Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Karol Fako (* 1931  †︎ 2020)

• narodený 24. 11. 1931

• 1945 nastúpil na prvý ligový zápas za ŠK Bratislava

• 1949 bol nominovaný do reprezentácie

• 1952 – 1956 hrával za vojenské hokejové kluby v Prahe

• 1956 návrat do Slovana Bratislava

• 1959 nahráva pamätnú bronzovú prihrávku na MS 1959 v Československu

• 1960 reprezentoval Československo na ZOH v Squaw Valley (USA)

• 2004 zaradený do Siene slávy slovenského hokeja

Hokejový pamätník a bratislavský rodák Karol Fako patrí k najstaršej generácii slovanistov. Povojnový šport mal ešte ďaleko k modernému profesionálnemu súťaženiu. Postavenie športovcov nebolo natoľko rentabilné, ako je tomu dnes. Napriek obdivu fanúšikov a uznaniu verejnosti sa aj tí najlepší mohli poľahky dostať do nemilosti štátnych orgánov. Fako je svedkom doby, keď ani úspešní hokejisti nemali istotu, že nebudú strhnutí prívalom dejín.

Všešportové začiatky

Karol sa narodil sa 24. novembra 1931 v Bratislave. Pochádza z robotníckej rodiny, „vtedy to bolo populárne,“ dodáva pamätník ironicky. S rodičmi býval v mestskej časti Ružinov, nie príliš ďaleko od miesta, kde ešte len mal byť postavený prvý zimný štadión. Bratislava do roku 1940 nemala umelé klzisko – hráči Slovana dovtedy chodili hrávať na ľad do Engelmanne vo Viedni. Karol Fako sa v mladosti neobmedzoval iba na ľadový hokej. Ako sám spomína, detstvo strávil na športoviskách u saleziánov, kde prvýkrát pričuchli k športu aj iné známe osobnosti slovenského športu. „Bývali sme kúsok odtiaľ, rodičia často ani nevedeli, že tam som. Hrával som tam napríklad stolný tenis s Ferom Tokárom, neskorším majstrom sveta. Bavil ma taktiež futbal. Ale hlavne teda hokej, lebo tam sme si spravili aj klzisko,“ vysvetľuje.

Od štrnástich začal hrávať súťažne – v roku 1945 v povojnovom tíme mládežníkov ŠK Slovan. Po skončení vojny sa Slovenský hokejový zväz opäť pripojil k spoločnému československému. Prvý ročník celoštátnej súťaže zastupovali iba tri slovenské mužstvá –  ŠK Bratislava, ŠK Banská Bystrica a HC Vysoké Tatry. Dejiskom prvých povojnových majstrovstiev sveta sa v roku 1947 stala Praha, kde práve domáci tím vybojoval zlaté medaily. 

Karol Fako si ligový dres obliekol už v 17 rokoch, necelý rok po komunistickom prevrate. Čoskoro okúsil aj národnú reprezentáciu, a to nielen vďaka vlastnému talentu, ale nepriamo aj v dôsledku komunistických represií.

„Vlastizradní hokejisti”

V roku 1950 mal Fako 18 rokov a bol na začiatku sľubnej kariéry. V mladom tvorivom útočníkovi, ktorý rád a dlho držal puk, rozdával načasované prihrávky a šikovne kľučkoval, videli v Slovane nádejného hráča. A nielen v Slovane. Už ako „bažant,“ ktorí spočiatku niektorým spoluhráčom vykal, sa rýchlo začal prejavovať ako tvorca hry. Časom si vďaka schopnosti urobiť rozruch v súperovom pásme vyslúžil prezývku „Frmol”.

Aj preto ho nominovali do nového národného tímu. Ten predchádzajúci bol totiž rozpustený, keď boli jedenásti z jeho hráčov odsúdení za protištátnu činnosť. Väzeniu sa vyhol iba kapitán Vladimír Zábrodský. Predohrou bol bojkot londýnskych majstrovstiev z roku 1950 komunistickým vedením Československa. Straníci sa obávali, že hokejisti sa pokúsia – ako mnohí športovci pred nimi – emigrovať na Západ. Nahnevaní hráči boli následne za „protištátne reči“ zatknutí a za vykonštruované zločiny vlastizrady si museli odsedieť niekoľko rokov.

Súpiska na ďalšie majstrovstvá tak bola voľná. Žiaľ, predošlého mužstva zloženého z českých hráčov a držiteľov zlata z majstrovstiev v rokoch 1947 a 1949 sa to už netýkalo. Karol Fako s jedným z odsúdených – Augustínom Bubníkom – hrával neskôr v Slovane. Bubník bol väznený päť rokov v uránových baniach v Jáchymove. Prezident Zápotocký ho v roku 1955 omilostil, nemohol sa však vrátiť do reprezentácie ani do najvyššej súťaže. Po rokoch si predsa len zahral prvú ligu, a to v drese Slovana. „Jeho zavreli a on ani nevedel, prečo je zavretý. A odsedel si päť rokov väzenia. Jeho otec bol mäsiar a mali aj veľký obchod; on u otca aj pracoval. Potom si to bohužiaľ odskákal. Bol to veľmi dobrý hokejista a poctivec,“ spomína Fako na svojho niekdajšieho spoluhráča, ktorý zomrel v apríli minulého roku.

Legendárne trio

V druhej polovici 50. rokov nastal postupný vzostup bratislavského hokeja. Slovan začal posilňovať káder, a to najmä vďaka návratu legionárov z českých klubov. Karol Fako strávil v Prahe vojenskú službu, spoznal tu aj manželku a 4 roky hrával za tunajšie tímy. V roku 1956 sa vrátil do Bratislavy a mužstvo začalo vynikať. Sám sa zaslúžil o stiahnutie Júliusa Černického z Rudé hvězdy Brno. Zo Sparty Praha do tímu prišiel Ján Starší a začala sa písať nová kapitola československého hokeja. Všetci traja vytvorili legendárny slovanistický útok, ktorý časom dostal od fanúšikov zažitý pokrik: „Starší – Fako – Černický, tí to hrajú technicky“. Fotka troch slovenských útočníkov poslúžila ako pútač na vestníkoch ohlasujúcich majstrovstvá sveta v roku 1959, ktoré sa odohrávali v Československu.

Pomer českých a slovenských hokejistov v národnom mužstve bol už tradične nie príliš vyrovnaný. Do národného tímu bol nominovaný zvučný útok Starší – Fako – Černický, ktorí si vybudoval silné renomé, šancu dostal aj mladý dravý útočník Jozef Golonka. Polovicu tímu tvorili hráči Kladna, úradujúceho ligového majstra, štyria Slováci zo Slovana si zaslúžili nomináciu aj vďaka vzrastajúcemu cvengu bratislavského hokeja. V tom čase bol Slovan šesťkrát za sebou korunným princom československej súťaže, stále mu však chýbalo prvenstvo. Nemožno sa tomu príliš čudovať – na Slovensku bolo napríklad omnoho menej štadiónov, pričom zastrešený bol koncom 50. rokov iba ten bratislavský.

Bronzová prihrávka

Július Černický si, žiaľ, tesne pred šampionátom z roku 1959 zlomil palec a spoluhráčov povzbudzoval iba zo striedačky. Napriek absencii dôrazného krídelníka, s ktorým boli zohratí, sa Karol Fako zapísal do dejín československého hokeja. V tých časoch naše spoločné národné mužstvo dokázalo vyhrávať nad Fínmi s rozdielom 6 gólov, najväčšími rivalmi však boli Sovieti: „S Rusmi to bolo vždy ostré. Nebol zápas, ktorý by nebol taký, že sme sa skoro pobili. Už to aj naši vedúci brali ako normálne. Oni hovorili, že to brali s rezervou, a to bolo pre nás šťastie, že to tak brali,“ rozpomína sa Fako na napätú situáciu.

So sovietskym tímom prehrali tesne 3:4, vtedy sa pamätník doslova bál ukázať fanúšikom na oči. „Po zápase som cestoval električkou za manželkou. Fanúšikovia nás za tú prehru proti Rusom nenávideli, a vtedy som počul, ako začali v tej električke nadávať. Tak som sa krčil a točil, aby ma nespoznali, lebo oni by ma isto boli bývali zbili. Hneď na ďalšej zástavke som rýchlo vystúpil, aby ma náhodou neuvideli.“

Reprezentácia sa ale náruživým fanúšikom odvďačila, keď predsa len získali bronz – vďaka výhre proti Kanade. Tí mali už isté prvé miesto a ak chceli byť naši na treťom mieste, museli s nimi vyhrať o dva góly. To sa československým hráčom podarilo, keď práve Karol Fako pamätnou prihrávkou vyslal do úniku Miroslava Vlacha, ktorý skóroval do prázdnej kanadskej brány. Diváci na staručičkom pražskom štadióne na Štvanici od eufórie div že nezbúrali drevenú konštrukciu prvej československej arény.

Zimná olympiáda v americkom Squaw Valley

V roku 1960 sa konala zimná olympiáda v americkom Squaw Valley v Kalifornii. Rivalita bola ešte znásobovaná súperením medzi západným a východným blokom – i keď skôr vďaka funkcionárom, než samotným hráčom. Sovieti si museli nechať zájsť chuť a skončili iba s bronzom, kým ich „imperialistickí“ súperi zo Spojených štátov vybojovali zlato. Karol Fako v reprezentácii nemohol chýbať. Dodnes spomína najmä na pohodové večery v olympijskom mestečku: „To bolo niečo nezabudnuteľné, niečo ohromné.“ Nie všetci si však mohli vychutnávať blaho horského rezortu v kalifornskej prírode. Fako spomína na brankára z Pardubíc, ktorý bol poslaný na vlastné náklady späť do Československa. „Na neho sa nahnevali, lebo rozprával také veci, čo nemal. Bolo to možno aj protištátne. Jednoducho si nedal povedať a prvým lietadlom musel ísť zo Squaw Valley domov – a na vlastné trovy,“ spomína Fako na potrestanie spoluhráča.

V roku 2004 Karola Faka zaslúžene zaradili do Siene slávy slovenského hokeja. Po konci hráčskej kariéry sa venoval trénovaniu mládeže aj dospelých, o jeho skúsenosti a trénerstvo mali záujem aj v Rakúsku, Švajčiarsku či Taliansku. Dnes pre vysoký vek už hokej sleduje iba pasívne. Podľa jeho osobného názoru sa hokej za tie roky príliš nezmenil, vraj stále zostal taký, aký bol.