Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
...a mňa dal na stranu života. A teraz som, bohužiaľ, tu a nenájdem si miesto, lebo to ma stále, stále prenasleduje, nemám pokoja
narodila sa 14. novembra 1922 v Lučenci
ako šestnásťročná zažila vyhodenie Židov zo spoločnosti
s rodinou sa dostala do geta, kde prežili hlad, zimu, strach a týranie
ako dvadsaťdvaročná vystúpila z dobytčieho vagóna na rampe v Osvienčime
tam sa stretla s doktorom Josefom Mengelem po prvýkrát, no nie naposledy
stala sa obeťou jeho pseudolekárskych pokusov
po čase ju premiestnili do koncentračného tábora pre ženy
zorganizovala ďalších sedem žien a podarilo sa im utiecť
zvyšok vojny sa skrývala pod falošným menom
v čase, keď ona bojovala o život v koncentrákoch, jej neskorší manžel, Juraj Fischer, bol veliteľom tanku v spojeneckej armáde; zúčastnil sa aj vylodenia v Normandii, 6. júna 1944
v roku 2004, na šesťdesiate výročie vylodenia, dostal najvyššie francúzske vyznamenanie – Rytier Čestnej Légie; na Slovensku ho celkovo mali len 4 ľudia
Juraj Fischer zomrel vo veľmi symbolický deň - 9. mája 2007 – na 62. výročie platnosti kapitulácie Nemecka
Príbeh pamätníka
Viola Fischerová (1922)
„...a mňa dal na stranu života. A teraz som, bohužiaľ, tu a nenájdem si miesto, lebo to ma stále, stále prenasleduje. Nemám pokoja.“
Šestnásťročná Viola Fischerová a život v gete v Lučenci
Viola Fischerová bývala so svojou rodinou na Hlavnej ulici v Lučenci. Najprv jej otca, živiteľa nielen svojich, ale i švagrových a sestriných detí, zbavili práce. Deti nemohli chodiť do školy, museli nosiť žltú hviezdu, prežili nálety, skrývali sa a žili v strachu. Jedného dňa ich presťahovali do vyčlenenej časti mesta, do geta. „Ani jedlo sme si veľmi nemohli zobrať, lebo sme ani nemali.“ V gete to bolo ešte horšie: „...a tak sme tam žili, živorili, stále v strachu, stále v bitkách bez jedla, všetci sme boli na duši už chorí.“ Veľa z nich sa tam zbláznilo, vrátane jej tety. Maďari brali dievčatá, znásilňovali ich, bili. Aj Violu chytili a zmlátili: „V noci prišli pre mňa, zaniesli ma do židovskej školy, kde ma s pelendrekom tak nabili, že to bolo hrozné. Bola som dobitá ako hruška. Napuchnuté mal som mala ruky aj nohy. No a o duši ani nehovorím.“
Sto ľudí natlačených v dobytčom vagóne, príchod do Osvienčimu
Nevedeli si predstaviť, že môže existovať ešte niečo horšie, no onedlho zistili... „Dostavili dobytčie vagóny a hnali nás do nich. V jednom vagóne bolo skoro sto ľudí, dali nám dve vedrá, jedno vedro sme mali s vodou a druhé sme mali na fekálie. Ja ako najmladšia v tej skupine, ma určili, že ja budem fekálie vylievať cez oblok. Tak som to aj robila, ale ten vietor mi všetko fúkal nazad do tváre. A tak som vyzerala. Na nepoznanie. Niekedy nám aj otvorili vagón a tí smelší išli von na vodu. Ale našli si tam smrť.“ Ešte aj tam si pomáhali delením potravín, hoci si boli navzájom cudzí. Nevedeli, kam ich vezú...ale vedeli, čo sa s nimi stane... „Došli sme do Osvienčimu a tam bolo napísané „Arbeit macht frei“. Ale nebola to pravda. Dali nám tam latu a tak nás po tej late hnali...moja mamička nemohla prejsť, aj spadla, aj ju zodvihli, horko ťažko sa tam dostala.“
Prvá nemecká tvár bola Mengeleho, jediným gestom ich posielal do plynu
Hneď po príchode ich vyhnali z vagónov a selektovali. „Selektoval nás doktor Mengele. On stál pri rampe, mal esesácku uniformu, čierne rukavice, biely plášť, esesácku čiapku, zodvihla sa rampa a rukou ukazoval. Doľava, doprava. Bez problémov. Nespýtal sa nikoho. Ja som sa dostala na stranu smrti a potom sa pozrel na mňa, volal ma nazad, išli sme s mamičkou, spýtal sa, koľko mám rokov a keď som mu povedala, udrel do mojej mamičky, ktorá spadla a kotúľala sa na zemi... a mňa dal na stranu života.“
Zostali im iba holé životy
Obrali ich o všetko, čo ešte mali pri sebe, alebo na sebe. Oholili ich a dali im väzenské šaty: „...odstrihli nám vlasy. Ja som mala také krásne dlhé vlasy. Odstrihli nám ich a zobrali nám všetko, vyzliekli nás.“ V jednom lágri ich bolo tisíc dvesto ľudí: „holá dlážka a tam sme sedeli a plakali. A ja som tak zaspala od tej strašnej tragédie, že si ostatní spoluväzni mysleli, že som zomrela. Ale som sa, bohužiaľ, zobudila.“ Ak odtiaľ niekto vyšiel na toaletu, nemohol sa už vrátiť späť– nebolo miesta. Vedenie lágra situáciu vyriešilo: „A Babi po nás začala skákať hlava–nehlava, po bruchách, urobila miesto a už sme mali miesto. Ale len na základe toho, že voľakto musel zomrieť.“ Ešte na tomto mieste a v takom nebezpečenstve smrti si slúžili piatkové bohoslužby. „Ale čo sme my potom dostali bitky, to si neviete predstaviť. To snáď nie je ani pravda.“
Tyrana
Nielen, že pracovali a žili v neľudských podmienkach, ktorým slabší podľahli, ale mali všetku tú holú krutosť pred očami: „Každý deň som musela na skalách kľačať a hore som musela držať v rukách tehlu. Dvadsaťštyri hodín. Potom nás vyvelili na jedno prázdne miesto, kde bola vatra...a tam...tritisíc Cigánov zaživa upálili. A my sme sa museli na to pozerať. To bolo hrozné. A keď sme sa vrátili do lágra, tak tá Babi povedala: „Pozrite sa cez oblok von, vidíte ten veľký dym? Teraz vám pália vašich milých... a zajtra sa s tým mydlom budete umývať.“ A tak aj bolo.“
Mengele a jeho pokusy na ľuďoch
Mengele si mnohých z nich vyvolil na svoje pokusy. Aj Viola sa dostala do tejto skupiny. „Všeličo do nás fúkali. A Mengele si ma vybral a robil na mne pseudolekárske pokusy, všetko mi pokazil. Od krviniek všetko. Potom ma museli liečiť v Prahe na hematologickej klinike.“
Premiestňovanie z miesta na miesto
V Ravensburgu bol najväčší koncentrák pre ženy, tam Viola spoznala Marišu Sternlichtovú: „Z jedného pohára sme pili a dali nám aj jesť, len tam bol piesok, uhlie, koňacina; bez príboru, len tak rukou sme jedli. A pili sme z jedného hrnca. Pila najprv Mariša, potom som pila ja a Marišu zaliala krv a dostala miliárne TBC. A hneď zomrela.“ Potom sa Viola dostala do Siemensovej továrne, kde opravovala káble: „boli zavšivavené a dostala som čierne kiahne. Ale bola tam jedna poľská lekárka, ktorá to hneď zbadala a začala ma liečiť. Každý večer mi ošetrovala hnisavú ruku.“
Plynové komory
Viola bola niekoľkokrát aj v plynovej komore, spomienky má vryté do detailov. „Prezliekli nás do druhých šiat, do takých svetlých a dali nás do plynovej komory. A pustili na nás horúci vzduch, tam sme sa dobre vypotili, potom nás vyhnali von do uhlia do zimy a tam sme sa trápili a keď sme dobre prechladli, zase nás dali nazad do toho krematória. Do tej plynovej komory. Ani nechcem už spomínať.“
Bomby, voda v pivnici a myšlienka na samovraždu
Keď sa už blížil front, Nemci všetkých nahnali do pivnice a ušli: „..a čakali, kedy nás zbombardujú a zlikvidujú. A my sme tam sedeli hodiny a hodiny vo vode. Aj stadiaľ som sa dostala von, potom prišli bitky na holé telá s takými tenkými prútmi, ja som už bola taká zúfalá, že som sa chcela hodiť pod vlak.“
Posledné východisko
Ako prvej známej sa podarilo ujsť poľskej lekárke, čo Violu ošetrovala. Nemci obkľúčili les, pátrali po nich, pustili vycvičené psy, no nenašli ich. Keď Viola videla, že je to možné, pokúsila sa o útek aj ona, no nemyslela len na seba: „...ja som tam zorganizovala sedem žien a vedela som, že keď prejdeme cez vodu, tak psy stratia stopu. Tam tiekol taký malý potok. A prešli sme.“ Podarilo sa im dostať až na územie Rakúska, kde ich ukryl veľkostatkár. U neho nejakú dobu pracovali a potom im vybavil falošnú legitimáciu, pod ktorou sa ukrývali do konca vojny. Viola prežila ešte mnoho náletov, bombardovaní a niekoľkokrát sa ocitla smrti zoči-voči. No prežila. A po návrate do Lučenca sa so svojím bratom, jediným žijúcim príbuzným, rozhodla študovať medicínu v Prahe.
Manžel Juraj Fischer a jeho vyznamenanie
V čase, keď ona bojovala o život v koncentrákoch, jej neskorší manžel, Juraj Fischer, bol veliteľom tanku v spojeneckej armáde. Zúčastnil sa aj vylodenia v Normandii, 6. júna 1944. „A v roku dvetisíc štyri, keď bolo šesťdesiatročné výročie vylodenia sa, manžela tam pozvali a dostal najväčšie francúzske vyznamenanie: Rytier Čestnej Légie.“ Na Slovensku ho celkovo mali len 4 ľudia. Juraj Fischer zomrel vo veľmi symbolický deň - 9. mája 2007 – na 62. výročie platnosti kapitulácie Nemecka.
Príbeh pamätníka spracovala: Antónia Filípková
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)