Keď som začal chodiť do školy, rodičia stále preferovali, aby sme sa dobre učili. Mám ešte ďalších dvoch súrodencov. Aj keď sme vedeli, že sme Cigáni, v tom čase sa hovorilo Cigáni, aj napriek tomu už v tom čase moji starí rodičia mali trošku vyšší status. Dokonca si myslím, že mali ešte vyššie spoločenské postavenie ako mnohí neRómovia, nakoľko babka pracovala ako tajomníčka na jednom miestnom úrade a starý otec robil vykupovača hospodárskych zvierat. V tom čase bol považovaný za veľmi veľkú osobnosť, lebo také niečo nemohol robiť ktokoľvek. Stará mama mala zároveň aj maturitu. Svoje deti, t. j. môjho otca, stále viedla k tomu, že všetky deti musia mať dobré vzdelanie.
Keď som nastúpil na vysokú školu, vtedy som tu rómsku kultúru, to rómstvo začal brať trochu inak. Za socializmu bola rómska identita potlačovaná. Nebol priestor na rozvoj identity Rómov – hudba, tanec, spev, tradície to vôbec nie. Všetci sme boli Slováci, všetci sme mali slovenskú národnosť a všetci sme mali byť poslušní socialistickí občania. Žiadne tak, že byť Rómom. Byť Cigán znamenalo niečo na čo sa pozeralo trochu inak. Tie predsudky samozrejme boli. Z tohto dôvodu, keď som prišiel na vysokú školu, musím povedať, že mnoho spolužiakov malo problém prejaviť svoju identitu alebo sa prihlásiť k tomu. K tomu ešte to bola Katedra rómskej kultúry. Myslím si, že vtedajší vedúci katedry pán dr. Seman, nám vtedy ukázal cestu vidieť to rómstvo aj z tej pozitívnej strany. Začali sme sa cítiť viac Rómami, aj keď mnohí z nás nevedeli po rómsky, z tých spolužiakov. Prejavili záujem napríklad aj o ten jazyk. Nebojím sa povedať, že po niekoľkých rokoch som už bol hrdý na to, že som Róm.
Keďže som bol vyštudovaný učiteľ, dostal som veľmi zaujímavú ponuku učiť na základnej škole v nultom ročníku. Vtedy som to vnímal ako jednu veľkú príležitosť. Pretože o tom sme sa len učili na vysokej škole. Po skončení školy som to nemal možnosť nikde vyskúšať, a teraz sa mi naskytla možnosť učiť rómskych žiakov a dokonca v nultom ročníku. Takže ja som potom niekoľko rokov učil na základnej škole ale rómskych žiakov. Musím povedať, že to bola moja jedna z najťažších pedagogických skúšok. Pretože to boli rómske deti, nikto neabsolvoval predškolskú výchovu. Musím povedať, že to bolo veľké trápenie zároveň.
PaedDr. Stanislav Cina, PhD sa narodil 19. apríla 1972 v rómskej rodine v Stropkove. Starí rodičia boli v období socializmu aktívni v štátnych a obecných inštitúciách a preto veľmi dbali o to, aby ich deti a vnuci získali dobré vzdelanie. Po absolvovaní základnej školy, kde dosahoval veľmi dobré výsledky, sa prihlásil na Stredné odborné učilište poľnohospodárske, ktoré v roku 1990 ukončil s maturitou. Po neúspešnom pokuse o prijatie na Poľnohospodársku Univerzitu v Nitre, sa prihlásil Katedru rómskej kultúry Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre - obor učiteľstvo pre 1. stupeň so zameraním na rómsku kultúru. Išlo o historicky prvý ročník tejto akademickej inštitúcie, ktorý úspešne ukončil štátnou záverečnou skúškou v roku 1994 s titulom Mgr. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia dva roky pôsobil na tejto katedre, avšak z rodinných dôvodov sa v roku 1996 vrátil späť do Stropkova. V tom istom roku nastúpil ako pedagogický pracovník do Centra voľného času v Stropkove a neskôr ako učiteľ nultého ročníka na ZŠ. V roku 2004 nastúpil do štátnej správy, najskôr ako regionálny konzultant pre Fond sociálneho rozvoja a od roku 2006 ako pracovník Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity.
Stále je aktívny v akademickej sfére - prednášal a spolupracoval okrem UKF v Nitre aj na Prešovskej univerzite v Prešove, Vysokej škole zdravotníctva sv. Alžbety, Metodicko-pedagogickom centre a i. Je autorom a spoluautorom niekoľkých učebníc, slovensko-rómskeho slovníka pre učiteľov, mnohých štúdií a článkov. Špecializuje sa na oblasť pedagogiky a rómskeho jazyka. V roku 2007 získal na Univerzite Mateja Bela titul PaedDr a v roku 2015 obhájil dizertačnú prácu na VŠ sv. Alžbety a získal titul PhD.
Je ženatý a ma dve dcéry.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
