Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Jozef Čapkovič (* 1948)

• narodil sa 11. januára 1948 v Bratislave

• začal hrať futbal v klube Červená hviezda

• študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave

• od roku 1967 hral futbal za Slovan Bratislava

• v roku 1969 vyhral Pohár víťazov pohárov

• v 1976 ako reprezentant ČSSR získal titul Majster Európy

• 1979 ukončil športovú kariéru a zamestnal sa ako ekonóm

• 1992 -1994 vykonával mandát poslanca NR SR

• 1996 bol riaditeľom Inšpektorátu bezpečnosti práce

• 1998 udelili mu Rad Andreja Hlinku I. triedy

• v septembri 2010 odišiel do dôchodku

Detstvo v Petržalke

Jozef Čapkovič sa narodil spolu s bratom Jánom 11. januára 1948 v rodinnom dome v Petržalke. Starý otec Ladislav prišiel na svet v roku 1898 a neskôr pracoval v administratíve Zboru povereníkov Slovenskej národnej rady v Bratislave. Stará mama Elena, narodená v roku 1896, nebola bola ženou v domácnosti. Rodičia pracovali v Bratislave: otec Ľudovít, ktorý sa narodil 7. apríla 1918, pracoval v Štátnej sporiteľni a matka Mária, narodená 20. januára 1916, pôsobila ako účtovníčka v Československej štátnej automobilovej doprave. Mama neskôr rozprávala, že keď sa končila vojna a prechádzal front, schovávala sa pod korytom na povale ich domu. Bola tehotná, čakala narodenie staršieho syna Miroslava a veľmi sa bála, že ju vojaci znásilnia. Tiež si pamätala na veľkú žiaru, keď v júni 1944 bombardovali petrochemickú továreň Apollo. Jozef sa so svojimi súrodencami veľmi nezaujímal o to, ako sa žilo za druhej svetovej vojny a pred ňou. Keď sa starých rodičov spýtali na minulosť, len im stará mama odvetila: „Teraz je lepšie než cez vojnu.“ Pravdepodobne nechceli spomínať na ťažké časy.

Rané detstvo prežil v rodisku a k športu ho viedla najbližšia rodina. Pamätník spomína: „Mali sme ten baráčik. Otec to tak rozdelil, že polka záhrady bola zelenina a ovocie a druhá polovička tráva, aby sme tam mohli hrávať futbal, hlavičkovanú...“ .Tiež dopĺňa: „Dedo zahodil nejakú stranícku knižku. Keď ho vyhodili z roboty, musel ísť robiť manuálne, tak sa dal na stolárčinu. A dedo nám urobil pingpongový stôl, tak u nás boli turnaje z ping-pongu, hrala celá ulica. Niekedy nás tam bolo dvadsať-dvadsaťpäť. Športovej zábavy sme mali dosť, televízory ešte neboli.“ 

Petržalku obývali rôzne národnosti. Okrem Slovákov to boli Česi, Maďari, Nemci. Všetky deti sa znášali bez problémov. „Tá ulica držala spolu. Nikto nikoho neudal,“ spomínal si pamätník na obdobie päťdesiatych rokov, kedy bolo rizikom aj počúvanie rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Budovala sa železná opona a okraj Petržalky tvorilo pohraničné pásmo so zákazom vstupu. Do tejto oblasti, s ramenom Dunaja a Pečnianskym lesom, sa viackrát zatúlal aj pamätník s kamarátmi. Pohraničníci ich neraz zaistili. Za trest museli na strážnici čistiť veľké množstvo zemiakov.

Školské časy

V Petržalke pôsobili tri základné školy. Pamätník, spolu s bratom Jánom, navštevoval Základnú deväťročnú školu na Makarenkovej ulici. Po roku 1948 nastalo budovateľské obdobie sprevádzané kolektivizáciou a združstevňovaním. A všetci boli pioniermi. „Bola by hanba, keby nebol pionier.“  A prijímali sa socialistické a pionierske záväzky, a tak aj pamätník chodieval v rámci školského vyučovania na družstevné brigády. Obvykle zbierali zo zemiakov mandelinky zemiakové alebo oberali ovocie v sadoch. Pamätník mal od detstva vypestovaný pozitívny vzťah k pôde a poľnohospodárske práce ho bavili. Spolu s bratom patrili k najlepším žiakom. Doučovali slabšie deti, išlo najmä o matematiku.

Ako žiak, spolu s bratom Jánom, zažil menší incident, kedy im obom hrozila znížená známka zo správania. Išlo o neposlúchnutie príkazu učiteľa. Nik im dopredu neoznámil, že namiesto vyučovania majú ísť na brigádu do družstva. Do školy prišli slušne oblečení a obutí ako na vyučovanie. Chýbal im pracovný odev a obuv. Odmietli v takomto stave pracovať na poli. Vďaka príhovoru ich otca u riaditeľa ZDŠ sa celá záležitosť vysvetlila. Bratia Čapkovičovci vyviazli bez postihu.

Po skončení základnej deväťročnej školy nastúpil na elektrotechnickú priemyslovku. Popri tréningoch nemal veľa času na učenie. Na strednej škole nemal individuálny študijný plán. Po maturite jeden rok navštevoval Fakultu telesnej výchovy a športu. Neskôr študoval na Vysokej škole ekonomickej, kde mu umožnili spojiť dva ročníky.

Futbalové začiatky

S futbalom začínal ako osemročný v Telovýchovnej jednote Červená hviezda Bratislava (TJ ČH), ktorá zabezpečovala výchovu športového dorastu vrátane futbalovej omladiny. Ako neregistrovaný zbieral na ihrisku lopty a podával ich starším športovcom. Neskôr ako dorastenec hrával predzápasy pred ligovými mužstvami. Už vtedy, pred pätnásťtisícovým publikom cítil zodpovednosť za dobrú hru. Súťažilo sa v troch kategóriách: C, B, a A. Áčkovú úroveň hrali len dobrí futbalisti. Pamätník strávil medzi nimi posledné dva roky v TJ ČH. V lete 1966 sa zúčastnil v Prešove finálneho zápasu o titul Majstra Slovenska. Rozhodcovia priťažili ich mužstvu: „Prvýkrát som videl, čo to je byť lepší a prehrať.“ Futbalová mládež zápasila aj na medzinárodnej úrovni o Zadunajský pohár v Bratislave. Pamätník, v pozícii útočníka, strelil tri góly proti Talianom. Dobre sa zviditeľnil aj v ligových predzápasoch, a tak si ho vyhliadli Slovanisti. Prišli za jeho otcom, vraj ho chcú. Mal vtedy osemnásť rokov. TJ ČH ho však neuvoľnila, lebo ich mužstvo ašpirovalo na titul Majstra Slovenska a pamätníka potrebovali. O rok neskôr si však už obliekol belasý dres.

Spoločenské uvoľňovanie začiatkom šesťdesiatych rokov prežil v spomínanej TJ ČH. Pamätník sa domnieva, že politika do športu nepatrí, aj keď v tom čase to bolo inak. Kto mal červenú knižku (Členskú legitimáciu KSČ) sa skôr dostal do zahraničia. Avšak, aj jemu sa pošťastilo hrať dorastenecké zápasy vo Švajčiarsku, Taliansku či Nemecku. Vo švajčiarskej Bellinzone dostal ponuku ostať a hrať futbal za ich mužstvo. „To by som zabil otca, mamu, brata, všetkých. To by bol najväčší trest. Nechcel som tam zostať. Poctivo som sa vrátil.“ V dobrom spomína na svojich trénerov: museli im nosiť na kontrolu žiacke knižky a indexy. Kto mal horšie známky, musel odísť z tréningu. Dnes sa nik nepozerá, ako sa chlapec učí. Tiež zdôrazňuje, že dobrý tréner spája mužstvo.

Slovan

Bratia Čapkovičovci boli veľkí Slovanisti, pravidelne chodievali ako fanúšikovia na zápasy futbalového klubu. „Dedo umrel pomaly na Slovane a tatko pred Slovanom. Tam ho zrazil autobus, lebo utekal na futbal, aby nezmeškal.“ Keď mal pamätník osemnásť rokov, zástupcovia Slovanu oslovili jeho otca, aby hral za ich klub. Otec Ľudovít trval na podmienke, aby do Slovanu nastúpili obidve dvojičky – teda obidvaja bratia – Jozef a Ján. Tak sa aj stalo a pamätník si o rok už obliekol belasý dres. „Pre mňa bola česť hrať za Slovan. Keď som s ním podpísal spoluprácu, otec plakal od radosti.“ Žiaľ, v začiatkoch sa zranil a fakticky tri mesiace nehral. Jeho brat Ján už nastúpil hrať ligu. Pamätník bol dobre trénovaný. Mal silnú kapacitu pľúc a rýchle nohy, pričom stovku dokázal zabehnúť tesne pod 11 sekúnd. Vopred hral útočníka, neskôr prešiel do obrany.

Počas začiatku kariéry v Slovane zažil obdobie Pražskej jari a okupáciu Československa armádami Varšavskej zmluvy. Podľa neho to nebolo jednoduché obdobie. Spomína si, ako šiel Petržalkou a na každej ulici uvidel tank. Najprv sa domnieval, že išlo o vojenské cvičenie. Až doma mu otec, počúvajúci rozhlasové vysielanie, oznámil vojenské napadnutie našej vlasti. Pamätník dopĺňa, že čestné to nebolo a prežíval všeobecnú frustráciu. „Boli sme z toho nešťastní.“

Nastávali nepríjemné situácie: mužstvo nacvičovalo zápas na tréningovom ihrisku za Bajkalskou ulicou, kam dopadali strely odrazené z kostola na neďalekom námestí. Našťastie sa športovci nezranili. Neskôr vysvitlo, že aj sovietski okupanti sú v biednych podmienkach. Mali slabú stravu a vraj oni nechceli prísť, len dostali nariadenie. Tiež nesmeli opustiť tank, kde vykonávali neraz svoju potrebu.

Verejnosti je známy hokejový turnaj medzi ČSSR a ZSSR počas Majstrovstiev sveta v roku 1969, ktorý bol prejavom tichého odporu obyvateľov Československa proti sovietskym okupantom. Slovenskí futbalisti predviedli svoj vzdor počas zápasu s MTK Budapešť v Argentíne v januári 1969. Maďari vyzvali Slovanistov, že chcú s nimi hrať slušne a remizovať. Slováci však aj Maďarov vnímali ako okupantov nápomocných sovietskym vojakom, a tak sa im revanšovali počas spomínaného futbalového zápasu. Hrali útočne a zvíťazili nad nimi 2:0.

Najväčšími rivalmi Slovanu boli Spartak z Trnavy, Sparta a Slávia z Prahy. Na týchto súperov sa pamätník vždy tešil. Boli to mužstvá, ktoré chcel poraziť. V Trnave sa hrávalo pred vypredaným štadiónom, fanúšikovia ich povzbudzovali, no nikdy nie vulgárne. Tu je rozdiel medzi minulosťou a dneškom.

Českí a slovenskí futbalisti hrali približne rovnako. Pamätník zdôraznil, že ak chcel hrať v spoločnom štáte Slovák v národnom mužstve, tak musel byť ďaleko lepší než Čech. Tam bol ten rozdiel.

Pohár víťazov pohárov

V roku 1969 zažil prvý významný medzinárodný úspech: Slovanisti získali Pohár víťazov pohárov UEFA. Cesta k víťazstvu bola tŕnistá. Prvý zápas hrali proti Juhoslovanom. Tí kopali ako slovanské národy veľmi tvrdo, nepríjemne, stále behali. Prvý zápas sa odohral na domácom trávniku a vyhrali ho 3:2. V zahraničí prehrali 2:0 a nakoniec postúpili.

Ďalší zápas s Portom prehrali 1:0, no doma vyhrali 4:0. Posledný gól strelil pamätník. Za stavu 3:0 nevládal a odchádzal z ihriska, aby striedal. Niekto mu dal prihrávku a on od jedu loptu odkopol preč. Štadión zvýskol a pamätník ani nepostrehol, že asi z tridsať metrovej vzdialenosti strelil gól.

Posledný zápas sa hral proti Barcelone v Basileji. Z Bratislavy boli vypravené tri – štyri vlaky fanúšikov, no vrátili sa dva vozne. Takmer všetci emigrovali. Súpera porazili 3:2. Španieli boli zdrvení: „Nevedeli, s kým hrajú. Nevedeli, kde je Slovensko.“

Odmenou pre víťazov bol ich oslavovaný návrat. V Kittsee ich čakali taxikári a viezli ich ulicami Bratislavy, kde ich pozdravovala masa ľudí. Na štadióne ich čakalo vyše dvadsaťtisíc fanúšikov, ktorým šampióni predstavili víťazný pohár.

Pôsobenie v reprezentácii

V roku 1974 vstúpil do reprezentácie. O dva roky neskôr sa zúčastnil Majstrovstiev Európy vo futbale v juhoslovanskom Belehrade. Československo zastupoval dvadsaťjeden členný káder, pričom mohli striedať dvaja hráči. Pamätníka trápili zapálené uzliny. Lekári mu nasadili injekčnú liečbu. Stálo ho to veľa síl, no aj tak odohral všetky zápasy. Víťazne. Získali majstrovský titul a každému hráčovi podarovali fanúšikovia fľašu kvalitného koňaku. Pamätníka trápi, že majstrovský pohár je uschovaný v Českom futbalovom zväze. V reprezentácii však hralo až sedemnásť Slovákov a iba šesť Čechov.

Necelé dve hodiny po víťaznom zápase majstrov oslovovali futbaloví agenti. Pamätníkovi ponúkli spoluprácu s futbalovým klubom Borussia Monchengladbach. Vypýtal si súhlas na pôsobenie v Nemeckej spolkovej republike od československých úradov. Odpísali mu, že má uplatnenie v socialistickej vlasti. Štedrú ponuku zo západnej Európy musel odmietnuť.

Na povinnú vojenskú službu nastúpil, spolu s bratom Jánom, v roku 1977. Každý z nich mal odslúžiť päť mesiacov, keďže obidvaja boli otcovia s dvoma deťmi. Tieto úľavy oficiálne neprešli. Pamätník narukoval na dva roky, pričom hrával futbal za Duklu Praha. Počas tohto pôsobenia sa vážne zranil, a tak ho de facto prepustili z vojenčiny už po pol roku.

Život po ukončení športovej kariéry

Športovú kariéru ukončil až po vojenčine v roku 1979. Nastúpil do zamestnania ako ekonóm v Elektrobyte. Bol spokojný s vedením svojho podniku. Jeho riaditeľ bol futbalový fanúšik a umožnil mu dokončiť si vysokú školu a absolvovať štátnu skúšku. Pamätník nebol členom KSČ, avšak pôsobil vo funkcii ROH na svojom pracovisku. Zastupoval deväťdesiat zamestnancov a všetci boli odborári. Tento post bol pamätníkovi nanútený a nerád ho vykonával.

O protikomunistickom odpore reprezentovanom Chartou 77 sa na jeho pracovisku vedelo, ale na túto tému sa nehovorilo. Mali šikovného riaditeľa, ktorý uzatváral obchody v zahraničí, a tak ich podnik disponoval aj valutami. Napriek spomínanej spokojnosti pamätník využil novú pracovnú ponuku a zmenil zamestnávateľa. V roku 1985 nastúpil do Inšpektorátu bezpečnosti práce, kde už nemusel vykonávať odborového predáka.

Keď nastala Nežná revolúcia, aj na pracovisku pamätníka, každý očakával, že komunisti prestanú vládnuť. Došlo aj k výmene riaditeľov. Pamätník pocítil politiku na vlastnej koži. V roku 1992 ho zvolili za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky za Slovenskú národnú stranu. Mandát vykonával len dva roky. Spomína si na atmosféru v parlamente, kde väčšina jeho členov bola za rozdelenie Československa. Proti nemu boli najmä umelci, ktorí mávali angažmán v Čechách.

Počas výkonu svojho mandátu hlasoval v prospech prijatia Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky a následne Ústavy Slovenskej republiky. „Všetko Česi. Slovákov nikde v zahraničí nespomínali. Tak som bol za samostatnosť.“ Tiež zdôraznil, že aj menšie národy majú suverenitu.  Je presvedčený o tom, že politika do športu nepatrí. Dobrovoľne sa vzdialil z verejného života. Podľa neho vo futbale vedel, kto ho kopne, no v politike je zákernosť nad zákernosťou.

Od roku 1996 pôsobil ako riaditeľ Inšpektorátu bezpečnosti práce v Bratislave. V roku 1998 mu bol udelený Rad Andreja Hlinku I. triedy. V septembri 2010 odišiel do dôchodku. Žije v Bratislave, kde morálne podporuje a povzbudzuje futbalový dorast.