Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marta Červená (* 1954)

• narodená 1. mája 1954 v Žiline

• detstvo prežila v obci Bánová

• od roku 1970 sa stala členkou tajnej rehole Školských sestier sv. Františka z Assisi

• 27. mája 1983 zažila priebeh „Akcie Vír“ v Tvrdošíne

• 1. apríla 1983 obvinená a zatknutá

• väzbu absolvovala v Ústave na výkon trestu v Žiline

• 11. mája 1983 po všeobecnom nátlaku spoločnosti prepustená po 40 dňoch väzby na slobodu

• v súčasnosti pôsobí v rámci rehoľného domu v Ľubochni

Marta Červená sa narodila 1. mája 1954. Detstvo prežila v obci Bánová (dnešná mestská časť Žilina-Bánová) v početnej kresťansky založenej rodine. Otec František Červený pracoval po väčšinu života ako skladník v žilinskej pobočke štátneho podniku Domáce potreby. Matka pracovala v domácnosti a starala sa o svojich päť detí. Marta si spomína na svoje detstvo ako na bezstarostné obdobie plné hier.

Popri idylickom prežívaní mladých čias sa ale postupne stále viac začínala zaujímať o ženy, ktoré boli aktívnymi rehoľníčkami. Či už staršie ženy, ktoré boli v rámci krutých komunistických zásahov 50. rokov zdecimované a roztriedené do rôznych kútov republiky, ako aj o mladé tajné rehoľníčky, ktoré sa v obci občas objavovali. Rodičia, ako aj celá obec, mali napriek dobovej realite ateistickej ideológie komunizmu kresťanské zázemie. Prebiehal spoločenský odmäk 60. rokov, a tak sa duchovné aktivity o niečo viac tolerovali: „Niektorým z nich som sa aj prihovorila, zvedavá na spôsob ich života, prežívanie viery a princípy rehoľného poslania. Vždy boli plné lásky a milého slova a ich odkaz na mňa už v tomto ranom veku veľmi zapôsobil.“

Neskoršie hektické udalosti príchodu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 Marta vnímala len okrajovo: „Bola som ešte veľmi mladá a otec nás dostatočne upozornil, aby sme tam nebehali a nevystavovali sa nebezpečenstvu.“ Marta absolvovala základnú školskú dochádzku v obci Bánová, neskôr bola učnicou Odevných závodov v Žiline. Tu strávila jediný rok. Jej duchovné dozrievanie a vnímanie sveta ju stále viac ťahalo k rehoľnému životu.

Postupná cesta k reholi sv. Františka z Assisi

V roku 1970 navštívila Martu predstavená františkánskej rehole z českého Hlučína. Poskytla jej bližšie informácie o ich činnosti a pýtala sa jej i rodičov, či by sa cez letné prázdniny neprišla pozrieť, ako ich život a práca v skutočnosti vyzerá: „Keď som prišla do Hlučína, uvidela som tam úplne iný život. Plný lásky, porozumenia a pomoci ľuďom, ktorí to potrebujú. Sestry sa venovali hlavne práci s telesne a psychicky postihnutými deťmi. Sama som si tieto nešťastné deti obľúbila a túžila pokračovať v tomto poslaní.“

Po návrate domov bola Marta už s istotou presvedčená, že sa chce stať členkou tajnej rehole, napriek úskaliam a nepriazni doby, nad ktorou sa už sťahovali normalizačné mračná. V roku 1970 teda odišla na svoje prvé pôsobisko v obci Břežany blízko Znojma. Absolvovala polročný sanitársky kurz a oficiálne sa zamestnala v miestnom Ústave sociálnej starostlivosti ako sanitárka. Popritom sa stále viac oboznamovala s tajným fungovaním rehole a absolvovala rôzne stupne zasvätenia, prijala rehoľné meno Ľudmila a zložila slávnostné večné sľuby. V Hlučíne strávila Marta poučných a krásnych 10 rokov svojho života.

Františkánska tajná komunita však nachádzala stále viac odhodlaných mladých ľudí, ktorí sa v dobe, ktorá ponúkala len bezvýchodiskovú doktrínu komunistického realizmu, túžili angažovať duchovným smerom. Aj v rôznych mestách na Slovensku silneli tajné spoločenstvá a Marte sa takisto núkal návrat. Jej kroky viedli do Tvrdošína, kde bývala v spoločnom byte so sr. Oľgou Ivákovou a zamestnala sa ako sanitárka na chirurgickom oddelení nemocnice v Trstenej.

V apatickej atmosfére 80. rokov sa však nad rehoľou pomaly začali sťahovať mračná. Od roku 1982 štátna moc získala viacero udaní a indícií o fungovaní tajnej rehole: „Z toho, čo viem, nám bolo povedané aj to, že jednu sestru pri návrate zo zahraničia prichytili a podrobili prehliadke, pri ktorej sa našiel menný zoznam všetkých tajných členov a spolupracovníkov našej rehole. Bola len otázka času, kedy sa o nás začnú štátne orgány zaujímať. Ja som si však nebola vedomá žiadneho veľkého previnenia, ktorým by som sa snažila ohrozovať naše socialistické zriadenie. Politika ma nezaujímala, chcela som len žiť svoj život vo viere. Občas sa k nám dostali určité samizdatové tlačoviny a starší kňazi nám dávali informácie a rady o správaní sa v prípade výsluchu. Keď však všetko naplno prepuklo, bol to pre mňa napriek tomu šok.“

Štátna moc vedela o nezákonnosti fungovania tajných reholí, ktoré svojou činnosťou porušovali zákon o štátnom dozore nad cirkvami a duchovnými spoločnosťami. Vedomá si celospoločenskej krízy hodnôt, prebiehajúcej v socialistickej spoločnosti 80. rokov, sa odhodlala k radikálnemu zákroku. Ten nastal 27. marca 1983, na Kvetnú nedeľu. Prebiehal systematicky v rámci viacerých františkánskych komunít na Slovensku a dostal krycí názov „Akcia Vír“. Táto akcia svojou intenzitou a radikálnosťou na chvíľu pripomenula temné obdobie 50. rokov a krutú realitu „diktatúry proletariátu“ v praxi.

Priebeh „Akcie Vír“ v Tvrdošíne

Počas dňa Martu so sr. Oľgou Ivákovou v byte nenašli, sestry prišli domov až v podvečerných hodinách: „Niekto zaklopal, otvorili sme a vo dverách nás už čakalo niekoľko príslušníkov Štátnej bezpečnosti s pokynom na vykonanie bytovej prehliadky a obvinením z toho, že sme tajné rehoľníčky. Prehliadka trvala dlho do noci, spísali množstvo samizdatových materiálov, liturgických predmetov a ďalších dôkazov. Až vtedy sme si uvedomili, že situácia je vážna. Po skončení prehliadky nám odovzdali pokyny, aby sme sa dostavili nasledujúci deň na útvar Štátnej bezpečnosti v Tvrdošíne.“

Po príchode na výsluch sestry zažili ďalší šok a psychologickú hru zo strany vyšetrovateľov: „Zaviedli nás najskôr do tmavej ponurej miestnosti s pokynmi, aby sme čakali. Bola prázdna a steny boli plné dier, akoby od guliek. Strávili sme tam hodnú chvíľu a nič sa nedialo, premýšľali sme, čo sa tu asi v minulosti odohrávalo, ale aj nad tým, čo sa s nami bude teraz diať. Cítila som úzkosť a neistotu. Až neskôr nás zavolali k vyšetrovateľom, mohli sme čakať kdekoľvek na chodbe, ale myslím, že nás tam poslali úmyselne. Aby sme sa pred výsluchom dostatočne vystrašili.“

Správanie vyšetrovateľov hodnotí ako korektné, napriek tomu však vyvíjali voči Marte vytrvalý nátlak. Chceli od nej získať ďalšie informácie o reholi: „Čo bola pravda, som nezapierala, ale odmietala som vypovedať akékoľvek bližšie informácie, hlavne také, ktoré by do problémov dostali ďalšie osoby.“ Po spísaní zápisnice Martu poslali domov, dokonca strávila nasledujúce dni v práci. Bolo to však len povestné ticho pred búrkou. Na Veľký piatok, 1. apríla 1983 si po Martu prišla Štátna bezpečnosť priamo na pracovisko. Tentokrát ju predviedli na výsluch do Dolného Kubína, kde jej oznámili, že je voči nej vznesené obvinenie a nastúpi do vyšetrovacej väzby. Otrasená Marta bola ešte v ten večer prevezená do Ústavu na výkon trestu v Žiline. Tu sa začala ďalšia ťažká i poučná kapitola jej života.

V rehoľnej službe aj za múrmi väznice

Po úvodných pokynoch a procedúrach sa Marta dostala na celu: „Bol neskorý večer, navyše sviatok. Väznica fungovala len v obmedzenom personálnom režime. Umiestnili ma teda na samotku. Strávila som tu celý veľkonočný víkend, bez vychádzky či kontaktu s okolím. Pomohlo mi to však ujasniť si veľa vecí v hlave, utvrdiť sa v správnosti svojho poslania a v túžbe pokračovať ďalej na ceste viery, nech už to má akékoľvek dôsledky.“ Neskôr bola Marta premiestnená na celu s ďalšími piatimi väzenkyňami. Boli to väčšinou ženy z asociálnejšieho prostredia, ktoré sedeli za vyhýbanie sa zamestnaniu, čo bolo vtedy trestným činom, alebo za rôznu drobnú kriminalitu: „Spočiatku som mala trochu obavy, zistila som však, že tieto ženy pôsobia suverénne, ale vo vnútri sú to mnohokrát nešťastné a životom skúšané osoby. Radili sme si navzájom. Oni mne ohľadom života vo väznici a okolností, ako to tam funguje. Veľakrát to bolo hektické, prehádzali nám cely, nárazovo nás prehľadávali. Taktiež mnoho dozorcov malo veľmi prísne vystupovanie. Nepoznala som realitu väzenského života a ich slová povzbudenia pre mňa veľa znamenali. Ja som sa na oplátku snažila vypočuť ich problémy a trápenia, prípadne im občasne kúpiť nejakú drobnosť vo väzenskom bufete. Takže, hoci to vyznieva komicky, podarilo sa mi aj za múrmi väznice naďalej vykonávať svoj duchovný apoštolát. Jeden z vyšetrovateľov mi dokonca povedal: ,Červená, vy ani za múrmi väznice neprestanete robiť tie dobré skutky.´ Brala som to ako vyznamenanie.“

Krutosť režimu však tentokrát narazila na silný domáci a medzinárodný odpor verejnosti, spisovalo sa množstvo petícií a vytvoril sa celospoločenský nátlak na prepustenie mierumilovných členov františkánskej rehole z väzby. V dôsledku toho bola nakoniec Marta po 40 dňoch väzby 11. mája 1983 prepustená na slobodu: „Dozorca mi len oznámil, že o nás hovorili v rádiu Slobodná Európa a dnes budem prepustená na slobodu. Vyšla som teda v teplom májovom počasí pred múry väznice v zimných šatách a moje prvé kroky viedli domov, kde sme sa vrúcne zvítali s rodičmi a najbližšími.“

Na duchovnej ceste bez ohľadu na režim

Kritické roky pre Martu a ostatných členov rehole však prepustením z väzby neskončili. Trvali až do pádu komunistického režimu. Marta bola naďalej vyšetrovaná a súdená za svoju tajnú rehoľnú činnosť. Štátne orgány sa však po predošlej skúsenosti báli situáciu vyostrovať. Marta mohla naďalej vykonávať funkciu sanitárky v nemocnici. Okrem toho sa stále tajne zúčastňovala rehoľného života v komunite. Naučila sa obozretnosti, vediac po predošlých skúsenostiach, že je naďalej sledovaná a krutá päsť režimu využije každé jej zakopnutie. V rámci svojho neskoršieho pôsobenia sa stala súčasťou tajnej komunity františkánov v Košiciach, kde sa zamestnala v knižnici. Tu radostne privítala príchod revolučných udalostí roku 1989 a pocit slobody z pádu režimu, ktorý jej bol toľkokrát v pätách: „Boli to krásne okamžiky, hneď sme si obliekli habity a v očakávaní duchovnej slobody sa tešili na svetlejšiu budúcnosť.“ Od roku 1990 pracovala ako kostolníčka v Košiciach, neskôr jej kroky viedli v roku 1999 do Provinciálneho domu v Žiline, kde sa podieľala na chode kuchyne. Od roku 2014 vykonáva osudom skúšaná sestra Ľudmila Marta Červená ako pracujúca dôchodkyňa svoju rehoľnú službu v Ľubochni.

Na svoj život sa díva s nadhľadom a kresťanským odpustením voči svojim odporcom z minulosti: „Doba bola ťažká, no nemám na tých ľudí ťažké srdce. Skôr pociťujem ľútosť a v modlitbách sa obraciam k Bohu aj za ich spasenie, pretože si nie vždy naplno uvedomovali, akému režimu slúžia. Mnoho tých dozorcov a vyšetrovateľov len hralo svoju úlohu, boli bábkami režimu. Ja som zas mala svoju úlohu, ktorej som zasvätila svoj život. Naše cesty tak nepriazňou doby na seba museli naraziť. Všetko, čo človek zažije, ho však s odstupom času posilní a ja som vďačná Bohu, že som mohla pokorne prijať túto skúšku svojej viery a skúsiť v nej obstáť najlepšie, ako som vedela.“