Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Miriam Fried (* 1940)

• narodená 29. júna 1940 v Novom Meste nad Váhom

• pre svoj židovský pôvod bola rodina prenasledovaná počas druhej svetovej vojny

• matka a otec mali prezidentskú výnimku do roku 1944

• rodičia boli účastní v SNP

• Miriam sa ukrývala u kopaničiarky

• po roku 1948 im znárodnili rodinnú tlačiareň

• otec bol súdený vo vykonštruovaných politických procesoch

• po maturite sa Miriam s rodinou presťahovala do Bratislavy, kde vyštudovala medicínu

• po sobáši sa s manželom presťahovala do Izraela a narodili sa im dvaja synovia

• v roku 1973 sa presťahovali kvôli jomkipurskej vojne do Nemecka

• po rozvode s manželom odišla naspäť do Izraela

• v roku 2010 odišla do domova pre seniorov

• od roku 2014 je na dôchodku

Detstvo Miriam Fried bolo poznačené mašinériou vyvražďovania židovskej minority. Jej prvé spomienky sú spájané so strachom, skrývaním sa a stratou domova. Po vypuknutí Slovenského národného povstania ju rodičia ukryli u kopaničiarky, ktorú náhodne stretli v lese, a sami sa pridali k partizánom. Ani povojnové roky neboli pre nich pokojné. Otecko bol jedným z obvinených v politických procesoch zo začiatku 50. rokov. Po štúdiu medicíny sa presťahovala do Izraela. Hoci jej manželstvo nebolo šťastné, s manželom prežili dlhé roky najskôr v Izraeli a neskôr Nemecku.

Miriam Fried, rodená Krausová, sa narodila 29. júna 1940 do rodiny židovského kníhtlačiara Dezidera Krausa a jeho manželky Ireny, rodenej Försterovej. Rodina z mamičkinej strany vlastnila malú tlačiareň v Novom Meste nad Váhom. Otecko sa priženil do tejto rodiny ako najmladší syn svojich rodičov. Ich stretnutie nebolo náhodné. Predchádzal mu inzerát v novinách, v ktorom starý otec hľadal ženícha pre svoju vnučku. Okrem iného spomenul, že ako veno dostane rodinnú tlačiareň. Otecko ako vyučený kníhtlačiar opustil svoje rodné mesto Námestovo a v roku 1935 sa s mamičkou zosobášili. Bolo to už v období gradujúcich antisemitských nálad v spoločnosti. Vytúženej dcérky sa dočkali až po piatich rokoch manželstva. Bolo to v období, keď sa stredná Európa stala dejiskom masového vyhladzovania židovskej minority. Konečné riešenie židovskej otázky sa dotklo aj rodiny Krausových, hoci neboli veľmi pobožní. Slávili len najväčšie židovské sviatky. „Otec to volal trojdňoví židia.“

Roky neistoty

Manželia Krausoví bývali v prvých rokoch manželstva, spolu s rodičmi z mamičkinej strany a jej sestrou Aliskou, v byte v blízkosti námestia v Novom Meste nad Váhom. „Tá rodina žila, ako sa vtedy už dalo žiť. Celá Európa horela a Židia to mali veľmi, veľmi, veľmi zlé.“ Starý otec Jakob vlastnil obchod s kóšer vínom a na rozdiel od svojej manželky mal to šťastie a zomrel pred vypuknutím druhej svetovej vojny. V Novom Meste nad Váhom žila pred vojnou početná židovská komunita. Pôsobil tu rabín Armín Frieder, ktorý sa v roku 1942 osobne stretol s prezidentom Jozefom Tisom na fare v Bánovciach nad Bebravou. Tiso tam vtedy pôsobil a a odovzdal mu memorandum rabínov Slovenska prosiacich ho o zabránenie tragédie. Život židovskej komunity v meste bol po roku 1939 výrazne narušený. Byt aj tlačiareň bola krátko na to arizovaná gardistom Budayom, ktorému sa zapáčil ich rodinný podnik. Po vojne bol otecko predsedom retribučného súdu a okrem iných mal súdiť aj ich arizátora. Účasť však odmietol. „ Je mi ľúto, ja ho nemôžem súdiť. Ja nie som objektívny.“

Deportácie do táborov smrti

Mamičku pred prvotnými deportáciami zachránil dátum jej narodenia – 14. marec 1912. Z dôvodu, že deň jej narodenia bol zároveň dňom vyhlásenia Slovenskej republiky, jej bola udelená prezidentská výnimka. Otecka zachránila jeho profesia. Ako kníhtlačiar získal status ekonomicky dôležitého Žida. Život rodiny bol veľmi ťažký, poznačený obmedzeniami vyplývajúcimi zo židovského kódexu. „Žid nemohol ani dýchať.“ Mamička bola svedkom toho, ako gardisti odvádzali jej rodičov Jakoba a Malvínu a sestru Alisku. Nikto z nich sa už domov nevrátil.

Mamička chcela pomôcť rodičom niesť na stanicu ten ťažký kufor, ale gardista ju odstrčil. „Mama hovorí, ja som tri dni nevedela o sebe, keď som sa vrátila domov, lebo ja som vedela, že ich viac neuvidím.“ Alisku nezachránil ani sobáš, ktorý uzatvorila v nádeji, že sa tým zachráni. „V ten deň, keď bola svadba, ju zobrali. A nevrátila sa.“ Na Appellplatzi ju roztrhal pes. Jej manžel vojnu prežil.

Podobný osud postihol aj oteckovu rodinu. Všetci jeho súrodenci, jeden brat a štyri sestry s rodinami, boli deportovaní. Prežila iba jedna sestra. „To bolo 30 – 40 ľudí, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch.“ Stará mama bola deportovaná až v roku 1944. Chytili ju počas Jom kipur, počas najväčšieho židovského sviatku. Išla na trh, kde chcela kúpiť hus na slávenie sviatkov. Komunita v Námestove patrila k veľmi pobožným Židom, dnes tam už nežije ani jeden. „To všetko skončilo 39. – 40. rokom. O 41. už ani nehovorím.“

Šoa v spomienkach dieťaťa

Pamätníčka nadobudla v prvých rokoch života výbornú znalosť nemčiny vďaka vychovávateľke Trude Kraus, ktorá pochádzala z Rakúska. Na Slovensko sa dostala po anexii Rakúska Nemeckom v roku 1938. Po vypuknutí Slovenského národného povstania rodičia tušili, že sa znovu ocitli v nebezpečenstve a že prezidentské výnimky nebudú viac platiť. „A tak ma v noci z 28. na 29. (augusta) zobrali rodičia tak, ako som bola v letných topánočkách a v jednej sukničke .“ Dostali sa na moravskolieskovské kopanice a tam, v stodole, našli svoj úkryt spolu s rodinou jedného židovského lekára. Kopaničiari im aspoň z času na čas priniesli trochu jedla. Jedného dňa sa dozvedeli, že sa chystajú tzv. lapačky na mužov. „Naozaj, v noci sme sa zobudili na štekot psov a na to, už neviem, či si to pamätám, alebo sa to hovorilo, ale počuli sme štekot psov a hlasy ľudí a otec s tým lekárom vyskočili a ušli tým druhým východom z tej stodoly. A my sem tam zostali – tie dve ženy a my tri deti.“ V úkryte ich objavili gardisti a poslali ich dolu do dediny s prísľubom, že ženám nič nerobia. „Ešte sme neboli poriadne v Novom Meste, keď nás chytili.“ Ženy a deti boli sústredené v synagóge, ale pamätníčka sa chcela hrať vonku na slniečku. Tam si ju všimol nemecký vojak a prekvapila ho jej plynulá znalosť nemčiny a aj árijský vzhľad. Keď jej mamičku oslovil milostivá pani, nabrala odvahu a poprosila ho o pomoc. S namiereným bajonetom ich viedol von z mesta. „A mama hovorila, že celou tou cestou čakala, kedy strelí. Nestrelil.“ V stodole už na nich čakal otecko aj lekár. Jeho žena aj dve dcéry však zostali v synagóge v Novom Meste čakajúc na svoj ďalší osud.

„Tú malú si tu nechám“

Po pár dňoch ponevierania sa po lese stretli staršiu ženu, ktorá im na chvíľu poskytla teplo domova. Vedela však, že ich nemôže zachrániť všetkých. Navrhla im, že zachráni aspoň dievča. „Keď sa vrátite, vrátim vám ju. Keď sa nevrátite, tak z nej vychovám poriadneho človeka.“ Katka Pastorková sa o pamätníčku starala ako o vlastnú dcérku, hoci sama vychovávala piatich synov – traja bojovali v SNP, dvaja sa učili dolu v dedine. Domnelú idylku čoskoro narušil príchod vlasovcov, ktorí jedného dňa zavítali do ich chalupy. Bolo im zvláštne, že tak stará žena vychováva štvorročné dieťa. Pamätníčka im svojou detskou nevinnosťou a dôverčivosťou vyzradila, že rodičia sú partizáni. Katke sa podarilo situáciu zachrániť, ale jej synovia pri najbližšej návšteve zbili pamätníčku. „Do dnešného dňa im to nezazlievam. Len nesmieš hovoriť, nesmieš hovoriť. Ja som prestala hovoriť.“

Mamička sa po dcéru vrátila 1. mája 1945. „Spoznala som ju, že to je moja mama. Zaseklo mi, ja som nevedela povedať jedno slovo, ja som utekala k nej, chytila som ju okolo nôh a stáli sme tam dvadsať minút bez toho, že by sme povedali jedno jediné slovo.“ S Katkou udržiavali kontakt aj po vojne. Pamätníčka pred piatimi rokmi navštívila jej hrob v Moravskom Lieskovom. „Jak som stála pri tom hrobe, tak celkom automaticky mi padali slzy.“ Pristúpila ku nej neznáma žena, Katkina vnučka. Dozvedela sa, že pamätníčka je v dedine pri hrobe svojej záchrankyne.

Rodičia v SNP

Po vyhlásení Slovenského národného povstania sa rodičia pridali k partizánskej jednotke pod ruským velením. Spočiatku sa držali pri sebe, ale pri prvej prestrelke sa ich cesty rozdelili. Až do konca vojny nevedeli, či ten druhý ešte žije. Správy o dcére však mali priamo od Katky, s ktorou si pravidelne písali. V pamäti jej utkvela návšteva otecka počas zimných mesiacov. Strávila s ním celý jeden deň v partizánskom tábore. Keď pamätníčka jedného dňa už po vojne upratovala doma zásuvky, našla zelenú výložku s hákovým krížom. Patrila nemeckému vojakovi, ktorého otecko zastrelil. Vo februári 1945 zajala ich partizánska jednotka dvoch nemeckých vojakov. Ruský generál ich dal vyzliecť donaha a dal oteckovi príkaz: „Strieľaj! Alebo ty strelíš, alebo ja strelím. Ale keď strelím, strelím do teba.“

Odsúdený

Otecko sa z vojny vrátil až v júni 1945 ako veľký partizán s množstvom ocenení. Už v januári 1946 sa im predčasne narodil synček. Arizovaná kníhtlačiareň im bola po vojne vrátená a otecko krátko na to vstúpil do komunistickej strany. Jeho ideály budovania šťastnej socialistickej spoločnosti sa však veľmi rýchlo rozplynuli. V roku 1947 sa v Novom Meste konala veľká demonštrácia, ktorej sa zúčastnil aj otecko. Keď sa sprievod dostal k synagóge, dav kričal heslá: „Židia do Palestíny.“ Heslo bolo symbolom pretrvávajúceho antisemitizmu. Otecko sa rozhodol zo strany vystúpiť. Pocity dezilúzie zo stavu spoločnosti boli v nasledujúcich rokoch ešte umocnené. Vo februári 1948 im začala horieť predajňa kníh pri tlačiarni. Žandári z úmyselného podpaľačstva obvinili otecka z dôvodu mylnej mienky, že sa týmto spôsobom chcel vyhnúť znárodneniu. Musel si svoj trest odsedieť vo väzení. „Bol tam asi pol roka. Potom ho pustili. Vtedy mu už zobrali aj tú tlačiareň, a tak išiel pracovať ako kníhtlačiar do vojenskej kníhtlačiarne v Trenčíne.“ Relatívne pokojne však žili len do roku 1951. Otecko bol súdený vo vykonštruovaných politických procesoch. Vyslúžil si jeden a pol ročný trest vo väznici v Ostrave. Aj tieto procesy sa niesli v znamení pretrvávajúcich xenofóbnych postojov voči židovskej minorite. V procese proti tzv. štátnemu sprisahaneckému centru na čele s Rudolfom Slánským bolo zo 14 súdených 11 obvinených židovského pôvodu. Viac ako rok po skončení týchto udalostí prebiehali tzv. následné procesy, v ktorých boli súdení aj vysokí stranícki funkcionári. Otecko mal však viac šťastia ako mnohí iní. Mamičke sa ho asi po pol roku podarilo hospitalizovať. Po pol roku na nemocničnom lôžku bol prepustený na slobodu. „To boli horšie časy ako tie časy za vojny.“ Otecko bol súdený, hoci Slánského ani nepoznal.

Túžba pomáhať iným

Pamätníčka nastúpila na základnú školu v Novom Meste nad Váhom v roku 1946. Tu na vlastnej koži zažila, ako bol antisemitizmus zakorenený aj v srdciach detí, keď raz na ňu jeden chlapec zakričal: „Špinavá Židovka.“ Vyrieknuté slová sprevádzal aj fyzický útok. Chlapec jej strelou z praku poranil oko, o ktoré takmer prišla. Vtedy sa v nej zrodila túžba stať sa lekárkou. Po maturite sa rodina presťahovala do Bratislavy. Otecko tam vtedy už pracoval. Pamätníčka sa túžila dostať na medicínu. V Bratislave žili vo veľmi skromných podmienkach. Štvorčlenná rodina mala prenajatú len jednu izbičku a o kuchyňu a kúpeľňu sa delili s prenajímateľmi. Byt im bol pridelený až v roku 1960, keď už pamätníčka študovala tretím rokom na medicíne. „To bolo to najkrajšie obdobie, ktoré som mala. To bol študentský život bez politiky, bez všetkého.“ Po škole dostala umiestenku do Svidníka, ale oteckovi sa podarilo vybaviť jej miesto v Banskej Štiavnici, neskôr sa dostala na Záhorie (Borský Mikuláš, Malacky). V Borskom Mikuláši sa zoznámila aj so svojím budúcim manželom, za ktorým sa po civilnom sobáši vysťahovala do Izraela. Keď oznámila v práci svoj odchod, riaditeľ Okresného úradu národného zdravia povedal, že nevedel o jej židovskom pôvode. Boli by ju síce aj tak prijali, „ale s rezervou.“ To bolo v roku 1966. „Odkedy je židovstvo, odvtedy antisemitizmus existuje. Neviem prečo, neviem začo, ale existuje.“

Útek z Československa

Pamätníčka sa do Izraela vysťahovala legálne, a preto mohla kedykoľvek prísť navštíviť rodičov. „Keď som odchádzala, plakali. Ale to je normálna reakcia každého rodiča, keď odchádza tá dcéra.“ V januári 1968 sa mladým manželom narodil synček Gabriel. Koncom júna, keď jej manželovi začali letné prázdniny (v tom čase pracoval ako učiteľ na gymnáziu), pricestovali spolu na Slovensko. Do pokojných chvíľ trávených s rodičmi zasiahli augustové udalosti – invázia vojsk Varšavskej zmluvy. „Toho 21. augusta o štvrtej ráno mi zvoní telefón. Mala som tam kamarátov. ‚Mira, sú tu Rusi, choď domov.‘“ S kamarátkou sa previezli ulicami Bratislavy, aby na vlastné oči videli, čo sa deje. „To bolo strašné. My sme prišli na Hviezdoslavovo námestie. To bolo plné, plné tankov. Aj tí Slováci tam boli, aj to kričalo. Ten vzduch bol plný boja.“ V pamätníčke sa znásoboval strach. Jednak o rodičov a brata, jednak o svojho synčeka. A naviac strach z toho, že sa nedostanú za hranice, domov, do Izraela. „To bol jeden z najhorších dní môjho života.“ Našťastie, o piatej popoludní sa im podarilo dostať sa na vlak do Viedne. Mesto bolo plné migrantov utekajúcich pred šťastnou budúcnosťou v znormalizovanom Československu.

Manželmi až do smrti

Jej manžel pochádzal pôvodne z Rumunska, do Izraela sa dostal až v roku 1961. A hoci bol veľmi pobožný, jeho identita bola stále identitou európskeho Žida a aj pri výbere budúcej manželky preferoval európsky pôvod. „Ani neviem, či som chcela odísť, ale ja som chcela rodinu.“ Po synovi Gabrielovi sa im narodil Michael a rodinka sa usadila v Dimone, kde pamätníčka pokračovala vo svojej lekárskej praxi. „Dimona bola pre mňa veľmi dobrá, ja som bola veľmi, veľmi spokojná. Bolo to jedno príjemné obdobie môjho života.“ Zlom nastal v roku 1973, keď sa začala jomkipurská (suezská) vojna. „Boli sme v kostole. Naraz sa o dvanástej na obed otvoria dvere kostola a príde hlavný rabín Dimony aj s hlavným veliteľom vojska z Dimony. Prídu a hľadali ma. Našli ma, vybrali von a povedali: ‚Doktor, vypukla vojna. A vaši dvaja kolegovia sú už na vojne a vy budete odteraz vojenským lekárom.‘“ Jej úloha okrem iného spočívala v tom, že musela rodičom oznamovať úmrtie ich synov. „Desaťkrát som to zvládla, jedenásty krát som povedala: stačilo.“ Odišli do Nemecka, do mesta Essen, kde si urobila atestáciu z internej medicíny. Pôsobila tam ako lekárka celých pätnásť rokov. Synovia medzitým vyrástli v dospelých mužov a odišli študovať do Belgicka. Manželstvo nebolo príliš šťastné a po rozvode sa pamätníčka rozhodla vrátiť do Izraela. Manžel zostal v Nemecku. Napriek tomu, že sa ich životné cesty rozišli, keď ochorel, pamätníčka sa oňho postarala. Lekársku prax ukončila až v roku 2010, keď sa rozhodla ísť do domova pre seniorov. Do úplného dôchodku však odišla až v roku 2014. Vtedy ochorela. Život v Izraeli však nevníma veľmi šťastne: „Každý je proti každému. Tá situácia nie je dobrá, tá situácia je naozaj veľmi, veľmi zlá.“