Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

MVDr. Jana Freyová (* 1953)

• rodená Baginová

• narodená v Bratislave v roku 1953

• povolaním veterinárka

• má židovský pôvod zo strany otca, ale jej rodina vyznávala ateizmus

• tzv. druhá poholokaustová generácia

• vydala sa za manžela Juraja a mala s ním syna a dcéru

• aj na dôchodku sa venuje starostlivosti o zvieratá

DETSTVO A RODINNÝ ŽIVOT

Jana Freyová sa narodila osem rokov po skončení vojny. „Dnes sa mi to zdá, že je to veľmi krátko po vojne, ale keď som vyrastala, tak som mala pocit, že tá vojna bola v dávnej minulosti.“ Jej detstvo, hoci pekné, bolo miestami poznačené častým sťahovaním rodiny Baginovcov, keď musela hlava rodiny nasledovať armádu z miesta na miesto. Bolo ťažké vytvárať si trvácne vzťahy a kamarátstva, vytvoriť si pevnú pôdu pod nohami, stály domov a zaradiť sa medzi rovesníkov. Z Bratislavy najskôr putovali do Komárna a späť do Bratislavy, odtiaľ zas do Košíc. V Komárne vychodila pamätníčka základnú školu a ešte skôr, ako stihla nastúpiť na strednú všeobecno-vzdelávaciu školu, čo je dnešné gymnázium, v roku 1968 prišli na územie Československa ruské vojská. Obsadili kasárne v Komárne. „Prišiel rok 68. a ten nás ako rodinu dosť značne poznačil, pretože kasárne v Komárne boli obsadené ruskými vojskami, čiže celá posádka sa musela sťahovať preč, a tým pádom aj rodiny. Takže my sme sa zase dočasne presťahovali do Bratislavy k starým rodičom, pretože byt sme tu nedostali. Otec bol s posádkou v Seredi. V Bratislave som chodila znovu jeden ročník do školy a medzitým ho zase prevelili do Košíc. Takže sme sa celá rodina zase sťahovala do Košíc. V priebehu mojich 17 rokov som sa 4x sťahovala z mesta do mesta, takže to bol dosť veľký nápor. Aj keď viem, že boli rodiny, ktoré ešte častejšie boli nútení sa sťahovať, ale ten vplyv to zanechá na tých deťoch. Moji bratia boli ešte mladší, takže tiež to na nich určite niečo zanechalo.“

V tínedžerskom veku sa pamätníčka rozhodla nepoddať sa a vytvoriť si svoje stále miesto v spoločnosti. Ako milovníčke zvierat sa jej rodičia rozhodli zaobstarať psa, ktorý ju priviedol do komunity „psičkárov“. „Začala som pracovať v kynológii takýmto spôsobom dobrovoľným, a to ma nakoniec doviedlo k tomu, že som sa prihlásila na veterinárnu medicínu.“

Tú nakoniec dokončila, hoci sama vraví, že s určitými prekážkami, s ktorými sa musela vysporiadať. Popri štúdiu na veterinárnej fakulte sa zoznámila s Jurajom Freyom, ktorý bol takisto ašpirujúci veterinár. Ešte na vysokej škole sa zaňho vydala a následne očakávala svoje prvé dieťa, dcérku. „Takže ja som mala pred sebou 6-ročné štúdium a prežila som ho aj v manželstve a aj s dcérou, takže tak nejako som si skomplikovala život. Mala som ale podporu rodiny, aj keď u nás sa veľa slov nehovorilo, ale bolo cítiť tú podporu.“ Až do tejto doby žila stále v Košiciach, v ktorých si však napriek všetkému nedokázala vybudovať domov, ako by si predstavovala. V roku 1982 sa teda rozhodla, spoločne s manželom a už dvoma deťmi, synom a dcérou, odsťahovať späť na západ, do Pezinka. S hľadaním práce to bolo o čosi ťažšie, keďže počas komunizmu neexistovala možnosť vytvoriť si samostatnú, súkromnú veterinárnu prax. Najbližšia k vyštudovanému povolaniu bola práca v poľnohospodárstve, ako podniková veterinárka. Deti pamätníčky si zatiaľ dokázali v staro-novom domove vytvoriť stabilné zázemie, ktoré ona sama nikdy, kvôli častému sťahovaniu, nemala. „Po 89. sme si už mohli založiť vlastnú súkromnú prax, a keďže môj manžel bol tiež veterinár, tak sme si spravili vlastnú súkromnú prax vo svojom dome v Pezinku.“

Manželstvo, z ktorého vzišli dve deti a kariérna spolupráca, sa rozhodli ukončiť. „Nebola tam nejaká nevraživosť, iba sme spolu nemohli nažívať. Proste to nešlo. Bývalý manžel pred tromi rokmi zomrel, nie je už medzi nami.“ Po rozvode sa presťahovala do rodnej Bratislavy, kde naďalej pôsobila vo veterinárnej sfére. Dodnes ponúka poradenstvo pre personál vo svojej bývalej praxi. 

 

ŽIDOVSKÝ PÔVOD 

„Otec bol žid, mama nie. Zoznámili sa ako mladí ľudia, zväzáci zapálení, pretože chceli naozaj vybudovať taký sociálny štát. V začiatku tých 50. rokov sa budovali také mládežnícke stavby a oni sa zoznámili na trati mládeže ako brigádnici. Obaja tam boli nadšení, že budujú pre seba novú zem a štát, ktorý má nadeliť všetkým rovnakým spôsobom.“

O svojom židovskom pôvode však pamätníčka v detstve netušila. Táto téma nebola v jej rodine tabu, no keďže sa jej otec pokladal za ateistu, rozprávaniu o náboženstve sa v ich domácnosti venovali iba veľmi málo, ak vôbec. V prvom ročníku na základnej škole, keď mali deti oznámiť, či budú alebo nebudú chodiť na náboženstvo, bola zmätená. „Keď som prišla domov, otec mi vysvetľoval, že sme ateisti, že náboženstvo žiadne nepreferujeme. Pre nás je podstatné to, čo vidíme, cítime, a čo vieme uchopiť.“

Bolo to o dva roky neskôr, keď sa pamätníčka vôbec dostala do kontaktu s výrazom „Žid“. A to opäť v škole, keď sa jej spolužiaci rozprávali o tom, že jedna z ich vyučujúcich je židovka. Keď prišla domov, opäť si žiadala vysvetlenie, ktoré jej tento krát poskytla mama Mária. Prezradila jej pôvod jej otca a teda pôvod samotnej pamätníčky. Dozvedela sa, že aj ona je židovského pôvodu, čo ju vtedy, ako malé dieťa, veľmi zmiatlo. „A to bolo také jak z neba spadnutý kameň na moju hlavu, pretože to už som nechápala vôbec nič. Ale neskôr sa to vysvetlilo, ale veľmi tak okrajovo a nerozprávalo sa o tom.“ Až v dospelosti sa odhalilo, že otec o tejto stránke mlčal, lebo bol presvedčený že všetkou neprávosťou sú rozdielne náboženstvá, a to spôsobuje vojny a utrpenia.

Iróniou osudu bolo, že práve babička pamätníčky z matkinej strany, verná katolíčka, ktorá mala veľmi blízky a pozitívny vzťah k židovstvu, ju hlbšie zasvätila do tejto témy. „Pretože od svojich 13 rokov, ona bola z chudobnej rodiny, ju dali slúžiť do židovských rodín. A ona si všetky tie rodiny pochvaľovala, pretože k nej boli takí, akí k nej nikto iný nebol. Ona bola polo-sirota, mala to ťažké, ale naraz bola v čistote, teple, mala čo jesť a boli k nej príjemní. Takže táto katolícka babička ma začala do týchto tajov zvláštneho náboženstva – pre mňa zvláštneho – zasväcovať.“

Takou zaujímavosťou je napríklad to, že pamätníčka netušila, že jej vtedy budúci manžel, Juraj Frey, je takisto židovského pôvodu. Keď ho prišla predstaviť svojim rodičom, jej otec sa ho na rovinu opýtal, či je Žid. „A tento môj chudák budúci manžel nevedel, že čo to má znamenať tento výsluch, ale nakoniec priznal, že áno. Pre mňa to bolo také zvláštne, pretože naraz sa tu stretlo niečo, čo sme vôbec ani neplánovali a ani netušili. A hneď pri tom prvom zoznámení sa to odhalilo. Aj môj otec ho spoznal, teda asi aj podľa mena, pretože sa volal Frey a proste spoznal nejakú...možno spriaznenú dušu? Neviem, niečo v tom proste bolo. Takže toto bol taký zvláštny moment.“ Čo sa týkalo rodiny Juraja Freya, tá inklinovala k židovstvu viac. Svokra pamätníčky pochádzala z jedenástich detí a približne o polovici preživších by sa dalo povedať, že dodržiavajú židovské zákony, predpisy a tradície so všetkým, čo k tomu patrí. Ale aj v rodine Freyovcov sa našli takí, ktorým náboženstvo veľa nehovorilo. 

Babička pamätníčky, Helena Beginová-Weilová, ktorá sa narodila v Maďarsku v Debrecíne, bola známa tým, že pred vojnou  dodržiavala najzakladanejšie prikázania a tradície. Dnes je už však ťažké povedať, ako to daní ľudia brali a praktizovali, keďže o viacerých históriách sa vie iba málo, alebo vôbec nič. „Základné zvyky sa dodržiavali, do synagógy snáď raz do roka sa išlo a žilo sa veľmi civilným životom.“

Často sa téma židovstva nepreberala ani s deťmi pani pamätníčky, ale jej dcéra Dana sa k nej dostala cez knihy, nakoľko ju vždy zaujímala kultúra a literatúra. Touto cestou sa vydala aj v kariérnej ceste, okrem iného aj ako pracovníčka v rôznych neziskových organizáciách a občianskych združeniach. Jej vlastné korene ju napokon zaviedli až do Izraela, kde urobila Aliju a strávila určitý čas v Hayfe na univerzite. Kvôli nedostatku financií sa jej nepodarilo dokončiť celé štúdium. Na druhej strane, syn Tomáš sa vydal cestou svojich rodičov a dnes prevádzkuje vlastnú veterinárnu prax v Pezinku. Zatiaľ prvý a jediný vnuk Daniel je úspešným študentom práva v Holandsku. Ako stará mama by nemohla byť viac hrdá. 

 

RODINNÉ HISTÓRIE

 

Rodina pamätníčky, z otcovej strany, patrila k remeselníckej skupine prevažne mlynárov, strojárov, či farmárov. Išlo o rodinu, ktorá sa živila manuálnou prácou a zväčša mali základné vzdelanie, prípadne ďalší, vyšší stupeň vzdelania. Nepatrili k bohatým mešťanom, zväčša prebývali tam, kde pracovali. Babička mala ďalšie dve sestry a napriek tomu, že nepatrili k boháčom, vždy sa im rodičia snažili dopriať čo najviac. Keď sa narodil otec pamätníčky, jeho mama, Helena, mala sen, aby mohol študovať čo najviac a najdlhšie. Avšak, osud to zariadil inak, pretože ešte keď bol na základnej škole, nastúpil nacistický režim a vznikol prvý Slovenský štát v roku 1939. „Cez vojnu ten starý otec môjho otca, Ludevít Weill, pracoval ako strojník, dnes možno nejaký výrobný námestok v cementárňach. A tým pádom, keďže cementárne boli zaujímavé pre Ríšu, tým pádom sa dostal medzi tých, čo mali výnimku a dostala ju aj jeho rodina. Môj dedko, Eugen Bergsman, ten pracoval tiež v cementárni ako účtovník, takže dostal aj on výnimku a dostala ju aj babička a môj otec ako rodina.“

Toto sa zmenilo, keď 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, teda povstanie domáceho, slovenského ľudu, ktorý sa staval na odpor proti vstupu Nemecka do Slovenskej republiky. Výnimky už neplatili pre nikoho a bolo len otázkou času, kedy Nemci prídu aj pre rodinu Weilovu - Bergsmanovu. Ujsť a ukryť sa im podarilo iba vďaka ich spolupracovníkom v cementárňach (najmä vďaka snahe rodiny Polkovej), ktorí im boli naklonení a chceli im pomôcť za každých okolností. „Takže oni boli schovávaní až do oslobodenia a otec patril medzi tie ukrývané deti, lebo on mal vtedy 13, 14 rokov.“

„No a dozvedela som sa len nedávno, on mi vo svojej pozostalosti zanechal veľmi starostlivo zapečatenú obálku, na ktorej bolo teda moje meno a že po jeho smrti to mám otvoriť a tam bola jeho výpoveď o jeho živote. To natáčal Spielberg, takéto výpovede ľudí. Tam som sa dozvedela, čo to skrývanie z jeho pohľadu, z pohľadu dieťaťa, lebo od babičky som sa už dozvedela iné, čo to z jeho pohľadu znamenalo. A on to podával veľmi tak nadnesene z pohľadu chlapca, ako keby sa nič nedialo, ale bol za tým, myslím, že krutý kus života, a aj keď netrval veľmi dlho, bolo to ťažké.“

Stará mama, Helena Baginova, rodená Weilova, jej rozprávala príbeh o svojich rodičoch. Otec, Ludevít Weill, bol chorý a slabý a život na úteku bol namáhavý aj pre zdravú osobu. Skrývali sa prevažne v pivniciach alebo dokonca v zemľankách v lesoch, čo sú obydlia v zemi, obložené drevom. Obľúbené boli najmä u slovanských národov. Nakoľko starý otec už nevládal pokračovať, rozhodol sa zísť do dediny aj s manželkou, ktorá ho odmietala opustiť. Od tej chvíle sa o nich nič nevie. Aj keď sa objavili nejaké nové informácie o ich možnom osude, nijaká sa nepotvrdila a nedokázala byť overená. Podobne dopadla aj rodina Bergsmanovcov zo strany starého otca pamätníčky. Posledná správa o nich je, že sa dostali do transportu, kde sa ich osud tragicky končí. „Vlastne ani nemajú nijaké hroby ani nič, takže v našej rodine sa začalo tak nejako potichu, nemo, bez toho, aby o tom niekto rozprával, tradovať, že naša rodina hroby nebude mať, že my si trošku ináč budeme spomínať na svojich predkov. Otec si  ho neželal, bohužiaľ, zomrel skôr ako jeho mama a ona si ho tiež neželala. Takže takto sme nejako všetci v lufte.“

Pani Helena Baginová bola dlho aktívna žena napriek svojmu vysokému veku. No ku koncu života sa rozhodla odísť do Ohel Davidu, židovského domovu dôchodcov v Bratislave, kde zomrela ako 105-ročná. Rovnako urobila aj mamička pamätníčky.  „Ako manželke žida jej spravili takú výnimku, že môže sa tam ubytovať a je tam 5 rokov, 6 rok to už bude.“ Hoci osudy rodiny zo strany matky nesúvisia so židovskou otázkou, neboli jednoduché. Ešte jej praotec z rodiny Šiatkovských sa prisťahoval z Poľska za monarchie. Pracoval ako dozorca vo väznici v Leopoldove, kde sa narodila babička pamätníčky, Mária. Jej mama však pri pôrode nešťastne zomrela. „Takže zostal otec s tromi deťmi, oni boli taká chudobná rodina bez pozemkov, a museli chodiť zase niekde pracovať. A ten otec sa oženil, zobral si vdovu so 4 deťmi, takže naraz tam bolo 7 detí, to bola taká rozprávka klasická, tá vdova dávala prednosť tým svojím deťom a ostatní boli na vedľajšej koľaji. A babičku dali slúžiť v 13 rokoch.“ Najskôr slúžila v Leopoldove u organistu. Neskôr ju zamestnali v Bratislave v rôznych židovských rodinách, ktoré si veľmi pochvaľovala, pretože sa k nej správali veľmi dobre. 

V Bratislave sa zoznámila s mužom, Albínom Korčekom, ktorý pochádzal z Oravy. „Jeho mama bola mladá oravská žena, ktorá vlastnila po rodičoch jednu malú dreveničku s jedinou miestnosťou. A v tom čase sa na Orave, neviem presne, či pri Dolnom Kubíne, alebo kde, ale tam sa robili železničné mosty a prišli vypomáhať talianski kamenári. A do jedného z tých talianskych kamenárov, volal sa Tomas Bagatella, sa zaľúbila. A on síce mal rodinu v Taliansku a druhú vo Viedni, ale nakoniec skončil na Orave u Zuzky Korčekovej. Potom sa narodil syn Albín, to bol môj starý otec, otec mojej mamy.“ Bohužiaľ, smrť poznačila aj túto stranu rodiny. Keď mal Albín iba 2 roky, zomrela mu mama na suchotiny, teda tuberkulózu pľúc, veľmi častú chorobu minulého storočia najmä u chudobnejšieho obyvateľstva. O päť rokov neskôr zomrel Albínovi aj otec a vo veku 7 rokov zostal na svete sám. Rodiny si ho medzi sebou pohadzovali. Buď robil paholka alebo si ho niekto zobral do učenia. Napriek tomu mal iba úplne základné vzdelanie a väčšinou sa vyúčal remeslám. „Zoznámil sa s babičkou, tak sa scivilizoval, ale tá, dnes by sme povedali ulica, ktorá ho vychovala, na ňom zanechala stopy. On potreboval mať svoju slobodu. Nevedel žiť úplný rodinný život, pretože to nikdy nezažil. Mali to trochu ťažké s ním.“

Z ich manželstva sa narodil najskôr syn, ktorý v dvoch rokoch zomrel, a neskôr dcéra Mária. Keď prišla druhá svetová vojna, babička a mama pmätníčky odišli na Moravu, kde prežili najhoršiu vlnu a starý otec Albín sa zamestnal ako železničiar. Tým pádom nebol povolaný do vojenskej služby. Albín sa niekedy medzi týmito obdobiami dostal do skupiny socialistov a komunistov a podľa slov pamätníčky a príbehov, ktoré jej boli rozprávané, bol pri zakladaní Komunistickej strany Československa v roku 1921. „Stal sa jej členom a išiel touto cestou. Myslím, že dvakrát sa dostal do väzenia z týchto dôvodov, lebo boli nejaké demonštrácie a protesty, takže kvôli tomu. Aj toto absolvoval, nemal to ľahké. Po vojne bol potom riadne zamestnaný a žili ako normálna rodina.“ 

 

ŽIDOVSTVO A KOMUNIZMUS

Je možné, že práve kvôli častému sťahovaniu a stále novým ľuďom vo svojom okolí sa počas komunizmu takmer vôbec nevyskytol problém s tým, že bola rodina Baginovcov z polovice židovského pôvodu. Zrejme to o nich vedela iba veľmi malá hŕstka ľudí. Ako tvrdí pani pamätníčka, jej manžel, Juraj Frey, a jeho rodina to mali o čosi ťažšie, nakoľko boli praktizujúci Židia. „Možnože som to pocítila, ale to zas môj otec predo mnou tajil. Tým, že on bol vojak, a my keď sme mali svadbu (s manželom Jurajom Freyom), tá síce bola civilná, ale prišla rodina z Ameriky, ktorá zrovna bola nábožensky orientovaná, a tým pádom bolo treba aj zabezpečiť vhodnú stravu, pretože oni sa stravovali kóšer. A v 70. rokoch, v Košiciach, tak o tom vedela už aj ŠTB.“

Nielenže išlo o židovskú záležitosť, ale viacero hostí na svadbe bolo z USA, čo spôsobilo otcovi pamätníčky značné problémy. O vypočúvaní jej otca ŠTB sa dozvedela až o dosť neskôr, ale osobne sa nikdy nestretla s vyslovene negatívnym  postojom zo strany vtedajšieho režimu k jej židovskému pôvodu. „ Jedine to, že naozaj to, keď sa rozprávalo, ľudia si radi robili vtipy na úkor Židov. Alebo mali vyjadrenia, ktoré mne neboli po vôli, tak to nebolo príjemné. Ale potom som zase vedela vytypovať ľudí, s ktorými som mohla rozprávať otvorene a s ktorými radšej len o počasí.“

V súčasnosti, píše sa rok 2021, je pamätníčka šťastná a vysporiadaná so všetkým - ako so svojim pôvodom, tak aj celým životom, kariérou a úzkym  kruhom priateľov. Má úspešné a zdravé deti, vnuka a spokojne žijúcu mamu, ktorej spolubývajúcimi sú prevažne Židia.