Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Daniel Dräxler (* 1973)

• narodený v roku 1973 v Bratislave do maďarsky hovoriacej rodiny starším rodičom

• obaja rodičia narodení v Košiciach, ale, paradoxne, v tom čase v odlišných krajinách

• mama, za slobodna Huščáková, vyrastala v klasickej meštianskej rodine, otec pochádzal z južného Poiplia, z vidieckeho prostredia

• rozhodnutie rodičov učiť Daniela a jeho brata len po slovensky, maďarčinu vynechali

• Daniel sa naučil maďarský jazyk až v puberte, vďaka prázdninám v Maďarsku

• navštevoval Základnú školu v Bratislave na Košickej ulici, kde nebol dobrým študentom

• nasledovalo Stredné odborné učilište stavebného železiarstva na Dopravnej ulici v Bratislave, odbor mechanik silnoprúdových zariadení

• nepociťoval výrazne negatívny vplyv vtedajšieho komunistického režimu, ohľadom maďarskej národnosti však boli opatrní

• celý život sa snaží o nadhľad a nesúhlasí s nacionalizmom

• neúspešný pokuse o prijatie na pedagogickú fakultu v Nitre

• ako dvadsaťročný sa oženil – pribudli tri deti

• prvá práca – lektor gitary v Dome kultúry Lúky v Petržalke

• tri roky štúdia na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského, odbor evanjelická teológia

• práca projektového manažéra v organizácii Adra Slovensko, neskôr pozícia riaditeľa

• opustenie cirkevnej sféry a agnosticizmus

• 2013 – logistik v klinike Lekári bez hraníc na misii v Pakistane

• návrat do Prahy – pôsobil striedavo v Jordánsku alebo v českej katolíckej charite v rámci projektov pre Blízky východ

• 2016 – Anglická medzinárodná škole v Bratislave – koordinátor akademickej podpory

• nová, o devätnásť rokov staršia partnerka, žije s ňou

• súčasnosť – lektor kurzov hry na gitaru a práca v taxislužbe

„Ja som práve taký ten kvázi svetoobčan, hovorím siedmimi jazykmi pomerne aktívne a každý nacionalizmus mi príde minimálne smiešny a trápny.”

Úvodné slová Daniela Dräxlera, príslušníka maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku, k otázke nacionalizmu a vôbec rozdielov medzi Slovákmi a Maďarmi, veľa napovedajú. Je dôležité o tom hovoriť a zároveň je dôležité zdieľať pocity jednej aj druhej strany, keďže tento skrytý súboj slovensko-maďarských názorov z minulosti stále pretrváva. 

Maďarské korene Danielovej rodiny

Daniel sa narodil v roku 1973 v Bratislave do maďarsky hovoriacej rodiny. V čase jeho príchodu na svet už boli rodičia vo vyššom veku, napríklad jeho otec mal vtedy už 45 rokov, čo malo neskôr vplyv na Danielovo detstvo. Rodičia pochádzali z Košíc. Mama, za slobodna Huščáková, vyrastala v klasickej meštianskej rodine na rozdiel od otca, ktorý pochádzal z južného Poiplia, z vidieckeho prostredia. Mamička pochádzala z národnostne zmiešanej rodiny.

Pôvod otcovho priezviska Dräxler je prvotne rakúsky, avšak pridal sa k nemu aj habánsky vplyv, keďže Danielov starý otec bol mlynár pochádzajúci z obce Peťov blízko rieky Ipeľ. Bol najmladším z troch súrodencov, pričom najstaršia sestra Margita sa vydala veľmi skoro do Maďarska, a tak len on a jeho brat ostali na slovenskom území. Keďže rieka Ipeľ sa počas druhej svetovej vojny stala hranicou a mlyn sa zrazu ocitol na Slovensku, nastalo rozdelenie rodiny s ich sestrou. Zavŕšené bolo postavením provizórneho mosta, kde sídlila stráž zložená z československých mladíkov. Keď sa chcela Danielova teta stretnúť so svojou rodinou, musela vojakov podplácať. 

Detstvo a cesta za vzdelaním pod vplyvom vtedajšieho politického režimu

Zaujímavým rozhodnutím pamätníkových rodičov bolo, že aj napriek tomu, že mohli viesť svoje deti aj k maďarskému jazyku, doma s nimi hovorili zásadne po slovensky, a tak Daniel aj jeho brat mali spočiatku bližšie k slovenčine. „Maďarčina mala u nás postavenie akéhosi dospeláckeho jazyka, čiastočne tajného.” Mama s otcom sa rozprávali po maďarsky zvyčajne len vtedy, ak chceli určité témy pred svojimi deťmi utajiť. Napriek tomu sa maďarčina ozývala z každej strany, napríklad z televízie či z rádia. „Pre mňa maďarčina bola hudba môjho detstva, bolo to niečo príjemné,” spomína Daniel. Práve kvôli týmto okolnostiam ovládal maďarský jazyk veľmi letmo, ale predsa len sa na neho niečo z počutia nalepilo. Rozhodnutie naučiť sa jazyk svojich rodičov lepšie, prišlo až v puberte. Dospel k nemu sám a bolo to najmä vďaka prázdninám, ktoré trávil v Maďarsku u svojej tety. Daniel si pri tejto téme spomína na svojho bratranca Šaniku, ktorý bol často zaskočený, že sa pamätník s bratom neučia maďarčinu od detstva, keď sú Maďari. Paradoxom bolo, že keď sa Daniel maďarčinu naučil, veľmi rýchlo sa so svojim bratrancom pohádal, pretože mali odlišné názory na slovensko-maďarské vzťahy. Neskôr, žiaľ, až do bratrancovej smrti už spolu neprehovorili ani slovo. „Na smrť sa urazil,” komentoval Daniel. 

„V podstate som bol bežný, obyčajný chlapec.” Daniel vyrastal v Bratislave na Trnávke. Ako už bolo spomenuté, aj kvôli vyššiemu veku rodičov mal Daniel príliš ochranársku výchovu. „Keď ma postavili do brány, tak som sa uhol, lebo som sa bál.” Súviselo to aj s tým, že pamätník pochádzal z lepšie situovanej rodiny a rodičia dbali na jeho upravený výzor. Nechceli, aby sa príliš spotil či bol špinavý, a zároveň sa vždy báli, že spadne a ublíži si. 

Daniel navštevoval Základnú školu v Bratislave na Košickej ulici a sám sa nepovažoval za príliš dobrého študenta. „Tou základkou som tak nejak preliezol, nevidel som v tom zmysel, čo sa učíme.” Rodičia síce boli vysokoškolsky vzdelaní, ale nemali vytvorenú koncepciu učenia pre svoje deti, a tak sa bratia učili sami, bez rodičovského dozoru. Pamätník nerozumel, prečo sú jeho spolužiaci takí cieľavedomí a všetci chcú mať jednotky. Keď prišiel čas na výber strednej školy, zvolil si Stredné odborné učilište stavebného železiarstva na Dopravnej ulici v Bratislave. Po ukončení štúdia sa jeho profesiou mal stať mechanik silnoprúdových zariadení. Počas strednej školy zažil aj Nežnú revolúciu v roku 1989. Ako šestnásťročný chlapec štrngal kľúčmi na námestí a túto revolučnú dobu nečakaných zmien vnímal veľmi pozitívne. „Veľmi som to prežíval, veľmi som tomu fandil.” 

Počas dospievania Daniel cítil aj vplyv vtedajšieho režimu, ale keďže spočiatku bol jeho otec členom komunistickej strany, jeho negatíva príliš nepociťoval. Neskôr, po vyslovení vlastného názoru, bol otec zo strany vylúčený, ale keďže ani on, ani jeho manželka nezastávali vysoké funkcie, nebolo pre nich členstvo v strane nutnosťou. Danielov otec pracoval ako inžinier energetik a matka pôsobila vo finančnej inštitúcii. „Pamätám si akurát to, že boli opatrní,” spomína si pamätník. Opatrnosť sa týkala aj ich maďarskej národnosti. Keď prišla návšteva a hovorili po maďarsky, vždy sa snažili rozprávať tichšie, keďže už v tej dobe boli cítiť mierne protimaďarské nálady. Nechceli byť nápadnými a upozorňovať na seba. Nesnažili sa ani o hrdinstvá. 

Vnímanie sily nacionalizmu v minulosti a v súčasnosti

„Nacionalizmus mi je protivný v každej podobe,” konštatuje Daniel, ktorý sa už ako mladý chlapec vždy snažil o nadhľad a nesúhlasil s tým, aby politické strany boli postavené na národnosti či náboženstve. Táto téma je pre neho zložitejšia aj kvôli spomínanému sporu s bratrancom, ktorý ho dodnes mrzí, avšak neobhajuje ani jednu zo strán. Daniel si spomína aj na pohľad a pocity utláčaného starého otca, ktorý to ako Slovák na vtedajšom maďarskom území tiež nemal jednoduché. V tom čase bol donútený naučiť sa maďarský jazyk, keď chcel zotrvať vo funkcii vojenského sudcu. V opačnom prípade by bol degradovaný a odvelený na front. „Takto pracoval v podstate pre maďarskú stranu v Košiciach.” Starému otcovi Jánovi Huščákovi zostala trauma na celý život aj preto, že hneď v 50. rokoch ho komunisti potrestali a ocitol sa v Užhorode. Daniel síce je súčasťou maďarskej národnostnej menšiny, ale citlivo vníma postoje oboch strán o to viac, že ide aj o jeho rodinu.

Žiaľ, nacionalizmus ani v súčasnosti neutícha, či už ide o maďarskú alebo slovenskú stranu a keďže má Daniel priateľov z oboch krajín, možno o ňom povedať, že je o niečo vnímavejší. Myslí si, že jadro maďarského nacionalizmu je trochu silnejšie a ešte stále niekde drieme, a keďže vzťah akcia – reakcia funguje, je len otázkou času, kedy môže vyjsť v nepeknej podobe na povrch. Daniel zároveň vyslovuje veľký súhlas s tým, že sme súčasťou Európskej únie či Schengenského priestoru, čo mnohé vyriešilo, a práve preto konštatuje, že „dnes už hranice nikoho netrápia.”  

Obdobie vysokoškolského štúdia, prvá láska a náboženské nadšenie

Danielov život nebol úplne podľa niekdajších predstáv a po strednej škole nenasledovalo štúdium na univerzite, ako to bolo bežné u jeho rovesníkov. „Keď som mal osem rokov a pýtali sa ma, čím chcem byť, tak som povedal, že chcem byť buď učiteľ, psychológ alebo automechanik.” A keďže sa nechcel po strednej škole venovať vyštudovanému odboru a vďaka návštevám ľudového školy umenia inklinoval k hre na klasickú gitaru, rozhodol sa, že vyskúšať prijímacie pohovory na pedagogickej fakulte v Nitre, predmety hudobná výchova a slovenský jazyk. Žiaľ, na pohovoroch neuspel a pretože už bol po uši zaľúbený do svojej budúcej manželky, nepokračoval v pokusoch dostať sa na vysokú školu a oženil sa. V tom čase mal len 20 rokov a z tohto vzťahu pochádzajú tri krásne deti, ktoré Daniel veľmi miluje. Už ako osemnásťročný začal pracovať v Dome kultúry Lúky v Petržalke ako lektor gitary a v tejto práci pokračoval aj po svadbe. „To bol môj prvý job.” Daniel nakoniec v spomínanom Dome kultúry pracoval v rôznych oblastiach a ocitol sa tiež v médiách či v marketingu. Svojím spôsobom sa dostal do veľmi dobrej spoločnosti. Skúšali tam rôzne, neskôr veľmi známe hudobné skupiny, čo mu prinieslo nové skúsenosti a kontakty. Svoju hru na gitare v tej dobe označuje za „odmakanú”. Nikdy nemali v rodine hudobníka, a tak nemožno hovoriť o nejakom zdedenom talente, skôr o tvrdej práci, vďaka ktorej aj v súčasnosti pôsobí ako profesionálny učiteľ gitary. 

K vysokoškolskému štúdiu sa predsa len neskôr dostal, keď sa rozhodol v roku 2000 študovať na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského odbor evanjelická teológia. V tom čase neexistovalo diaľkové štúdium ani titul po troch rokoch, a keďže mal Daniel vtedy už dve deti a tretie na ceste, musel riešiť množstvo iných vecí, a štúdium prerušil. Absolvoval ročný kurz zdravotnej misie v Rumunsku, kde bol s celou rodinou a bol veľmi aktívny v náboženskom živote, no nakoniec štúdium v treťom ročníku opustil definitívne. Aj preto o sebe Daniel hovorí, že má skôr vysokú školu života. „Vždy som robil veci, ktoré som nejakým spôsobom robiť chcel, ktoré ma zaujímali a možno to teraz bude aj trošku znieť arogantne, ale veľmi často to boli pozície, kde sa vo všeobecnosti tá vysoká škola vyžadovala, a ja som to robil bez nej.” Neskôr v živote dokázal vždy nájsť uplatnenie, i keď nebol vysokoškolsky vzdelaný.

Zmena v otázke viery, ale aj v pracovnom a súkromnom živote

Danielovo náboženské nadšenie nevydržalo dlho a nakoniec dospel až k agnosticizmu. Pamätník si spomína, že to všetko začalo organizáciou Adra-Slovensko v roku 2004, ktorá hľadala osobu na realizáciu zahraničných projektov. Keďže Daniel mal skúsenosti a oslovili ho, ponuku prijal a v roku 2005 zrealizoval svoj prvý vzdelávací projekt v Mongolsku pre nepočujúcich a nevidiacich. Po nejakom čase sa stal riaditeľom organizácie a nastalo intenzívne cestovanie, stretnutia s mnohými národmi a tiež mal mnoho možností nahliadnuť do zákulisia cirkevnej štruktúry z vedúcej pozície. Všetky tieto skutočnosti prispeli k prehodnoteniu jeho postojov a názorov. Daniela tiež veľmi zasiahla smrť jeho otca v roku 2009, z čoho sa nevedel spamätať ešte nasledujúce tri roky. „Postupne som opustil náboženské sféry.” V podstate sa dostal takmer k ateizmu, ale stále má pokoru pred neznámym. Vadili mu najmä manipulatívne prvky, ktoré v cirkvi zaregistroval. Nejaký čas bol potom, ako on hovorí, na voľnej nohe, čo trvalo do roku 2013, keď sa rozhodol pôsobiť ako logistik v klinike Lekári bez hraníc na misii v Pakistane. Po návrate žil rok v Prahe a pôsobil striedavo v Jordánsku a v českej katolíckej charite, kde sa znovu podieľal na realizácii projektov pre Blízky východ. 

Aj v súkromnom živote nastali zmeny a jeho manželstvo sa, žiaľ, rozpadlo. Daniel si našiel novú partnerku, ktorá je o 19 rokov staršia ako jeho exmanželka. S úsmevom podotkol, že je „ako prezident Macron”. Možno vo svojej partnerke vidí aj náhradnú mamu či dobieha jednu generáciu. Keďže vyrastal medzi staršími ľuďmi, vždy si s nimi dobre rozumel. Bude v tom zvláštne čaro, lebo ich harmonický vzťah trvá už osem rokov. Po spoločnom návrate do Bratislavy sa Danielovu podarilo zamestnať v Anglickej medzinárodnej škole ako koordinátorovi akademickej podpory. Na tejto pozícii pracuje od roku 2016 až dodnes. 

Pozitíva maďarskej kultúry a záver príbehu

Daniel považuje maďarskú kultúru za neoddeliteľnú súčasť svojho detstva a dospievania. Vyrastal na seriáloch s maďarským dabingom, keďže do Maďarska prichádzali všetky novinky o niečo skôr ako na Slovensko. Silnú nostalgiu cíti pri maďarskom kabarete, ktorý jeho rodičia milovali. Tiež mal rád osobnosti maďarského showbiznisu, ako bol napríklad Antal Imre, ktorý mal už počas Danielových detských čias v Maďarsku vlastnú talkshow. To bolo niečo, o čom sa mohlo ľuďom na Slovensku len snívať. Ak sa chcel Daniel dostať ku kultúre, Maďarsko bola pre neho určite výborná voľba, keďže prechod cez hranice bol jednoduchý. Tých pozitív bolo omnoho viac, či už to boli napríklad cyklotrasy, knihy, koncerty alebo čokoľvek z technickej oblasti. Súčasťou jeho mladosti je aj počúvanie maďarského rádia a cimbálovky, čo sa mu dodnes spája s rodinnou pohodou. 

Okrem toho, že sa v súčasnosti Daniel venuje poskytovaniu kurzov hry na gitaru, veľmi rád vo svojom voľnom čase pracuje ako vodič taxislužby. S úsmevom dodáva, že aj tu sa mu niekedy naskytne možnosť precvičiť si maďarčinu so zákazníkmi. Keďže je to jazyk, ktorý sa učil už neskoro, je veľmi rád, keď má možnosť s niekým takto komunikovať.