Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Fejfár (* 1929)

• Ján Fejfár sa narodil 16. marca 1929 v Žarnovici. Otec Ján Fejfár pracoval ako obchodník so zmiešaným tovarom, matka Elena Fejfárová, rod. Haverlíková bola s deťmi v domácnosti. Po nástupe komunizmu otcovi zhabali majetok. Absolvoval štúdium cirkevného gymnázia v Banskej Bystrici, kde bol aj svedkom politického procesu proti niektorým spolužiakom. Po zrušení reholí v rámci Akcie K pomáhal popri škole ako kostolník v miestnom kostole sv. Alžbety. V roku 1950 sa zamestnal ako Dopravný referent v Družstve pre hospodárenie s poľnohospodárskymi plodinami. Po tajnom udaní bol pre svoje náboženské postoje v roku 1951 povolaný k absolvovaniu trestnej vojenskej služby v útvaroch PTP, kde v náročných podmienkach pracoval až do roku 1953. Po návrate z PTP sa zamestnal v banke ako referent pre generálne opravy. V roku 1955 uzavrel manželstvo s Máriou Jarjabkovou, s ktorou mali postupne 4 deti. V neskorších rokoch pracoval ako kalkulant pre banské diela pre Banské Stavby v Banskej Bystrici, neskôr vedúceho projektovo realizačno kalkulačných prác banské diela v Prievidzi. Celý život si zachovával hlboké náboženské postoje, čo jemu aj jeho rodine spôsobovalo problémy počas celého obdobia komunizmu. V súčasnosti žije na dôchodku v Prievidzi.

Ján Fejfár sa narodil 16. marca 1929 v Žarnovici. Jeho otec Ján bol zručným obchodníkom – vlastnil obchod so zmiešaným tovarom, pekáreň a krčmu v Bystričanoch. Matka Elena Fejfárová, rod. Haverlíková, mu pomáhala so živnosťou a starala sa o deti v domácnosti.

Rodičia mali päť detí, okrem syna Jána ešte štyri staršie dcéry. Keďže boli dievčatá nadané študentky, učitelia odporúčali rodine odsťahovať sa do mesta. Presťahovali sa teda do Banskej Bystrice, kde Ján navštevoval meštiansku školu, odkiaľ ako šikovný študent po treťom ročníku prestúpil na miestne katolícke gymnázium. Študoval v časoch vojnového Slovenského štátu, preto bol povinne členom Hlinkovej mládeže: „Neskoršie obdobie po vypuknutí Slovenského národného povstania či neskoršieho prechodu frontu sa nás ako rodiny, ktorá sa držala bokom od politických udalostí, nedotklo. Problémy prišli až po skončení vojny a zmene režimu.“

Perzekúcie po nástupe komunistického režimu

Po nástupe komunistov k moci otcovi v roku 1948 zhabali majetok v hodnote vyše milióna vtedajších korún a dostal príkaz zlikvidovať svoju živnosť. Zamestnal sa ako skladník a v tejto profesii pracoval až do dôchodku. To bola prvá skúsenosť so zásahom komunistického režimu do života Jánovej rodiny. 

Neskôr sa Ján stal svedkom perzekúcií voči domnelým nepriateľom režimu z radov študentov: „Ja som mal na gymnáziu funkciu tzv. richtára – predsedu triedy, neskôr aj študentského predsedu školy. Po vojne sme mali v triede skupinu, ktorá bola zadržaná za údajnú protištátnu činnosť. Bol som tam predvolaný ako nestranný študentský pozorovateľ. Proces sa týkal asi siedmich chlapcov. Obvinili ich, že mali ukrytý granát, ktorým vraj chceli vyhodiť do vzduchu vlak. Všetci boli nakoniec odsúdení a strávili roky vo väzení,“ hovorí.

Ján svojho času dokonca uvažoval o rehoľnej službe, keďže silno inklinoval k duchovnému životu. Počas štúdia v Banskej Bystrici býval dva roky na internáte rehole lazaristov (vincentínov) neďaleko stredovekého kostola sv. Alžbety. Vypomáhal tu ako kostolník, keďže po neslávne známej Akcii K z jari 1950, keď boli štátnou mocou násilným zásahom rozpustené kláštory, nemali na fare sv. Alžbety pracovný personál. Rád vincentínov rozpustili a rehoľníkov presunuli z Banskej Bystrice do pracovných táborov. Jána práca kostolníka napĺňala, jeho duchovné presvedčenie sa ale v neskorších rokoch stalo príčinou nevraživosti, podozrievania a zásahov do jeho osobnej slobody zo strany štátu.

Trestná vojenská služba v útvaroch PTP

Po skončení gymnázia sa Ján zamestnal ako dopravný referent na Družstve pre hospodárenie s poľnohospodárskymi plodinami v Banskej Bystrici: „V práci bolo v tej dobe množstvo angažovaných straníkov, predovšetkým dvaja moji kolegovia z oddelenia dopravy. Ja som v období Vianoc zháňal pre kostol stromčeky. Mal som vodičák na nákladné auto, a tak som si z firmy požičal automobil a tieto stromčeky si zaobstaral. Bolo to síce na žiadanku a oficiálne povolené, avšak neskôr som vytušil, že z ich strany prišlo udanie. To bolo zrejme aj dôvodom, prečo som sa stal tŕňom v oku režimu a zaradili ma k Pomocným technickým práporom – PTP.“

Ján bol vždy pokojný typ človeka, ktorý s pokorou prijal, aj keď mu prišiel v marci roku 1951 povolávací rozkaz k absolvovaniu povinnej vojenskej služby. Prvá zástavka bola v Ostrave. Čakala ich tu hliadka, ktorá brancov už na stanici sústredila a umiestnila do vlaku, ktorý smeroval do českého Mostu. Tu prebiehal vojenský výcvik.

Ako vojakov útvarov PTP, ktorí boli považovaní za nepriateľov režimu, ich premiestnili do Slaného, kde museli svoju vojenskú službu stráviť ťažkou manuálnou prácou bez zbrane. Stavali tam bytovky pre dôstojníkov. Na jeseň roku 1951 boli preradení do mesta Postoloprty, kde stavali žatecké vojenské letisko a betónovali rozsiahlu rozjazdovú plochu. Ján si dodnes spomína na otrasné ubytovacie a hygienické podmienky, ktoré tu vládli: „V Postoloprtoch nás ubytovali v starých drevených barakoch, ktoré boli pozostatkami nemeckého zajateckého tábora. Dostali sme príkaz postele vyhodiť a spáliť. Keď sme ich rozoberali, vyliezlo z nich snáď milión ploštíc. Pod plachtu sme si dávali chemický DDT-prášok, avšak niektorí chlapci chodili napriek tomu nesmierne doštípaní. Mnoho konfliktnejších chlapcov nadávalo a búrilo sa, ja som sa snažil prijať svoj osud pokorne a nejako tú vojnu vstrebať sám v sebe.“

Angažovaní komunistickí dôstojníci sa netajili svojou nenávisťou a pohŕdaním vojakmi PTP, ktorých považovali za triednych nepriateľov. Odrážalo sa to každodennými prekážkami a šikanou, ktoré zakomponovali do ich bežného vojenského života: „Chovali sa k nám arogantne, na politických školeniach nám prízvukovali naše druhoradé postavenie v spoločnosti. Samozrejmosťou sa stali nočné poplachy, niekedy aj desaťkrát za noc. Niektorí chlapci si už ani neuväzovali topánky. Ak bol potom skutočne pochod, neumožnili im si šnúrky uviazať, z čoho mali počas pochodu krvavé nohy. Absolvovali sme aj 30-kilometrové nočné pochody, po ktorých nás ráno opäť nahnali do práce. Zničených a unavených,“ opisuje pamätník takzvanú prevýchovu prácou. „Jeden dôstojník sa rozhodol v Postoloprtoch po nočnom pochode demonštrovať svoju moc pred miestnym obyvateľstvom. Prechádzali sme mestom, bolo to už nadránom a ľudia chodili po námestí. Tam nám prikázal behať, pochodovať a plaziť sa rovno pred nimi v daždi a blate. A takéto udalosti tam neboli ojedinelé, ale prakticky na dennom poriadku.“

Jánovi sa v rámci dovolenky podarilo navštíviť rodičov. Tí vedeli o jeho ťažkom osude, ale detaily im nikdy nerozprával: „Matka bola citlivá žena, trápila by sa ešte viac, a tak som sa ako po väčšinu svojho života vysporiadal s týmito skúsenosťami radšej sám, nezmieňoval sa o nich, ani nesťažoval.“ Ján strávil na vojenskej službe vyše dva a pol roka, keďže mu vojenskú službu predĺžili, kým sa na sklonku roku 1953 vrátil konečne domov. Svoju pracovnú a spoločenskú budúcnosť musel realizovať napriek mantinelom, ktoré predstavoval jeho problematický kádrový posudok.

S pevnou vierou cez prekážky doby

Po návrate zo služby v pracovnom útvare sa zamestnal ako referent pre generálne opravy v Štátnej banke Československej v Banskej Bystrici. Tu pracovala aj jeho budúca manželka Mária Jarjabková, s ktorou sa poznal už z obdobia pred PTP, keď robil v kláštore kostolníka a organistu. Pochádzala z neďalekej Uľanky. V roku 1955 uzavreli manželstvo, v ktorom prišli postupne na svet štyri deti. Mária bola Jánovi neochvejnou oporou na problematickej ceste životom až do roku 2011, keď vo veku 80 rokov umrela.

V roku 1956 začal Ján pracovať pre Banské stavby. V roku 1957 podnikové riaditeľstvo premiestnili do Prievidze. Ján pracoval ako kalkulant pre banské diela a v rámci svojho zaradenia musel každé dva roky absolvovať politické previerky. Jeho náboženské cítenie sa zakrátko stalo tŕňom v oku súdruhom z podniku: „Keď na to prišla reč, vždy som im len povedal, aby neboli pokrytci. Že sú tam všetci krstení katolíci, majú cirkevné sobáše a mňa chcú trestať len za to, že si držím svoj postoj na rozdiel od nich. Povedal som, že ak majú so mnou problém, nech ma degradujú za robotníka teraz, kým som ešte mladý, a nie na staré kolená. Mal som šťastie, že som si svoju prácu vykonával vždy svedomito a potrebovali ma, preto vždy zostalo len pri rečiach.“

Počas svojej práce pre Banské stavby Ján v rámci rekvalifikácie absolvoval večerné štúdium štvorročnej Strednej priemyselnej školy baníckej v Handlovej, kde zmaturoval v roku 1970. V neskoršom období robil vedúceho projektovo-kalkulačných prác pre banské diela. Dôchodkový vek dosiahol v roku 1990.

Počas celého života neustúpil zo svojho kresťanského presvedčenia. Kým pracoval v Banskej Bystrici, robil organistu v Uľanke. Každé ráno vstával o pol štvrtej a pred prácou išiel do kostola, čo dodržiava dodnes. Popri svojej práci tiež 26 rokov robil kostolníka v piaristickom kostole v Prievidzi.

Režim sa pokúsil pomstiť aj na jeho deťoch: „Všetky deti sa dobre učili, napriek tomu nám robili problémy. Najstarší Marián si spravil Strednú zdravotnú školu a robil v nemocnici Banskej Bystrici na oddelení ožarovania. Hlásil sa desaťkrát na vysokoškolskú medicínu, a ani raz ho neprijali. V Martine sme mali jednu známu lekárku, ktorá nám povedala, že majú spis z okresného výboru strany, podľa ktorého majú zákaz prijať do školy akéhokoľvek Fejfára. Dcéra Mária sa po gymnáziu taktiež skúšala dostať na medicínu. Štyri roky ju nezobrali. Potom jej poradili, nech ide študovať matematiku, odkiaľ ľahšie prestúpi na medicínu, čo sa nakoniec podarilo. Syn Ján si spravil Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Handlovej, pracuje ako vedúci elektrocentra v Roosveltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Najmladšia Janka bola na základnej škole kapitánkou basketbalového tímu. Na škole však dostali spis, že nemôže robiť kapitánku a nesmú ju odporučiť na žiadnu školu. Zobral som ju teda odtiaľ do Banskej Bystrice, kde šla na zdravotnú školu, neskôr robila sestričku v bojnickej nemocnici. Mňa samotného predvolali niekoľkokrát na výsluch, kde sa pokúšali prehovoriť ma na spoluprácu, čo som však vždy odmietol.“

Konečný nádych slobody

Po novembri 1989 sa rodina dočkala pádu komunistického režimu, a tak si Ján aspoň v pokročilom veku konečne vydýchol a zbavil sa nálepky triedneho nepriateľa. Stal sa členom okresného klubu bývalých členov PTP, ktorý združoval niekdajšie obete komunistického režimu. Po zániku klubu sa stal členom Konfederácie politických väzňov Slovenska. Celý svoj život si uchovával svoje kresťanské a humanistické postoje, ktoré mu pomohli prežiť aj najťažšie situácie: „Viete, ja som z tých ľudí mnohokrát cítil, že ma nenávidia, ale nedával som im zámienku. Vždy som sa len usmial a hľadel na svoje veci, pretože nenávisť a konflikty deformujú dušu. Každá situácia má nejaké riešenie, keď si človek zachová pevnú vieru a osobné zásady.“

V súčasnosti žije Ján Fejfár na dôchodku v Prievidzi.