“Číže pociťovali ste aj vy ako dieťa, v tom čase strach?
Áno, nuž áno. Určite boli také, najmä potom keď sme videli ...Štefániková bola vtedy veľmi dôležitá, taká tepna. Išlo sa z oného...z nádražia sa išlo do mesta tade...tam išli tie sprievody všelijaké, viem. Takže, keď prichádzali Nemci do Bratislavy, napríklad že tam pochodovali, to si spomínam ešte.
A potom keď sa váš ocko pripojil k Slovenskému národnému povstaniu, tak vy ste vedeli, že je súčasťou vlastne Slovenského národného povstania, keď ste sa presťahovali do tej Zvolenskej Slatiny.
Áno, išli sme...áno išli sme na stredné Slovensko, ale so všetkým možným...proste sme sa tam presťahovali. Aj to ústredie, tí ľudia...tá ústredňa bola celá taká skupina tam...ale viete, podrobnosti neviem no, neviem. Ale viem, no pre nás to boli krásne zážitky v ten rok, lebo sme boli na dedine. To bolo tam veľmi fajn, ale to bolo všetko v rukách rodičov potom. To už tú dramatickú cestu odtiaľ, tú si pamätám. Lebo to bolo také...to bola ozaj hrôza. Lebo tam išlo už o život, vlastne celej rodiny, najmä otca, no…
A tak pamätáte si ako dlho trvala cesta z… vlastne naspäť do Bratislavy z tej Zvolenskej Slatiny, keď…
No, tak v podstate deň a noc. To nebolo len tak, lebo sme išli tým autíčkom. My sme medzi tým už išli...tí partizáni nás zobrali. Išlo sa hore do hôr, keď už naozaj teda krepírovalo to povstanie, tak sme išli Hrochotskou dolinou s nimi hore, aj to si ešte pamätám. To bolo už také no hrozivé, naozaj. Len oni sami...tí partizáni hovorili otcovi, “choďte radšej naspäť do dediny, to už nevyzerá dobre, tu už ideme…” v podstate idú do tých bunkrov a tak. Tak vtedy sme sa vrátili, len tam sa prevalilo, to že kto, kto sme vlastne. Lebo vtedy tam práve boli Nemci...nejak, ale neviem, neviem kde boli vlastne ubytovaní, lebo tak…
A vy keď ste sa potom vrátili do Bratislavy tak do pôvodného bytu?
Do Trnavy k babičke...do Trnavy. Do Bratislavy sme nešli aby no...aby nám... Vlastne svojím spôsobom sme sa tam ukryli. V Bratislave vedeli, vlastne tam vedeli, že sme z Bratislavy, ale to už bola naozaj veľká desorganizácia, to už sa blížil koniec vojny. To boli vlastne… to neboli Rusi, to boli Rumuni alebo čo. Tam bol dosť veľký chaus medzi tými vojakmi a medzi tou armádou čo prichádzala teda, takže oni v tom mali tiež naozaj chaus, dalo sa tam všelijako lavírovať. No prvé čo spravili tak tú Zetku, chúďatko autíčko, nám zobrali z dvora a tam sa neviem desať alebo pätnásť napchalo a hneď za rohom sme potom už našli vrak toho auta.”