Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

PaedDr. Elena Cinová (* 1973)

• Elena Cinová, rod. Gunárová, sa narodila dňa 20. mája 1973 v meste Humenné

• detstvo prežila v obci Brekov, prvé štyri roky tu navštevovala základnú školu

• v štúdiu pokračovala v rodnom meste Humenné na Gymnáziu arm. gen. L. Svobodu v rokoch 1987 až 1991

• vysokú školu navštevovala v Nitre v rokoch 1991 až 1995

• desať rokov pracovala ako učiteľka, neskôr ako špeciálna pedagogička

• dnes pôsobí v Rómskom vzdelávacom centre v Prešove, ktoré je integrálnou súčasťou Metodicko-pedagogického centra v Prešove

Životný príbeh Eleny Cinovej, rod Gunárovej, sa začal v okresnom mestečku Humenné neďaleko ukrajinských hraníc. Narodila sa do rómskej rodiny dňa 20. mája v roku 1973. Detstvo a dospievanie prežila v obci Brekov, vzdialenej od mesta Humenné necelých osem kilometrov. Z obce Brekov totiž pochádzal jej otec Koloman, jeho rodičia a zároveň aj jej matka Agáta.

Elenina babka Helena pochádzala z Volíc a počas druhej svetovej vojny sa dostala do zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom, kde boli sústreďovaní Rómovia z celého Slovenska. V decembri 1944 tu bolo viac ako 700 väzňov, čo prevýšilo kapacitu tábora. Podmienky v tábore boli mimoriadne ťažké, zlá hygiena i studená zima sa podpisovali na zdraví väzňov. O tom, že babka Helena je preživšou rómskeho holokaustu, sa Elena dozvedela až v 90. rokoch minulého storočia vďaka svojmu manželovi a Nadácii M. Šimečku, ktorá vyhľadávala práve obete holokaustu z radov Rómov.

Nepriazeň osudu a nenávisť vtedajšej fašistickej ideológie nezasiahli len rodinu z matkinej strany, ale aj zo strany otca. Počas existencie Slovenského štátu (1939 – 1945) vznikali na našom území aj tzv. pracovné útvary, v ktorých museli sústredení Rómovia vykonávať nútené, fyzicky namáhavé práce. Starý otec pamätníčky Demeter Bartolomej sa dostal do pracovného útvaru v Hanušovciach nad Topľou a v Lipníkoch (pod Petičom). Útvary boli vybudované z dôvodu výstavby železničnej trate Prešov – Strážske. Aj tu boli väzni nútení pracovať v neľudských podmienkach, často bez stravy, poriadneho oblečenia a za stálej šikany dozorcov. Obaja starí rodičia o svojich zážitkoch z druhej svetovej vojny hovorili veľmi málo. Prerozprávať svoje osudy pre nich znamenalo opätovne prežívať hrôzy a utrpenie, na ktoré chceli zabudnúť. 

Detstvo a roky v školskej lavici 

Na svoje vlastné detstvo spomína pamätníčka ako na idylické obdobie plné hier, smiechu, trhania margarétok a iných šťastných okamihov. V uliciach Brekova sa spolu hrávali rómske deti s majoritou, čo malo veľký vplyv na formovanie oboch komunít. Normalizačný tlak, ktorý nastal po auguste 1968, Elena ani jej rodina nepocítili. Ani neskôr počas štúdia im učitelia nedali najavo, že v spoločnosti prebiehali zmeny. Elena vyrástla v rodine, kde sa verilo ideám komunizmu a celkovo obdobie pred rokom 1989 z pohľadu brekovských Rómov hodnotí kladne. „Ja som aj videla, že to Rómom pomáha, kde boli chatrče, boli zrazu murované domy. Deti sa uplatňovali, začali chodiť na stredné školy  s maturitou, človek sa kultivoval v Brekove, To sa u nás doma rozprávalo, ja som nemala dôvod veriť, že to tak nie je.”

Prvý stupeň základnej školy navštevovala Elena v Brekove. Na druhom stupni pokračovala v rodnom meste Humenné na Pugačevovej ulici, kde spolu s ňou nastúpilo aj ďalších 24 detí z obce Brekov. Štúdium na základnej a strednej škole sa pamätníčke neoddeliteľne spája s pionierskou organizáciou (PO SZM). Spomína na ňu pozitívne, oceňovala vytvorený priestor, kde mohli byť deti aktívne. Azda aj preto sa počas gymnaziálneho štúdia stala vedúcou PO SZM pri ZŠ na Pugačevovej ulici. Pôsobenie v organizácii nepovažovala za ideovo-manipulatívnu záležitosť, ale za príležitosť pomôcť deťom aktívne a zmysluplne tráviť voľný čas.

Roky 1987 až 1991 strávila Elena na humenskom Gymnáziu armádneho generála Ludvika Svobodu. Gymnázium navštevovala ako jediná Rómka. V treťom ročníku štúdia sa odohrala historická udalosť, ktorá zmenila život nielen Elene, ale aj celému Československu – Nežná revolúcia: „Pamätám si, že sme pozerali zábery z Václaváku, ako tých študentov bijú. My sme nechápali, čo sa deje, či ide vojna. Spolužiak Janko Kavač bol prvý, kto idey revolúcie priniesol do našej triedy. Z nástenky v škole dal všetko dole a pripol tam Václava Havla a symboly Verejnosti proti násiliu. Väčšina spolužiakov mu hovorila, načo to tam dáva. Učitelia na to nereagovali.”

Podľa slov pamätníčky majú Rómovia schopnosť rýchlo sa prispôsobiť novej situácii. Elenin otec Koloman Gunár začal konať po Novembri 1989 prakticky okamžite. Ešte počas normalizácie, v roku 1973, vyštudoval pozemné staviteľstvo na dnešnej Slovenskej technickej univerzite v Bratislave a bol jedným z mála Rómov, ktorí v Československu získali vysokoškolský titul. Pochopil, že nastáva čas veľkých zmien, a začal sa aktivizovať. Založil politickú stranu s názvom Strana integrácie Rómov na Slovensku, ktorej oficiálny vznik sa datuje na 6. februára 1990. Ako predseda a zakladateľ strany apeloval aj na iných Rómov a snažil sa ich presvedčiť, že je potrebné sa zapojiť do procesu zmeny. Bolo len prirodzené, že podobne zmýšľajúci ľudia z okolia Kolomana Gunára sa začali stretávať. Aj samotná Elena sa týchto stretnutí zúčastňovala. Na základe mítingov mobilizujúcich sa Rómov vznikol celý rad prospešných inštitúcií, napríklad Rómska občianska iniciatíva (vznik ešte v novembri 1989), Ústav romologických štúdií a Katedra rómskej kultúry v Nitre (1990). Neskôr, v roku 1992, bolo založené dnes už svetoznáme divadlo Romathan, ktoré je svojou tvorbou slovenským unikátom. Okrem už spomínanej strany Kolomana Gunára sa do prvých slobodných volieb zapojila aj Demokratická únia Rómov Slovenska. Pravdepodobne aj kvôli nejednotnosti Rómov v politickom súboji po Novembri 1989 sa samostatné rómske strany do parlamentu nedostali. 

Vysokoškolské štúdium

V 90. rokoch Koloman Gunár sprivatizoval miestny obchod v Brekove. Elena ako gymnazistka chodievala do obchodu vypomáhať. Tieto potraviny sa stali miestom, kde sa pripravovala na maturitnú skúšku, ako aj na skúšky prijímacie. V roku 1991 Elena úspešne ukončila štúdium na Gymnáziu arm. gen. Ludvika Svobodu: „Ja som vedela, čo chcem v živote robiť. Ja som vedela, že chcem byť lekárkou. Mala som testy, doučovania z chémie, biológie. Dala som si prihlášku do Martina. Na prijímačky som sa pripravovala v tom obchode. Pamätám si, že po ceste na skúšky sa nám ešte pokazilo auto. Nakoniec som bola štvrtá pod čiarou.”

V tejto situácii sa Elene a jej rodine ozval Karol Seman, jeden zo zakladajúcich členov Katedry rómskej kultúry v Nitre, že majú málo študentov. Nech Elena nastúpi do Nitry, a ak bude chcieť, o rok opäť skúsi štúdium medicíny. Prvý študijný program na Katedre rómskej kultúry bol pedagogický – Učiteľstvo pre prvý stupeň ZŠ so zameraním na rómsku kultúru. Cieľom boli pripraviť učiteľov, ktorí dokážu dobre pracovať s rómskymi deťmi na základných školách, a pripraviť rómskych učiteľov pre prácu na základných školách. Osud zariadil, že Elena vyštudovala práve tento študijný program v rokoch 1991 – 1995.

Pamätníčka prvý semester štúdia absolvovala externe. Spomína na spolužiakov, ktorý jej pomáhali, a na dobrý kolektív. Prekonať vzdialenosť Humenné – Nitra vtedy trvalo jedenásť hodín. Vďaka svojej usilovnosti a húževnatosti sa po prvom semestri dostala na denné štúdium a začala bývať v Nitre na internáte. 

„Boli časy, keď som sa bála v Nitre nastúpiť do MHD“

Počas poslednej dekády minulého storočia na Slovensku nastal vzostup hnutia, ktoré poznáme pod názvom skinheads. Jedným z aspektov rozmachu hnutia bola nálada rastúcej časti spoločnosti, ktorá sa snažila presadiť odtrhnutie Slovenska od federácie. Je možné konštatovať, že aj preto sa hnutie skinheads odklonilo od svojej primárnej idey a pomerne rýchlo sa sformovalo do hnutia, ktoré dostalo adekvátne označenie nazi skineheads. Práve polovicu 90. rokov – dobu, keď bola Elena vysokoškoláčkou – môžeme označiť za vrchol skinheadskej vlny na Slovensku. Rozmach tohto hnutia priniesol Elene prvé pocity strachu: „Mám niekoľko príhod. V tej dobe som už chodila s neskorším manželom, ktorý bol zo Stropkova. Cestovali sme z východného Slovenska do Nitry, kde on tiež študoval. Pridali sa k nám aj iní spolužiaci a spoločne sme cestovali za štúdiom. V Rožňave nastúpila taká partia, niektorí mali vyholené hlavy, na nohách kanady, oblečené bombery. Pokrikovali na nás, mali narážky na náš výzor. My sme neboli v menšine počtom, ale sme sa stiahli. Ostatní ľudia v autobuse sa tvárili, že to nevidia. Až keď sa jeden zo skinheadov vyvracal v autobuse, šofér ich vyhodil. Prišli otázky, prečo práve my. Odpovede neprichádzali.” 

Elena si spomína, ako sa postupne začala vyhýbať miestam, o ktorých vedela, že sa tam stretávajú skinheadi. Aj jej terajší manžel sa stal terčom rasisticky motivovaného útoku. Pri bývalom Tescu v Nitre jeho a jeho bratranca napadli najskôr slovne, potom fyzicky – bejzbalovými pálkami. Príslušník súkromnej bezpečnostnej služby sa len prizeral. 

Aj internát pod Zoborom sa stal terčom agresie. Podľa slov pamätníčky internát „obliehali” skinheadi a vykrikovali rasistické heslá. Absurdná situácia sa stala Elene aj v Humennom, keď ju a jej priateľov nepustili do baru Carihrad. Dôvodom bolo, že sú Rómovia. Tieto incidenty polícia neriešila, svedkovia sa nenašli. 

Čeliť týmto útokom jej pomáhali vlastná húževnatosť, nezlomnosť aj bohatá intelektuálna výbava: „U nás doma sa rómstvo pestovalo veľmi málo. Nerozprávali sme sa po rómsky, nepočúvali sme primárne rómsku hudbu. A zrazu som prišla na vysokú školu, kde boli predmety ako Dejiny Rómov, Rómsky jazyk. To boli veci, ktoré ma veľmi formovali. Ja už dnes viem, že ak by som išla na medicínu a nestretla by som sa s tými dejinami, kultúrou, jazykom, nebola by som tou hrdou, pyšnou Rómkou. Vďaka tomu viem čeliť slovným aj iným útokom. Veľa ľudí z osád netuší, aké sú bohaté rómske dejiny, že máme byť na čo hrdí. Výučba a pochopenie rómskych dejín môžu dodať potrebnú vnútornú silu nebáť sa čeliť na verejnosti nenávistných útokom.”

Pracovný život 

Po skončení vysokej školy sa Elena s manželom Miroslavom usadila v Humennom. Desať rokov pracovala ako učiteľka na prvom stupni základnej školy v Humennom. Neskôr pôsobila ako školská špeciálna pedagogička na inej škole v rodnom meste. Toto obdobie hodnotí ako plodné, keďže aj ostatní zamestnanci školy jej vychádzali pri práci so žiakmi v ústrety. 

Napokon prišla ponuka z Metodicko-pedagogického centra v Prešove, kde pôsobí dodnes. Cieľovou skupinou, s ktorou pracuje, sú učitelia, ktorí pracujú prevažne s rómskymi deťmi. Zároveň pracuje na výskumoch, ktorých výsledky sú podkladom pre zmenu legislatívy na Slovensku. Spoločne s kolegami zadefinovala, kto je žiak zo sociálne znevýhodneného prostredia a podobné elementárne veci, ktoré na Slovensku chýbali. Zadosťučinenie jej prinášajú Rómovia, s ktorými spolupracovala a ktorí sa ďalej vzdelávajú aj na doktorandských stupňoch štúdia a opätovne si k nej chodia po rady.