Pál Csáky

„Pre mňa najväčší šok a najväčšia skúsenosť bola, ako v ten prvý deň poobede z tých chlapcov, radových vojakov, ktorí boli vždy pripravení robiť si srandu, proste tvárili sa ako vojaci už len vtedy, keď veľmi museli, brali to tak lážo-plážo, aj tí, ktorí boli už druhý rok na vojne a už boli mazáci, tak tí boli páni už aj pri tom nástupe a dávali to najavo svojím spôsobom správania sa, tak keď sa naložili ostré náboje do tankov a keď si každý uvedomil, že sa ide niekam možno do tuhého, tak vtedy sa za pätnásť minút z tých chlapcov srandistov stali dospelí ľudia. Proste začali sa správať úplne inak. Každý mal taký pocit a bolo na nich vidieť, že sú vyľakaní, a že nikto nevie čo bude a z toho fakt môže byť aj zle. Takže toto bol taký čudný zážitok.“

„Spomínam si na tú atmosféru, hlavne v tom prvom momente boli nervózni najmä profesionálni vojaci, profesionálni dôstojníci. U vojakov to ešte nebolo tak badať, potom ale nariadili nástup tankov. Tie boli napáskované od veliteľskej budovy až po záložné zázemie, až na jeden tank, ktorý bol v plánovanej oprave a nemal motor. Chlapci boli na tých tankoch a vtedy už začali premýšľať. Spomínam si, že to bolo ráno a začali premýšľať, že niečo sa deje, prečo ideme von, ideme na výcvik, ale stále si to neuvedomili, čo sa deje. Tak sa čakalo asi do druhej poobede, potom prišli nákladné autá, nacúvali k jednotlivým tankom a začali do nich dávať ostré náboje. A vtedy sa zmenila atmosféra. Chlapci boli práve po obede a vtedy si začali uvedomovať, že sa niečo deje, keď už ideme s ostrými.“