Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milan Dlhý (* 1929)

• narodený 6. januára 1929 v obci Staré Hory

• 1935 - 1940 navštevoval ľudovú školu v Považskej Bystrici

• od 1940 študoval päť rokov na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne

• z 13. na 14. apríla 1950 zažil tzv. Barbarskú noc

• septembri 1950 narukoval do Pomocných technických práporov (PTP)

• 1952 počas služby v PTP zatknutý Štátnou bezpečnosťou (ŠtB)

• 24. 12. 1953 odsúdený za združovanie sa proti republike

• osem mesiacov strávil v uránových baniach v Jáchymove

• po prepustení vystriedal viacero zamestnaní, stále bol sledovaný ŠtB

• 1963 - 1966 študoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej

• žije na dôchodku v Žiline

Milan Dlhý sa narodil 6. januára 1929 v obci Staré Hory pri Banskej Bystrici. Otec Gustáv pracoval v Banskej Bystrici ako obuvník, matka Jozefína bola úradníčka. Milan mal tri staršie sestry a dvoch mladších bratov. Kvôli ťažkej situácii v rodine sa ho ako dvojročného ujala jeho teta Štefánia Lovíšeková, s ktorou odišiel žiť k starej mame do Považskej Bystrice. Tu navštevoval v rokoch 1935 až 1940 ľudovú školu. V poslednom roku odišiel študovať na saleziánske gymnázium do Šaštína, kde strávil päť rokov: „To bol ťažký život, veľmi ťažký. Tam bol taký prísny režim, skoro ako v kláštore. A tam som bol desať mesiacov v kuse, jedine dva mesiace cez prázdniny som sa vracal domov. Tam nás aj všelijako prehovárali a presviedčali, aby sme šli k saleziánom, a tak som sa nechal nahovoriť.“

Barbarská noc

Milan tak šiel na rok do noviciátu v Svätom Beňadiku, kde ho pripravovali na rehoľný život. Po jeho absolvovaní už ako salezián dokončil sextu, septimu a kvintu na štátnom gymnáziu v Trnave, ktoré však bolo po čase presťahované do obce Hody pri Galante. Po maturite bol pridelený na Miletičovu do Bratislavy, kde pracoval s mládežou. Venoval sa futbalu, mal na starosti tri detské družstvá, dve dorastenecké a aj družstvo dospelých.

Do Milanovho života, tak ako do života mnohých iných, zasiahol komunistický prevrat vo februári 1948. Všetko sa to pre neho začalo a zmenilo v roku 1950 tzv. Barbarskou nocou (z 13. na 14. apríla 1950) - tzv. Akciou K, ktorou komunistický režim tvrdo zasiahol a násilne zlikvidoval mužské rehoľné rády: „Bývali sme na takom trošku odľahlom mieste a časť toho ústavu obsadili esenbáci - vtedajší policajti. V spálni sme mali uložené hudobné nástroje. Jeden raz v noci niekto zabúchal, ja som si myslel, že niekto ide hudobné nástroje odovzdať. A otvorím dvere a tam bola plná chodba milície. A hneď nám povedali: ,Oblečte sa, pôjdete s nami!‘ Nič sme si nemohli zobrať, ani perinu.“ Ešte v noci ich odviezli autobusmi, najprv do Šaštína, kde boli krátky čas, a hneď potom do Podolínca, kde boli neustále strážení a pod dozorom. Po určitom čase tých mladších, teda aj Milana, zobrali na prácu do Kostolnej pri Trenčíne. Zúčastnil sa aj na stavbe Priehrady mládeže, ale len pomerne krátko, asi jeden mesiac: „Tam sme to mali už trošku voľnejšie, ale stále sme boli pod dozorom. A odtiaľ, som sa čudoval, že sme nakoniec mohli ísť domov.“

PTP a zatknutie

Radosť z návratu domov však netrvala dlho: „Akonáhle som prišiel domov, tri dni som pracoval a hneď na to som dostal príkaz na vojenčinu. Okamžitý nástup mi dali a som musel ísť do PTP. My sme to volali Politicko těžce podezřelí.“ Ako „pétepák“ bol Milan umiestnený najprv pri Sázave na Morave, väčšinu času však bol v Libavej. Odtiaľ ho presunuli ku Přerovu, kde stavali vojenské letisko pre tryskové lietadlá typu MiG: „Ťažko sme pracovali, akože nás platili, ale to bolo veľmi mizerné, to sme dostali, len aby sa nepovedalo.“ Neustále ich označovali za nepriateľov režimu a vystavovali politickým školeniam a komunistickej propagande. Podľa Milana to však žiadaný „prevýchovný“ účinok nemalo.

Počas služby v PTP prišiel Milan do kontaktu so saleziánom donom Ernestom Macákom a oboznámil sa s jeho činnosťou proti komunistickému zriadeniu. Don Macák tajne, ale intenzívne pracoval medzi mladými saleziánmi. Stýkal sa aj s údajným agentom Vatikánu Františkom Revesom a spoločne nelegálne prevážali duchovných cez hranice do zahraničia. V Přerove Macák navštívil rehoľníkov, ktorých učil bohoslovie a medzi ktorými bol aj Milan. Pri organizovaní jedného z posledných útekov mladých spolubratov za hranice ich v septembri 1952 práve v Přerove zatkla Štátna bezpečnosť (ŠtB): „My sme išli ako obyčajne do jedného parku, tam sme si sadli a debatovali. No zrazu sme zbadali, že nás niekto sleduje, a skutočne to tak bolo. Naraz nás obehli muži s revolvermi a povedali: ,Ruky hore.‘ Ja som si vtedy pomyslel, lebo vtedy dávali také vysoké tresty až 12 rokov, že radšej ma zastreľte, lebo dvanásť rokov nechcem žiť v base. No, ale potom na mňa zreval jeden, že či pre mňa neplatí zdvihnutie rúk, tak som ich musel už zdvihnúť.“

Odsúdenie na štedrý deň a jáchymovské peklo

Dňa 8. septembra 1952 ŠtB zobrala Milana do vyšetrovacej väzby pre rozvracanie republiky. Z Přerova bol prevezený do Olomouca a pár dní na to do Justičného paláca v Bratislave: „Tam ma držali v tom väzení vyše roka a ma vyšetrovali. Vyšetrovali, vyšetrovali a keď som chcel niečo viac povedať na svoju obhajobu, tak sa vyšetrovateľ rozbehol, že mi dá facku, ale nakoniec nedal. Keď sa im nezdalo, že im nehovorím všetko, čo oni chcú, tak ma poslali aj [na] tri mesiace na celu a som len čakal a čakal.“

Nakoniec ho ako ešte vedeného vojaka-pétepáka zobrali na dva mesiace do vojenského väzenia v Trenčíne, až sa dostal na súd do Olomouca. Po 16 mesiacoch, na Štedrý deň roku 1953, bol Milan odsúdený spolu s Jozefom Kaiserom a Jánom Pivarníkom za združovanie sa proti republike. Do väzenia sa nedostali náhodou. V Přerove bol na nich nasadený agent ŠtB, ktorý sa vydával za kňaza, ich kamaráta a spolubojovníka: „Pripravili a poslali na nás jedného špióna, možno priamo na mňa. Bol to Čech, ale meno už neviem, ktorý sa pretvaroval, že je kňaz a slúžil akože omše. On chcel, aby som mu pomohol, že ho prenasledujú. Spával nado mnou v poschodovej posteli, ja som nevedel, čo je on zač.“

Priťažilo im, že ho poznali a usvedčili ich aj z toho, že ich, ale aj ďalších pétepákov, ktorí boli saleziáni, navštevoval don Ernest Macák, s ktorým mali vyvíjať „protištátne“ aktivity. „Predstavte si, na Štedrý deň nás odsúdili, boli sme traja, jeden išiel hneď domov, druhý za dva mesiace a mne ešte naparili osem mesiacov, aby sa nepovedalo, že rovnako. Tak ja ešte na osem mesiacov som šiel do Jáchymova.“ Milan bol odsúdený na tri roky odňatia slobody, ale jeden rok mal amnestovaný. Šestnásť mesiacov si odsedel vo vyšetrovacej väzbe a zvyšných osem mesiacov strávil v Jáchymove.

Milan bol v Jáchymove v tábore Bratrství, kde sa pracovalo na tri zmeny. Veľakrát menil druh práce, pracoval aj na povrchu bane, kde mal na starosti prísun vozíkov, ale aj priamo v bani, kde bola práca veľmi tvrdá: „To bolo hrozné čosi, keby len drina, ale aj prenasledovanie. Sme boli neustále prenasledovaní a večerné nástupy, či bola zima, či nie. Museli sme nastúpiť a nevedeli nás nejako dopočítať. Neustále len počítali a počítali. O štvrtej sme stávali, čakali a stáli, oni nás počítali a potom sme šli takým koridorom až do baní.“ Stávalo sa aj mnoho ťažkých úrazov. Vyskytli sa pokusy o útek, ale vždy neúspešne. Väzni bývali v drevených barakoch a boli tu otrasné podmienky na život. Neboli tu len politickí väzni, ale aj kriminálnici – zlodeji i vrahovia. Jáchymov bol podľa Milana jednoznačne najhroznejší, horší ako väznenie a PTP.

Život pod dohľadom ŠtB a vytúžená sloboda po novembri 1989

Milan sa po ôsmich mesiacoch v Jáchymove nakoniec vrátil domov. Slobodným životom to však nemožno nazvať. Stále bol režimu podozrivý, pre zlý kádrový profil mal problém sa zamestnať napriek maturite. Nedostal nijakú lepšiu prácu s vyšším platom a zamestnania často striedal. Viackrát dostal výpoveď a niekoľkokrát zo zamestnania kvôli politickým tlakom voči svojej osobe sám odišiel. Pracoval hlavne v stavebníctve a aj si doplnil vzdelanie na Strednej priemyselnej škole stavebnej v rokoch 1963 - 1966. Dokonca si vlastnými silami napriek všetkým problémom postavil dom v Považskej Bystrici. ŠtB ho sledovala až do pádu režimu v roku 1989.

Milan istý čas uvažoval, že dodrží svoj sľub a predsa sa stane rehoľníkom. Dúfal, že komunizmus čo najskôr padne a bude to možné. Nakoniec si však založil rodinu. V roku 1960 si vzal za ženu Veroniku, rod. Sadeckú, ktorá pracovala ako úradníčka v Žiline. Mali dve deti - syna a dcéru, a aj tie pociťovali praktiky komunistického režimu. Keďže Milana neustále sledovali, nemohol ich dať na lepšiu školu. Aj preto sa presťahovali z Považskej Bystrice do Žiliny, kde Milan už ako vdovec býva dodnes. Tu sa mu už predsa žilo lepšie a deti mali lepšie možnosti na uplatnenie. Veľkú radosť a úľavu mu priniesla Nežná revolúcia v novembri 1989: „Ja som bol 38 rokov prenasledovaný. Tak, ako sa dalo, tak som ich musel pretrpieť. Až vtedy, keď sme štrngali kľúčmi, prišlo konečne uvoľnenie a až potom som bol slobodný úplne. Som bol celý šťastný, sme boli na námestí a štrngali kľúčmi, kto to vedel, že sa zľaknú štrngania kľúčov!“

Konečne sa mohol slobodne nadýchnuť a užiť si v pokoji aspoň dôchodok, do ktorého práve na prelome režimov odišiel. Bol rehabilitovaný a aj čiastočne odškodnený. Mohol aj cestovať, čo bolo pred rokom 1989 nepredstaviteľné. Navštívil mnoho krajín, najväčší dojem na neho ako katolíka spravilo Taliansko. Doba komunizmu sa so súčasnosťou podľa Milana nedá porovnať. Komunisti podľa neho vytvorili triedny systém a triednych nepriateľov a dokonalú atmosféru strachu a zastrašovania: „Toto bol ich systém zastrašovania ľudí. Ľudia sa tak báli, že boli radšej ticho, lebo sa báli, že aj ich zavrú, keď videli, za čo všetko zatvárali. Tú atmosféru strachu vytvorili dokonale.“

Milan si celý život uchoval svoju vieru a aj tá mu pomohla prežiť roky utrpenia. Svojho duchovného života sa nikdy nevzdal. V súčasnosti je podľa neho smutné, že ľudia strácajú vieru a žijú hlavne konzumným spôsobom života.

Kým mu to zdravie dovoľovalo, zúčastňoval sa na stretnutiach a spomienkových akciách Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS), ktorej je členom.