Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Gálik (* 1932)

• narodil 8. januára 1932 v obci Nemecký Grob (terajší Veľký Grob)

• ľudovú školu navštevoval v rodisku, meštiansku v Pezinku

• 1947 nastúpil vyučiť sa za automechanika do firmy Alojz Bezúch v Bratislave

• 1948 po nástupe komunizmu utiekol cez Pečniansky les s dvoma kamarátmi do Rakúska

• po návrate ako neplnoletý odsúdený podmienečne

• august 1952 - január 1954 služba v PTP (Most, Dobřany, Líně)

• október 1954 opätovné narukovanie k civilnej obrane na Ostravsko

• po návrate do civilu pracoval vo viacerých zamestnaniach

• žije na dôchodku v Bratislave

Michal Gálik sa narodil 8. januára 1932 v obci Nemecký Grob (terajší Veľký Grob). Do ľudovej školy chodil v rodisku a pamätá si, že ho učil pán Pántik, otec herca Júliusa Pántika. Do meštianskej školy chodil v Pezinku a v roku 1947 nastúpil vyučiť sa za automechanika do firmy Alojz Bezúch v Bratislave.

 

Útek za železnú oponu 

 

Do Bratislavy dochádzal z Grobu. „Vo vlaku sme sa zoznamovali všelijakým spôsobom a som sa skamarátil s dvoma chlapcami – jeden bol maďarskej národnosti a druhý bol z Ivanky pri Dunaji. A ten najstarší hovorí: ,Čo keby sme utiekli za hranice.‘ On ma fakticky naviedol, že: ,Ty vieš maďarsky, aj slovensky a vieš voľačo aj po nemecky.‘ Ja som bol z nich najmladší a proste ma nahovorili.“ 

V roku 1948 po nástupe komunizmu utiekol cez Pečenský les aj s oboma kamarátmi do Rakúska. Plán bol dostať sa do anglickej či americkej zóny vo Viedni. Počas cesty ich uchýlil jeden dobrý človek, ktorého stretli v hostinci a vedel po česky,. Vzal ich k sebe, nakŕmil a nechal ich prespať v maštali. Do Viedne ich nasmerovala jedna žena, s tým že majú sa uchýliť na železničnú stanicu. Tu ich našli sedieť policajti. Michal si myslí že policajtom dala echo, práve tá žena, ktorá ich tam nasmerovala, pretože na stanici bolo množstvo ľudí, ale oni šli priamo po nich.

Kamarátov rozdelili, starších vzali do tábora a mladistvého Michala dali si nechali v cele na policajnej stanici, kde bol asi 14 dní. Potom tu ešte s jedným Maďarom vykonávali pomocné práce, roznášali obedy a pod. „Po nejakej dobe asi po jednom mesiaci, možno dvoch prišiel jeden civil pre mňa. Prišli z československého konzulátu úradníci a začali sa so mnou rozprávať. Ja som tu chcel ostať, ale jeden z nich mi hovorí: ,Ale vaši rodičia váš žiadajú domov‘ a ukázal mi list čo rodičia napísali, aby ma doviezli domov.“ 

Michalovi rodičia písali do Viedne a nakoniec ho previezli do Břeclavi, kde bol asi týždeň a nakoniec sa dostal do Bratislavy k „Dvom levom“, kde mal asi po 2 týždňoch súdne pojednávanie. „Ja som bol neplnoletý a tam my všeličo čítali. Ja som tomu ani nerozumel, ale dedo tam za mnou chodil ako opora moja. Tak ma odsúdili na rok či na dva podmienečne a hneď ma aj pustili. Ja som bol rád, že idem domov.“

Pokračoval ďalej v učení za automechanika vo firme Alojza Bezúcha, kde si spravil aj vodičský preukaz. Stal sa z neho zručný šofér a po vyučení sa živil ako šofér z povolania, vozil napr. Andreja Plávku. Veľmi rád spomína na cestu do Prahy, pre nový vtedy luxusný automobil Tatra 600 (Tatraplan). Skoro, ako 19.-ročný sa oženil a musel živiť mladú rodinu.

 

Narukovanie k čiernym barónom

 

Ďalší život mladej rodiny však ovplyvnil Michalov nástup na vojnu v auguste 1952. Musel narukovať do Pomocných technických práporov  (PTP). Prečo? Sám pamätník nevie. Pravdepodobne, kvôli podmienke, ktorú mal za útek za hranice, alebo čo je rovnako pravdepodobné kvôli konfliktu, ktorý mal so synom predsedu miestneho Národného výboru.

V Bratislave na železničnej stanici prebehlo triedenie. Vlakom v noci ich odviezli do Brna, kde prestúpili do ďalšieho vlaku, ktorým prišli niekde za Prahu, kde opäť prestupovali a v noci ich odviezli do Mostu. Potom museli ešte asi 4 km prejsť peši do kasární, kde ich rozdelili.

Na izbe ich bolo asi 30. „Dva dni nám dali svätý pokoj, nechali nás vyspať na tých poschodových posteliach. Potom nám dali všelijaké uniformy, jeden dostal nemeckú, ja slovenského štátu a to nie že sedelo na nás, to viselo na nás! Zobrali nám všetky kufre aj s jedlom, lebo sme boli nabalení a to všetko na jedno miesto vysypali a kufre nám vrátili!“ 

V Moste mali dvojtýždenné cvičenie po ktorom ich v háboch čo mali práve na sebe nákladným vlakom previezli do Dobřan. Tam museli opäť absolvovať nočnú „túru“ na svoje stanovište v neďalekých kasárňach, kde boli „pétepáci“ sústredení. Hneď na druhý deň absolvovali ďalšiu „túru“ cez lesík do kasárni pri letisku Líně. Nahnali ich do barakov a opäť  im dali 2 dni pokoj. Boli tu hrozné hygienické podmienky. „Idem na WC, hľadám ho, bolo tam, ale zavreté! Jeden čo mal službu z tých starších vraví:  ,Keď chceš vykonať malú či veľkú potrebu musíš vonku!‘ Tak to bolo ako v koncentračnom tábore! To bolo v lete, cez zimu otvorili to WC, nechceli aby sme prechladli.“

Po 2 dňoch ich zadeľovali do práce a v skladoch vyfasovali krompáč a lopaty. „Desiatnik nám vraví: ,Každý si jednu zbraň zoberte! Toto sú vaše zbrane, aby ste sa naučili ako treba pre socializmus pracovať!‘ Dva mesiace sme nič iné nerobili, len vyhadzovali z vagónov lopatami štrk. A to do večera a často aj do noci.“  Po istom čase nechali sústrediť automechanikov, kováčov a strojných zámočníkov. Tak začal robiť Michal na blízkom letisku Líně opravára áut v dielni. Dostali aj civilného vedúceho pod ktorého spadali a ktorý sa k nim choval veľmi korektne. Michal ako jediný z partie mal vodičák a tak aj jazdil na opravovaných autách. Hlavne do Plzne, kde bola autodielňa. V Plzni zažil aj menovú reformu. „Odrazu vidím veľký dav ľudí, ktorý kričal! Reku že čo sa deje, nemohol som sa dostať do centra mesta. Boli tam vojaci a aj strieľali do vzduchu, jedného dav chytil a hodili ho dole do kanála. Keď som sa vracal a už som videl pohraničiarov, ako idú do Plzne.“

„Pétepáci“ dostávali aj vychádzky aj keď nie pravidelné. Na vychádzky chodili hlavne do Líně, ale aj do Plzne a v krčmách či hostincoch sa stretli s veľkou solidaritou obyčajných ľudí, ktorí im prejavovali sympatie. Problém im robil jeden desiatnik, vyriešili to však tak že dostal tzv. deku na vychádzke a odvtedy bol pokoj. „Pétepáci“ sa zomkli okolo seba a kamarátili sa aj s letcami s ktorými inak nemali prísť do kontaktu. Michal spomína že postupom času si „pétepáci“ vytvorili aj vcelku prijateľné podmienky na život a dokonca aj počúvali Slobodnú Európu. Tá informovala aj spomínanej menovej reforme doprevádzanou pesničkou, pri ktorej sa „pétepákom“ hnali slzy do očí. Michal si ju pamätá dodnes. „Hlásili: ,Přátelé zaspívam krásnou pesničku pre všechny čechoslováky: Včera nedele byla

                                       u vás reforma byla,

                                       všetko vám zebrali

                                       na mizinu dali,

                                       hladovať vás nechali.‘ “

Jeden deň mali večerný nástup, kde nechali všetkých nastúpiť a na druhý deň ráno Michal spolu s niekoľkými kolegami, ktorí vykonávali špeciálnu prácu v autodielňach či inde, zistili že všetci ich kamaráti s ktorými narukovali sú niekde preč a namiesto nich sú „nováčikovia“. Zväčša to boli gazdovia, ktorí nechceli podpísať vstup do družstva, ale aj vojaci, ktorí za druhej svetovej vojny bojovali na nesprávnej svetovej strane. Podľa spomienok Michala sa takto do PTP dostali dostali hlavne vekovo starší ľudia. Odchodom pôvodných „pétepákov“ na iné pracovisko, však vypukla v útvare anarchia pretože s mužstvom odišiel aj ich veliteľ. Nejaký čas si tak robili čo chceli, kým sa k mužstvu nedostavil nový veliteľ.

  

Odchod domov na čierno – 4 mesiace basy

   

Otravné boli najmä politické školenia, ktoré chlapov vôbec nezaujímali. „Tvárili sme sa, že to počúvame, ale aj sme si pospali. To bola strata času. A  mali sme tam aj vzdelaných ľudí, ktorí viac vedeli ako tí politruci. A neraz ich aj zosmiešňovali a oni to ani nezistili.“

Počas služby v PTP sa Michalovi narodil syn. Domov ho však nechceli pustiť na dovolenku ani pri tejto príležitosti. A tak načierno odišiel na dva dni domov. „Ja som mal takú túžbu vidieť to dieťa! A neviem akým spôsobom mi niekto doniesol priepustku, ktorú som si mal dopísať, nebolo tam na koľko. Tak som bol vyfasovať do šatne vychádzkové šaty.  Zobrali ma autom letci do Plzne, sadol som na nočný rýchlik do Prahy a z tade do Bratislavy. Ja som bol ráno v Bratislave a z tade som šiel autobusom domov.“ Problém bol, že priepustku Michal stratil. Veľmi sa zľakol a hneď ako sa dalo odcestoval nazad na útvar. Potom čo prišiel ho odviedla strážna služba. „Prišiel som k veliteľovi a sa ma pýtal, kde som bol. Hovorím: ,Pán veliteľ, bol som sa pozrieť na manželku. Máme dieťa ešte som ho ani nevidel. Ma nechceli pustiť, keď sa narodila a to boli vtedy sviatky.‘  Povedal mi že v poriadku, ale že budú z toho nepríjemnosti.“  Po nejakom ho prišla zobrať služba k veliteľovi, kde prebehlo vyšetrovanie. Dostal  4 mesiace väzenia za to, že načierno opustil útvar.

Po uplynutí trestu pracoval v rámci PTP v továrni, kde sa naučil zvárať. Do civilu sa dostal 20. januára 1954. Okamžite sa musel hlásiť na vojenskej správe v Pezinku. Dostavil sa tam v civile, kázali mu že ma vrátiť uniformu a sa zamestnať. S tým bol však problém, myslel si že sa bez problémov vráti k Plávkovi a bude pokračovať ako šofér. Bohužiaľ však zistil že to nie je možné. Zamestnal sa v dielňach podniku Štátne cesty.

 

Druhý odvod, život v civile

 

Na prekvapenie Michala mu však prišlo druhé predvolanie na odvod k 1. októbru 1954. Znovu tak narukoval v Senci, odkiaľ ich odviezli na sústredenie do Pezinka. Odtiaľ šli osobným vlakom do Bratislavy, kde ich prideľovali k útvarom. Michal cestoval zasa raz vlakom do Ostravska. Po skúsenostiach z PTP sa obával, že ide do baní a ako sa priznáva nebolo mu všetko jedno. Zaujalo ho že dôstojníci majú fialové výložky. „Jeden z desiatnikov zrazu na mňa zakričí: ,A Mišo, čo ty tu robíš? Však ty si mal byť dom z vojny!‘ To bol známy z neďalekej dediny. Potom sa k nemu dostal na izbu a potom som sa dozvedel, že to je civilná obrana. Absolvoval som aj výcvik aj prísahu. Prečo som bol druhýkrát na vojne to ja dodnes neviem.“      

Keďže bol dobrý brankár začal chytať za vojenské mužstvo Červenej hviezdy. Po nejakom čase ho predvolali k politrukovi – istému kapitánovi. „On bol tajomník futbalového klubu, náš tréner aj všetko ostatné. Ma zavolal a hovorí: ,Tak ty si bol v PTP. Ty si bol nespoľahlivý človek! Tak ty chlapče musíš ísť do poddôstojníckej školy!‘ Nebolo mi všetko jedno, to by mi predĺžilo vojnu, ktovie nakoľko. No a naraz sa čítal rozkaz, kto je nominovaný do poddôstojníckej školy. A bol som tam aj ja! Nákladným vozom nás odviedli na stanicu a už som bol vo vlaku, ešte stál. Odrazu piskot ja som si myslel že výpravcu, ale volali moje meno. A to služba! Že nejdem nikde, že idem späť.“

Na druhý deň si ho opäť zavolal politruk. „Vysvetlil mi, že mi nebude robiť prekážky, politiku dá bokom, zahrám futbal, odslúžim základný výcvik a pôjdem domov. A tak aj bolo.“       

Po návrate domov mal ako nespoľahlivý „pétepák“ problém sa zamestnať. Bol predvolaný na Národný výbor, lebo potrebovali mechanikov, pretože otvárali v rámci družstva a strojovej stanice dielne. Tu pracoval 4,5 roka a spolu s kolegami, dnes už všetkými nebohými „od piky“ vybudovali opravárenskú dielňu. Pokúsil sa si postaviť aj vlastný dom, ale kvôli zlomyseľnosti istého komunistu mu nebol schválený stavebný plán. Veľmi ho to nahnevalo a odišiel do Bratislavy, kde bol zamestnaný v Stavebnom podniku, resp. v Termostave a získal tam byt. Neskôr pracoval pre hydrologické stavby a potom v podniku Staving, ktorý robil plynové potrubia. Pracoval tu v pojazdnej dielne a cestoval po celom Slovensku. V Stavingu pracoval, neskôr aj ako majster až do odchodu na dôchodok.     

Veľmi ho potešil pád komunizmu. Žije na dôchodku v Bratislave, má 3 synov a 1 dcéru.

 

Pre Post Bellum natočil a spracoval Roland Valko