Miroslav Cipár

„A tam potom na samý koniec to vyvrcholilo tým, že tam takí amatérski partizáni veľmi neodborne založili v ceste míny, ktoré tam takú pozdnú, zdevastovanú a demoralizovanú jednotku vlasovcov, proste ich to tam prekvapilo, to tam zabilo jedného z tých vojakov, vybuchlo to, koňa, jeden voz, proste ich to tam roztrieľalo. To si musíte predsatviť, to boli vozy, ktoré vyzerali ako staré cigánske rebriňáky, ktoré mali plachty, zastrešenie, boli ťahané koňmi. A na tom sa viezli, unavení, proste takí demoralizovaní, zničení vojaci, ktorí prevažne boli tlačení zo svojich vlastí, lebo to boli aj tí utečení vlasovovskí vojaci, ktorí boli vytláčaní svojimi vlastnými do cudzieho územia. Tak si viete predstaviť, aká bola ich duševná kondícia. A tam sa stalo, že po výbuchu urobili odvetu, a tá odveta bola vypálenie osady a postrieľanie 21 mužov. Dvadsiaty prvý bol môj otec, ktorý prežil len s priestrelom hlavy. Takže toto je asi ten rámec toho, ako to vyzeralo, ako sme sa učili, ako sme chodili do školy. Vlastne sme mali stále dôvod neísť do školy, mnoho dôvodov!"

„A prišla mi správa, že mám prísť, že otec je na tom veľmi zle. To ,veľmi zle’ bolo práve to psychické, že on sa úplne zrútil. Jednak to bola kríza taká chlapská, celkom normálna v 55 rokoch, a potom to bola kríza práve taká jako, toho zmyslu života, že on založil nejaký [podnik], postavil dom, viedol suverénne svoj podnik, svoje hospodárstvo, bol autoritou medzi ostatnými ľuďmi, ako taký dôveryhodný človek, ak to teda ja jako syn môžem povedať. A tak sa ocitol na hranici kolapsu, ale Bohu vďaka sa to podarilo prekonať a potom sa ako penzista dočkal uznania, jednak za odboj, tam sa zriadila v škole miestnosť tradícií, kde boli vystavené dokumenty, jednak z toho vypálenia, a tam otec, kde býval vedľa, tak tam chodieval rozprávať výpravám školských detí, ktoré tam vždycky putovali na to miesto tragédie, a tento človek im rozprával celý ten príbeh. On to mal tak celé usporiadané a vedel to povedať zakaždým.“