Emília Gáboríková

"Dievčatá sa báli, pretože Rusi boli žhaví sa ženami. Tak sa schovali. Otec im v stohu slamy urobil dieru, a tam ich popchal dvadsať, aby ich nenašli. Jedna nestačila ujsť. Ja ako dievča som k týmto dievčatám chodila každé ráno, lebo som im zašívala. Ale tá, čo nestačila ujsť, tá bola dohryzená, doničená."

"Táto Herta! Boli také búdky pre vojakov a okolo to bolo to ohradené ostnatým drôtom. Tí vojaci tam boli mladí chlapci, no a Herta s tými vojakmi, s tými chlapcami... . No ale aby mala alibi, pretože ju otec nikde nechcel pustiť, ja som už vtedy mala desať rokov, zobrala si so sebou mňa. A ona bola s vojakmi v tej búdke a ja som sa pohybovala medzi trestancami dole, pretože domov som ísť nemohla. Nosila som im chleba, ovocie, papiere na písanie, písanky, pretože v Nemecku nebol ani papier. Keď sme išli domov, tak sme vždy priniesli veľa papiera, veľa písaniek a týmto trestancom som to dávala a aj som to posielala. Ale zo štyridsiateho štvrtého do štyridsiateho piateho už neboli ani schránky. Nemci aj to pobrali, ja som im to už ani posielať nemohla. Tak vystavovala som veľkému nebezpečenstvu samozrejme môjho otca."

"Vtedy na Pfaffenhofe prebiehala stavba fabriky V1, V2. Trestanci chodili z Terezína po moste cez Litoměřice. A robilo sa to pod naším dvorom. Trestanci sa tam pohybovali a ja medzi tými trestancami. Všetko sa to robilo pod zemou. Na povrchu boli len prístroje, tie kladky, ako vyťahovali a spúšťali dole materiál a tak ďalej. Ale stavba a všelijaké betónové barikády, ja som to tak volala, tie sa robili dole. Tam bolo strašne veľa trestancov. Ráno, keď sme išli do školy, tak jednak na cvičisko šli vojaci, my sme nemali kde prejsť, to bola úzka cesta, taká hradská ako za prvej (republiky), a potom vozili trestancov na otvorených nákladných autách, či zime alebo v lete, v tých páskavých letných nohaviciach. Nič zimné na sebe nemali."