celý deň.“

„Ponúkli mi, áno, aby som si podal (žiadosť). Pracoval som ako vedúci alebo majster, to boli dve funkcie v jednej osobe, áno, to tam bolo len desať zamestnancov. Takú dôveru mi dali, že by som mohol vstúpiť do strany. No tak som si myslel tak dám si tú žiadosť, tak som si ju podal. Dali mi tlačivá, tak som im vypísal všetky otázky, ktoré mi tam položili, no a keď tam čítali, že som bol v Hitlerjugend, tak prišla odpoveď. Zavolali si ma, že nemôžem byť prijatý, nakoľko som bol tam, ako už som spomínal.“