Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Karol Dubovan (* 1953)

• narodený 17. decembra 1953 v Maduniciach

• otec Karol, mama Magdaléna, rodená Bilková, mal mladšiu sestru Magdalénu

• vyrastal v silne nábožensky založenej rodine, kvôli čomu mala rodina problémy

• v auguste 1968 zažil príchod okupačných vojsk Varšavskej zmluvy do Trenčína

• strednú školu absolvoval v Piešťanoch, vysokú školu elektrotechnickú v Bratislave

• počas štúdia sa dostal do kontaktu s predstaviteľmi tajnej cirkvi

• aktívne viedol spoločenstvá kresťanskej mládeže

• zapájal sa do prenášania a distribúcie náboženskej literatúry

• počas základnej vojenskej služby ho chceli zlákať do kontrarozviedky, odmietol

• pracoval v trenčianskych Vodných elektrárňach, aktívne pôsobil v náboženskom spoločenstve Fatima

• pomáhal pri tvorbe a distribúcii samizdatov náboženskej literatúry

• bol sledovaný a vypočúvaný štátnou bezpečnosťou, bol mu odobraný pas

• v novembri 1989 sa zapojil do činnosti VPN, neskôr bol spoluzakladateľom KDH

• v roku 1990 sa stal poslancom SNR

• v politike pôsobil do roku 1994, vráti sa do štruktúr kresťanských rodín

• s manželkou Evou vychovali tri deti, aktuálne je dôchodca, stále činný v kresťanskom spoločenstve

Život Karola Dubovana je naplnený čistou láskou k Bohu. Tú doňho vložili rodičia a on ju celý život šíril svojimi skutkami, manželstvom, prostredníctvom detí a spoločenstva. Dnes sa nám môže zdať až neuveriteľné, že žiť kresťanstvom a konať dobro v mene pána Boha bolo kedysi zakázané. Kresťanské hodnoty sa nezhodovali s hodnotami totalitného systému minulého storočia. Spoločenská a politická situácia pokrivili mnoho charakterov a poznačili celú našu spoločnosť. Žiť aktívny kresťanský život pod dohľadom štátnej moci bolo veľmi náročné. No našťastie sa našli aj takí, ktorí i v tej ťažkej dobe dokázali nielen žiť v duchu kresťanstva, ale šíriť ho aj medzi ďalších ľudí.

Detstvo v kresťanskej láske
Karol Dubovan sa narodil 17. decembra 1953 v Maduniciach Karolovi Dubovanovi a Magdaléne, rodenej Bilkovej. Obaja rodičia boli vychovávaní v hlbokej kresťanskej láske a viere v Boha a túto výchovu ďalej odovzdali svojim deťom, Karolovi a jeho o tri roky mladšej sestre. „Hlboké základy viery do mňa vštepili rodičia. Keď človek videl tie príklady, že oni sú veriaci, potom ma to zaujalo aj v tom kostole. S mamou sme chodievali pravidelne do kostola a tam si ma pán farár všimol, keď som mal 5 rokov. Ja som bol najmenší a pán farár povedal: ‚Tak, Karolko, poď mi pomáhať.‘ No tak som išiel. Pre mňa bol misál ťažká kniha, po latinsky písaná, dvakrát sa počas omše prenášala zo strany na stranu. Zvládol som to, tak si ma potom pán farár nechal a obľúbil.“ Karol vyrastal v chudobných pomeroch, no materiálny nedostatok nahrádzal dostatok lásky. Starí rodičia boli poľnohospodári, mali kus poľa, niekoľko kusov dobytka a hydiny. „Nepríjemný zážitok bol, keď prišli starým rodičom zobrať do družstva kravičku. Potom už pozreli, keď kravy vyhnali na pašu, že ktorá je tá naša kravička,“ spomína Karol na združstevňovanie, keď menší aj väčší gazdovia museli odovzdať svoj ťažko nadobudnutý majetok do družstva. Rodičia sa sobášili veľmi mladí a spočiatku žili u otcových rodičov.

Prvé problémy so systémom
Karolov otec pracoval ako učiteľ na učňovke. „Ako veriaci bol nespoľahlivý, tak v roku 1956 musel odísť zo školstva. Dovtedy mohli byť kríže v triedach, potom dostali príkaz, že to musia zlikvidovať. On bol najmladší z učiteľského zboru, tak dostal za úlohu to zlikvidovať. Potom v rámci jeho svedomia hľadal možnosti, ako sa s tým vysporiadať,“ spomína Karol. Otec pozbieral kríže z tried, naložil do kachlí drevo, na vrch dal len jeden a ostatné schoval. Našiel sa však „dobrák“, ktorý ho prezradil a zo školy musel odísť. Päťdesiate roky minulého storočia boli poznačené potlačovaním náboženských slobôd a akékoľvek prejavy náboženského života boli tvrdo potlačované. Rodina sa presťahovala z Nového Mesta nad Váhom naspäť do Maduníc a otec si čoskoro našiel novú prácu ako majster strojnej údržby pri stavbe vodného diela v Maduniciach. Rýchlo sa vypracoval na vedúceho zamestnanca, no čoskoro sa dostal do konfliktu s nadriadeným, ktorý od neho požadoval krivo svedčiť voči inému kolegovi. Otec, samozrejme, nesúhlasil. Bolo to proti jeho kresťanskému a ľudskému presvedčeniu. Z vedúceho, ktorý mal na starosti 50 ľudí, sa zo dňa na deň stal radový robotník, no svedomie mal čisté. Našiel si novú prácu v školskom stredisku v Trenčianskych Biskupiciach. Školil na stavebné stroje, zostavil pracovné materiály a podrobné manuály, aby sa ľudia mohli oboznámiť s ich prevádzkou a údržbou. Mladá rodina sa však na dlhých päť rokov musela vysporiadať s tým, že otca videli len raz do týždňa, keďže do práce chodil na týždňovky.

Presun do Trenčína
V roku 1963 sa rodine naskytla príležitosť presťahovať sa do Trenčína. Karol v Maduniciach dokončil tretí ročník základnej školy a v štvrtom už pokračoval v Trenčíne. „V roku 1967 sa to začalo tak uvoľňovať. Dokonca povolili, že sa mohlo vyučovať aj náboženstvo. Takže akonáhle bolo možné, tak som začal chodiť na náboženstvo,“ spomína na šťastné detské časy Karol. Pred nástupom do deviateho ročníka si Karol užíval koniec prázdnin, no vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa všetko zmenil. Karol mal vtedy 14,5 roka a pamätá si na nepríjemné ráno, keď sa v uliciach Trenčína objavili tanky. Trenčín bol v tom čase významnou vojenskou oblasťou. Sídlil tam východný vojenský okruh, velenie pre Slovensko a časť Moravy. Po Bratislave bol teda i Trenčín strategicky významný a obsadili ho medzi prvými mestami. Rodina bývala neďaleko generálneho štábu. „To bolo také nepríjemné prekvapenie, keď sme nastupovali do deviateho ročníka, už tu boli spriatelené vojská, ktoré nás prišli „oslobodiť“ od kontrarevolúcie. V noci sme počuli, že lietajú vrtuľníky, lietadlá a autá prišli obsadiť východný vojenský okruh tankami. To si pamätám. Ráno, keď som vstal, mama ma hneď poslala do obchodu, lebo sa nevedelo – bude vojna, nebude vojna? Išiel som sa postaviť do šóry a kúpiť olej, múku, cukor. Z balkóna sme videli na ostrov na Trenčíne, že tam pristávajú vrtuľníky a autá tam privážajú materiál. Zabývali sa tam, tak to už sme vedeli, že to bude dlhšie trvať,“ spomína na príchod okupantov. Ľudia boli vyľakaní a nevedeli, či nebude vojna. V ich dome býval okresný tajomník strany a chlapcov nabádal na rebéliu, aby likvidovali zvončeky, nápisy a názvy ulíc, aby sa Rusi nevedeli orientovať. Chlapci nasadli na bicykle a ochotne spravili v meste zmätok. Kto nebol Trenčan, nevedel sa zorientovať. Karol si spomína, že z tankov vystupovali mladí dezorientovaní chlapci, ktorí ani nevedeli, kde sú.

Nová spoločenská realita
Karol si pamätá, že počiatočné reakcie všetkých ľudí na príchod okupačných vojsk boli veľmi negatívne. Trenčania ich posielali domov, že tu žiadna kontrarevolúcia nie je. Časom sa však politická situácia a s ňou aj nálady ľudí začali meniť. „Ako začali hustiť do hláv „poučenie z krízového obdobia“, už začali obmedzovať.“ Karol s kamarátmi vzdorovali ešte detským spôsobom najmä v škole. „Neboli sme ochotní sa učiť niektoré ruské básničky. Pamätám si, že v deviatom ročníku sme dostali príkaz, že sme sa museli naučiť básničku Komunisti. Dohodli sme sa v triede, že: ‚Komunisti?! Neexistuje! Nebudeme sa ju učiť!‘ Vedieť sme ju vedeli, ale prvé kolo nič, päť. Druhý, piaty, nič. Vyvolala mňa – päť. A učiteľka, že prečo?! Tak sme povedali, že keď sú okupanti, to už sa vôbec nestotožňuje s tým, čo v tej básničke je, že my takú básničku nebudeme hovoriť,“ spomína na rebéliu Karol. Čoskoro do škôl prišlo aj obmedzenie náboženstva. V roku 1968 skončil vysokú školu Karolov otec, študoval diaľkovo a celá rodina mu išla do Bratislavy na promócie. „Tam sme videli, ako tam naši bratia Rusi rozstrieľali na vysokej škole strojníckej niekoľko centimetrov hrubé mramorové lavice a dostrieľané steny. To som prvýkrát videl, ako nám naši bratia dokážu nahnať strach.“ Karol ukončil základnú školu s vynikajúcim prospechom a chystal sa na gymnázium. Mama však ochorela a nevedeli, čo bude ďalej. Karol si teda radšej zvolil elektrotechnickú školu v Piešťanoch, aby nemusel ísť na vysokú, keby bolo treba pomôcť rodine. Do školy nastúpil v období normalizácie a celé štúdium sledoval, ako sa menil režim a s ním aj ľudia. Z prívržencov Alexandra Dubčeka sa stali obyčajní prevracači kabátov, ktorí tvrdili, že sa len mýlili. Počas prvého ročníka býval na internáte, no veľmi ho ubíjalo, že sa mu počas povinných politických desaťminútoviek snažia vymývať mozog. Ďalší ročník už dochádzal vlakom a akejkoľvek politickej angažovanosti sa vyhýbal. Nebol ani členom SZM. Vstúpil doň až vo štvrtom ročníku, keďže za členstvo mohol získať zopár bodov k dobru pri prijímačkách na vysokú školu. Karol zmaturoval v roku 1973 a v tom istom roku sa rodina presťahovala do rodinného domu.

Vysoká škola a prvý kontakt so zakázanou cirkvou
Karola prijali v Bratislave na elektrotechnickú fakultu a študoval automatizáciu a kybernetiku. Prvý rok žil na internáte. Po čase vystúpil zo SZM. Nemal vraj problémy, no nadšení z toho neboli. Ďalší rok však už internát nedostal a musel si nájsť iné ubytovanie. „Do kostola sme chodievali, to otcovi úplne nevytýkali vtedy. Ale miništrovať to neodporúčal ani pán dekan, že radšej nie, keď bol učiteľom. Tak som neminištroval. Do kostola sme chodievali dva prvé ročníky, v nedeľu a vo sviatok. Potom už som sa aj s dr. Hromníkom spoznal, on mi nejakú knižku občas požičal a začal som chodievať viackrát do týždňa. Priťahovalo ma to, nevedel som ani o krúžkoch. O náboženských aktivitách som sa dozvedel až na vysokej škole, keď som začal bývať na priváte,“ spomína na obdobie, kedy sa dostal k náboženským spoločenstvám. Občas ostával v Bratislave aj cez víkendy a začal pátrať po možnostiach vzdelávať sa v náboženských otázkach. So spolužiakom Petrom zašiel do kostola a ten ho priviedol ku kňazovi Jozefovi Mrovčákovi, ktorému bol odobratý súhlas. „On ma začal vťahovať do týchto otázok a pýtal sa, či by som nechcel ísť cez leto, že oni robia takú obnovu alebo duchovné cvičenie. Mali sme možnosť, každý kto chcel, viesť dôverné rozhovory s kňazom Jožkom Mrovčákom. Videl, že je záujem. Prvýkrát som sa tam stretol s tým, že mládežníci chodili do nejakých spoločenstiev, že akým spôsobom prebiehali stretnutia. Prečítali sme niečo z Písma, rozjímanie, úvahy, každý niečo povedal, priučil sa a potom som sa zapájal aj ja.“ Od toho momentu sa Karol stal súčasťou zakázaného náboženského spoločenstva, ktoré fungovalo ako tajná cirkev. Medzi jej zakladateľov patrili tajne vysvätení kňazi Vladimír Jukl a laik Silvester Krčméry. Postupne vybudovali na bratislavských fakultách krúžky tajnej cirkvi. Počas štúdia s vysokoškolákmi pracovali v Bratislave a školili ich na to, aby po návrate do svojho bydliska dokázali zakladať regionálne krúžky tajnej cirkvi. Koncom sedemdesiatych rokov už existovala tajná cirkev ako organizovaná sieť po celom Slovensku. Karol počas vysokej školy viedol mládežnícke spoločenstvo raz týždenne. Stretávali sa, čítali a rozoberali náboženské informácie. Ak nevedel odpovedať, doštudoval si alebo konzultoval s kňazom. Mládežnícke spoločenstvá viedol v Bratislave aj v Trenčíne.

Pašovanie náboženskej literatúry
Stretávania mládeže a rozoberanie náboženských otázok Karola pomaly priviedli k ďalším aktivitám tajnej cirkvi. Túžil po vzdelaní a začal si zháňať náboženskú literatúru. „Jozef ma trošku do distribúcie literatúry zasvätil. Hovorím: ‚Jozef, keby sa taká knižka dala zohnať!‘ Vtedy bolo Posolstvo, preberali sme Starý zákon, Nový zákon... Takže by sa dalo, ale že či by som sa aj ja nechcel zapojiť,“ spomína na moment, kedy sa stal tajným distribútorom náboženskej literatúry. Karol ešte študoval na vysokej škole v Bratislave, no jeho rodičia už bývali v rodinnom dome. Vedel, že zakázaná literatúra sa k nám dá dostať cez Poľsko. „Spýtal som sa Vladka Jukla, či náhodou nevie, kde by sa v Poľsku dala. Dal mi adresu aj meno, potom som navštívil priateľa kňaza Valentína Brynczku v Poľsku pri Krakove. Dal som mu adresu a boli sme navštíviť v Krakove pána Zychovicza, ktorý tú literatúru zbieral. V garáži mal hromadu slovenskej literatúry. Zaujímavé, že tam sa tá literatúra dala poštou zasielať. Tu sa to otváralo a bralo sa.“ Karol sa zapojil do pašovania náboženskej literatúry na Slovensko. S kamarátmi chodievali na turistiku do Vysokých Tatier na pomedzí Slovenska a Poľska. Mladí turisti neboli nápadní a spočiatku ich nikto nesledoval. „Literatúra išla z Ríma, Kanady aj z Nemecka. Mal som kamarátov z Oravy, Vlada Laštíka, Stana Labjaka. Dohodli sme sa aj s dievčatami, čo som mal v krúžku, a predtým s kňazom Valekom, že on s chlapcami prídu na Babiu horu z poľskej strany, my prídeme odtiaľto a vymeníme batohy. Oni vtedy mali nedostatok salámy, tak sme doniesli salámy. My sme zobrali knihy a boli sme spokojní. To sme tak raz za tri mesiace, som tam išiel, dohodli sme, bol materiál, tak sme preniesli.“ Takto fungovali, až kým Karol v roku 1978 nedokončil vysokú školu.

Rok nútenej pauzy
Po štátniciach a promóciách Karol v decembri 1978 nastúpil na základnú vojenskú službu do Chomutova, odkiaľ bol prevelený na československo-nemecké hranice do VÚ na Zhůří. Ako vysokoškolák strávil na vojenčine rok. Mal na starosti tzv. „vidové hlásky“. „Mali sme predvádzať akoby vzorové ubytovanie pre vzorovú hlásku, „ruský domček“ či ako sa to volalo. Tam bola pracovňa, politicko-výchovná miestnosť, spálňa, kuchyňa, sklad munície. Najdôležitejšia bola nástenka! Major z brigády nadával, že nebola hotová nástenka, ale mne nedodali materiál. Hučal na mňa bezdôvodne, tak som sa otočil a odišiel preč,“ spomína na absurdnú dôležitosť takých nepodstatných vecí, ako bola nástenka. Vidové hlásky boli cca 10 metrov vysoké veže, ktoré hlásili každý podozrivý výskyt lietadiel na štátnych hraniciach. Neskôr ho prevelili do Stodu, kde pracoval na štábe. „Na kus drôtu sa dala chytať západná televízia. Chalani mali prerobený televízor, a keď velitelia večer odišli, tak naladili nemeckú televíziu. Samozrejme, boli aj takí, ktorí donášali. Neviem, odkiaľ sa to dozvedeli. Zavolal si ma jeden politruk, že či by som vedel prevoliť televíziu, aby sa na nej nedal sledovať iný kanál. Hovoril som mu, že neviem, že ja nechodievam na televíziu. Uistil ma, že aj schémy mi zoženú. Vtedy som im povedal, že podrazácku robotu nerobím,“ spomína. Svoje vedomosti však využil na to, že na zahraničných kanáloch občas tajne sledoval návštevy pápeža alebo náboženské programy na zdravotníckej ošetrovni u MUDr. Mikolášika. Na vojenčine sa nedalo chodiť do kostola a všetky aktivity s distribúciou náboženskej literatúry musel prerušiť. Mal so sebou jedinú knihu – Sväté písmo písané po rusky, aby to nebolo nikomu podozrivé. S kolegom robieval odpisy hlásení o ľuďoch. „Robil som na štábe, tam sme robili odpisy pre kontrarozviedku. Ja toto nedokážem pochopiť. Tam sa písalo v posudkoch z obcí - rodina silno nábožensky založená, chodia do kostola pravidelne. Hovoril som mu, aby to vynechal. Kontrarozviedka dostala odpis, nič tam nenašla. Oni to nekontrolovali, čo je originál. Nikomu sme nepriťažili, ani neprilepšili. Robili sa previerky, či niekto nemá kontakty so zahraničím a tieto informácie sme tam nedávali, aby nemali problémy. To bola každého súkromná vec,“ spomína. Mladého šikovného elektrotechnika sa pokúšali zlákať aj do kontrarozviedky. Chceli mu splatiť štipendium aj vybaviť byt, no nepodpísal. Nechcel mať s politikou nič spoločné.

Návrat k práci pre cirkev
Po roku strávenom v armáde sa v novembri 1979 vrátil do civilu. „Keď som sa vrátil z vojenčiny, spolupráca fungovala ďalej. Oblastné stretnutie fungovali v trenčianskej oblasti. Vladko Jukl bol ten hlavný formátor, ja som už nosil samizdatovú literatúru a prepašované knižky. Potom sa to rozdeľovalo na oblasti a medzi jednotlivcov. Do trenčianskej oblasti patrila Dubnica, Ilava, Púchov, Bánovce nad Bebravou, Nové Mesto nad Váhom. Stretli sa zástupcovia oblastí, povedali si, aké majú ľudia kvôli svojmu presvedčeniu problémy s prihlasovaním na náboženstvo či v zamestnaní. To sa zmapovalo, potom sa to centrálne spracovalo a informácie sa odosielali do Vatikánu a Dr. Antonovi Hlinkovi do Mníchova,“ spomína. Spracované informácie si preverovali a ďalej odosielali v Slobodnej Európe, Hlase Ameriky či Transfer Radiu zo Švajčiarska. V auguste 1979 sa zamestnal vo Vodných elektrárňach v Trenčíne. Robil si svoju robotu, v práci bol spokojný a jeho nadriadení tiež. Po nejakom čase za ním prišli a chceli od neho, aby odsúdil Chartu 77, no odmietol. Odvtedy si ho nadriadení začali viac všímať a ich vzťah k nemu sa začal postupne meniť. „Nebol som ochotný prijímať všetky tie príkazy a nariadenia, ktoré zamestnávateľ dával. Keď som v 1980 vystúpil z ROH, tak to bol poprask veliký, že ako som si to mohol dovoliť. To mi hneď povedali, že budem na poslednom mieste v poradovníku na byt, to aj dodržiavali,“ spomína na prekážky v zamestnaní. Dlhé roky nemal žiadnu šancu na kariérny postup. Karol si chcel svoje vzdelanie rozšíriť a začal tajne študovať teológiu. Ako však sám priznáva, nemá talent na jazyky a štúdium v latinčine mu nešlo. Zložil však „krátke sľuby“ a istý čas pôsobil ako miništrant tajne vysvätenému kňazovi Vladimírovi Juklovi. „Neskoršie som videl, že moja cesta je pravdepodobne iná. Prijali moje rozhodnutie nestať sa kňazom, nemusel som pokračovať. Ale tá spolupráca s nimi pokračovala ďalej, ale už v inej forme. Tí, ktorí doštudovali, niektorých vysvätil pán biskup Korec, niektorí boli vysvätení v Poľsku,“ spomína na svoje rozhodnutie.

Knihy skrývali u rodičov
V roku 1981 sa oženil a jeho spolupráca s tajnou cirkvou pokračovala. „Medzitým som sa zoznámil aj so Silvom Krčmérym, začal som chodievať do spoločenstva aktuálnych potrieb. Neskôr sa to vyformovalo, že boli Fatimáci. Spolupracovníci zo spoločenstva aktuálnych potrieb zariaďovali distribúciu literatúry, preklepovanie alebo rozvážanie literatúry a vytváranie spoločenstiev v rámci Slovenska.“ Trenčianske oblastné spoločenstvo fungovalo ako jedno z dvadsiatich piatich na Slovensku. Distribuovali najmä knihy tlačené v Ríme a Karol pomáhal distribuovať niektoré publikácie po celom Československu. „Vlado Jukl a Silvo Krčméry mali kontakty s ľuďmi z Prahy, ako Oto Mádra či Josef Zvěřina. Keď som pracoval služobne v Prahe na československom dispečingu, tak som odskočil ako kuriér, aby sa to nemuselo oficiálne posielať poštou. To boli predstavitelia cirkvi, ktorí mali odobratý súhlas. Vlado Jukl, ten nemohol, bol zatvorený 12 rokov, Silvo Krčméry 13 rokov. Zatvorili ich za to, že ich štát označil za špiónov Vatikánu a rozvracačov republiky, no to vôbec nebola pravda. Ale keď vyšli z väzenia, tak hneď rozbehli apoštolát. Keď toľko sedeli za to, už sa nebáli, či ich zatvoria znovu,“ spomína. V tom čase s manželkou bývali u rodičov, ktorí Karola a celé spoločenstvo podporovali. Nemali výhrady ani proti tomu, aby sa v ich dome zakázaná literatúra prerozdeľovala. „Otec bol bojovník oddaný, tak súhlasil. Vždy prišla spojka, väčšinou z Nemecka. Prišli, že či by mohli a kedy by sme sa stretli. Dohodol sa dátum, prišlo auto, vyložilo sa zo desať vriec plných kníh. Mali sme garáž, tak do garáže, do jamy, čo voľakedy sa robievali. Tam sa to dalo. Mal som známeho tu zo spoločenstva v Trenčíne, organistu Martina Zanovita. Prišiel som za ním a rozdelili sme knihy do tých 25 oblastí. Snažili sme sa každému dať. Potom to bolo treba rozviezť, aby to nebolo dlho na jednom mieste, keby sa to náhodou prezradilo, keby robili raziu. Jasné, že by sme šli do väzenia.“ V osemdesiatych rokoch minulého storočia boli náboženské slobody režimom silno potlačované a akákoľvek náboženská literatúra zakázaná.

Spoločenstvá a výroba samizdatov
Okrem distribúcie náboženskej literatúry sa Karol zapájal aj do ďalších aktivít spoločenstva. Ľudia so spoločným zmýšľaním sa stretávali a vymieňali si skúsenosti. „Stretávali sme sa po bytoch. Niekedy bývalo oblastné stretnutie aj u nás, prišlo takých 10 - 12 ľudí. Museli sme si zohnať kňaza, ktorý bol ochotný odslúžiť svätú omšu. Niekedy to boli takí, ktorí mali odobratý súhlas, niekedy takí, čo fungovali v rámci pastorácie. Mojou úlohou vždy bolo zaistiť hostie, víno a kňaza. Prišiel, odslúžil, bola svätá omša, úvaha. Účastníci, čo sa zišli z jednotlivých miest, porozprávali, aké mali problémy, náboženstvo, vyučovanie, v zamestnaní, či niekoho neperzekvujú kvôli tomu, že chodí do kostola,“ spomína. Na stretnutiach sme prerozdeľovali filmy, ktoré si medzi sebou spoločenstvá požičiavali. Časom sa im podarilo zaobstarať si vlastnú premietačku. Vladimír Jukl mal kontakty na Sovietsky zväz a odtiaľ sa inšpirovali vydávaním samizdatov. „To keď Silvo počul, že samizdaty vydávajú, to aj my tu musíme mať samizdaty. Špekulovalo sa, že akým spôsobom sa to dá zrealizovať. Väčšinou sa preklepávalo na stroji, to sa dávalo na takom tenkom papieri, takých deväť a tá desiata sa nedala poriadne ani čítať. Bolo toho málo, potom sa to požičiavalo,“ spomína na začiatky samizdatov. Neskôr začali používať voskové blany. „Spravil sa špeciálny rámček, do toho rámčeka sa upevnila blana, položila sa na papier, cez ktorý sa rozmnožovalo, nalialo sa trochu farby, valčekom sa prešlo, rámček sa dal preč a jedna strana bola vytlačená. To bolo veľmi prácne. Niekedy sme dokázali aj 200 strán takto. Už sa vedelo, že to vieme takýmto spôsobom a nikoho pri tom nechytili, horšie už bolo zohnať tlačiarenskú farbu, papiere cyklostylové. To len pár kusov sem-tam sa dalo zohnať. Tie sa väčšinou museli ukradnúť, nedali sa kúpiť. Všetko bolo prísne evidované. Každá blana, aj poškodená. No tak darilo sa to,“ spomína na samizdatové rozmnožovanie náboženskej literatúry.

Pod dohľadom štátnej polície
Karol vedel, že ho nejakým spôsobom kontrolujú. Ešte kým býval u rodičov, tušil, že ich telefón odpočúvajú. Jeden čas si dopisoval s dievčaťom z Ruska, listy mu chodili otvorené. Keď dostal pozvanie, aby za ňou vycestoval, predvolali ho na pasové oddelenie a musel odovzdať pas. Vraj nie je v záujme štátu, aby navštevoval iné krajiny. Spomína si, že keď v polovici osemdesiatych rokov chodieval na stretnutia, často vídal tmavomodrú ladu, ktorá ho sprevádzala na ceste z Trenčína do Bratislavy a na ďalší deň naspäť. Keď sa vrátil do Trenčína, bol vyzdvihnúť manželku a deti a pobrali sa domov. „Prišli sme domov, zaparkoval som pri ceste a dvaja takí páni okolo tridsiatky s diplomatkami išli oproti nám. Mal som Metoda na rukách, Mária bola maličká, tak nás nechali prejsť bez problémov. Ale videl som, že pozerali čudne na nás. Dve hodiny, dvaja v aute. O dve hodiny ďalšie auto, ďalší dvaja. Takto sa celú noc aj celý deň striedali. Hovorím žene, že nehnevaj sa, ale vyzerá to tak, že budeme mať domovú prehliadku, že ma sledovali. Nebolo to ani mne jedno, ani jej. Tak sme sa pomodlili aj s deťmi a no tak čo, keď sa má stať, tak sa stane.“ Nepríjemnosti s neznámymi ľuďmi, ktorí sa viac či menej nápadne objavovali v blízkosti Karola a jeho rodiny, sa opakovali. O jeho aktivitách v rámci spoločenstva sa dozvedeli aj jeho nadriadení a vyčítali mu, že im robí hanbu. Spomína si i na situáciu, keď mu v práci zo stola zmizli kľúče. Vrátil sa domov a v celom byte boli rozsvietené svetlá. Z okna bytu videl na parkovisku postávať auto s trnavskou značkou. Hoci bola zima a všetky autá boli omrznuté, toto malo vždy okná čisté, keďže v ňom niekto sedel a vyčkával. Aj počas týchto napätých rokov stále navštevoval kostol, hoci vedel, že po ceste do kostola aj späť mu spoločnosť robia cudzí páni, ktorých mal pravidelne v pätách.

Domové prehliadky a vyhrážky
Karol naďalej pomáhal distribuovať samizdatovú literatúru. „Často som vozieval nejaké materiály z Bielic od duchovného otca Jozefa Opralu napr. encykliku Slavorum apostoli o Apoštoloch Slovanov. Tam to vytlačili a viezol som to do Bratislavy. Odovzdal som Ferkovi Kapustňákovi, za chvíľu som išiel naspäť. Prišiel som na začiatok diaľnice na začiatku Bratislavy, odstavili ma a kontrolovali kufor. Nič som vtedy nemal. Ale keby ma inýkrát odstavili... Vtedy som brával dcéru Máriu, mala štyri aj pol roka. Keď videli malé dieťa, tak sedadlá nechali tak,“ spomína na kontroly. Samizdaty brával aj od priateľa Ivana Polanského. Jeho manželka bola Karolova kolegyňa a pamätá si, že ju do práce prišli zobrať policajti a doma v Dubnici im robili domovú prehliadku. Rýchlo sa im podarilo odvolať stretnutie, cez Janku Mičianovú, ktoré mali mať u nich večer v byte Ivana Polanského. V sobotu po domovej prehliadke u Ivana Polanského išiel s jeho synom Tomášom skontrolovať na chalupu na lazy všetky materiály, ktoré tam ukrývali. O dva týždne predvolali na políciu aj Karola. Na začiatku vyšetrovania mu jeden z vyšetrovateľov oznámil: „Ivan Polanský vás udal, že ste hlavný distribútor samizdatovej literatúry. Čo na to poviete? Ja na to, že nie som hlavný distribútor samizdatovej literatúry. Idka je moja kolegyňa a potrebovali opraviť elektriku, no tak som im pomohol opraviť elektriku, veď som elektrikár,“ spomína na výsluch Karol. Do protokolu sa vyšetrovatelia snažili uviesť, že sa stretávali a náboženských podujatiach, čo Karol odmietol podpísať. Jeden z vyšetrovateľov išiel do vedľajšej miestnosti potvrdiť účasť na vypočúvaní pre zamestnávateľa. „Odkážte svojim kumpánom Korcovi, Juklovi a Krčmérymu, že všetkých pozatvárame!“ vyhrážal sa mu druhý z vyšetrovateľov. Kvôli vyšetrovaniu mal opäť nepríjemnosti. Vtedy Karol pochopil, že jeho práca pre spoločenstvo začína byť nebezpečná nielen pre neho, ale aj pre jeho okolie a rodinu. Jeho manželka bola veľmi ústretová, no radšej sa stiahol do úzadia.

Vytúžená zmena režimu
Koncom osemdesiatych rokov sa politická situácia začala vyostrovať. Sviečkovej manifestácie sa nezúčastnil, Karolova manželka mala obavy, aby sa niečo nestalo. V novembri 1989 však už bola situácia iná. Celé dianie spozorne sledoval a očakával, čo sa bude diať. Organizátori manifestácií o ňom vedeli ako o človeku, ktorému dôverujú najmä veriaci. „Odchytili ma, že chystajú nejakú manifestáciu a že či by som za veriacich mohol prísť niečo povedať. Nuž dobre, som sa dal nahovoriť, no nebolo isté, čo sa tam bude diať, či nás tam nepostrieľajú alebo čo,“ spomína na prvé revolučné stretnutia. „Na námestie doviezli, neviem z ktorého družstva, vlečku, nastúpili sme, ja som mal kratučký prejav. Povedal som, že je potrebné, aby sa niečo zmenilo, aby tu nebola len jedna vedúca strana, aby tu viac strán bolo...“ Karol sa stal členom VPN a začal zastupovať veriacich v novovznikajúcom politickom zoskupení. Zasadil sa o to, aby sa obnovili občianske a náboženské slobody a aby sa na najväčšom sídlisku v Trenčíne vybudoval kostol. V Trenčíne bol väznený kňaz Štefan Javorský a Karol dostal za úlohu preveriť, v akom je stave. Pod vplyvom vtedajších udalostí mal dostať amnestiu a báli sa, aby mu ostatní väzni neublížili, keby sa to dozvedeli. Po čase sa začali formovať nové politické zoskupenia a Karol bol v roku 1990 pri zrode Kresťansko-demokratického hnutia. Mal dôveru veriacich a vedel s nimi komunikovať. Do politiky sa dostal v období nástupu Vladimíra Mečiara, ktorý sa dostal do VPN v Trenčíne. „My sme vedeli o tom, čo je Mečiar zač. Prišla nám hláška, že Mečiar začal nejaké veci páliť. Niečo pálili pod Skalkou, niečo previezli do Omšenia a v jednej záhrade. Občas uletelo aj bokom, ale tí ľudia nemali odvahu povedať o tom,“ spomína.

Politická kariéra
Na kandidátke KDH sa dostal prvýkrát do Národnej rady ČSFR v roku 1990. „Ja som radšej chcel plniť svoje poslanie v cirkvi a nie v politike. Nie je dobré, keď sa to mieša. Lebo v cirkvi máte tých, ktorí sú takí aj takí a treba ľudí zjednocovať, nie prilievať ešte olej do ohňa. Treba zmierňovať tých ľudí, aby pochopili aj tých, ktorí nemajú pravdu. Treba tie pravdy trocha priblížiť. Tým, že som bol známy, tak ma dali na kandidátku do parlamentných volieb, tak som sa tam dostal.“ Ako poslanec sa dostal do pracovnej skupiny, ktorá posudzovala význam dostavby vodného diela Gabčíkovo. Nová garnitúra nebola nadšená tým, že by sa dokončilo dielo, ktoré začali budovať ešte komunisti, no Karol ich presvedčil, že dostavba bude výhodná pre všetky strany. Koniec spoločného štátu Čechov a Slovákov neschvaľoval, myslí si, že sa štát rozpadol unáhlene. V ďalších voľbách sa ocitol na mieste náhradníka, a keď sa kandidáti posúvali a do parlamentu mal opäť ako poslanec nastúpiť Karol Dubovan, nestalo sa tak. Ján Čarnogurský, vtedajší predseda KDH, vtedy vybral Mikuláša Dzurindu. Ako poslanec národnej rady sa dostal aj k záznamom ŠtB, z ktorých zistil, že bol sledovaný celé roky. Spis sa však k nemu dostal neúplný, veľká časť bola skartovaná.

V politike pôsobil do roku 1994 a neskôr sa vrátil do štruktúr kresťanských rodín. Tam a cítil užitočnejší. V roku 1997 s bývalými členmi obnovili činnosť Združenia kresťanských robotníkov a zamestnancov. Od roku 1998 usporadúvali školenie laikov podľa sociálnej náuky cirkvi pre prácu v sociálno-pracovnej oblasti pre nezamestnaných. „Školili sme ľudí, aby vedeli v rámci združenia poradiť, aby sa vedeli vcítiť do toho, čo je to sociálna náuka cirkvi,“ približuje činnosť združenia. Spolupracovali s Trnavskou univerzitou a za 10 rokov vyškolili približne 500 ľudí.

Karol Dubovan spolu so svojou milovanou manželkou Evou vychovali tri deti - Máriu, Metoda a Emanuela. Aktívny dôchodca sa stále venuje cirkevným záležitostiam a fotografovaniu. Vypomáha v kostole a chodieva do nemocnice dávať prijímanie imobilným pacientom.

„Keď nie sme ochotní uznať slušnosť a hodnoty, tak sa nikdy nedohodneme. Musíme byť voči sebe tolerantní a máme na to celý deň, spraviť niekomu dobre. Keď sa do politických kruhov dostanú nečestní ľudia, darmo sa budú nálepkovať, že sú kresťania. Aj medzi kresťanmi sú nečestní ľudia a spravili veľa zlého, ale to boli nečestní ľudia. To nie je pravá idea kresťanstva.“