Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eugen Brindziak (* 1946)

• 1946 narodil sa v Jelšave

• 1963 zložil hudobné skúšky a získal prvé profesionálne angažmán v Starom Smokovci

• 1984 začal profesionálnu hudobnú kariéru v zahraničí - vo Viedni

• 1986 začal účinkovať v Dome kultúry Piroška – Mníchov

• 2001 spolu s Gejzom Adamom, manželmi Šilanovcami a Annou Koptovou založili Romathan

• 2001 po 7 mesiacoch sa vracia k účinkovaniu v zahraničí (Švajčiarsko, Rakúsko, Nemecko)

• 2004 začal učiť na ZUŠ v Trenčíne

• 2008 vrátil sa späť do Jelšavy kde súkromne vyučuje hru na rôzne hudobné nástroje

Pamätník p. Eugen Brindzák momentálne žije v Jelšave, čo je malé mesto v okrese Revúca. V tomto meste sa v roku 1946 narodil. Za svoj život pracoval a žil na rôznych miestach v zahraničí aj na Slovensku. Vyrastal v Jelšave, s rodinou býval v meste, aj keď bola pri meste aj rómska osada (čo v tom čase nebolo bežné). Túto skutočnosť pripisuje tomu, že jeho rodina zo strany matky aj otca boli výborný hudobníci a ako takých si ich obyvatelia vážili. Starý otec a strýkovia pamätníka hrávali ešte za čias pred 2 sv. vojnou v zábavnom podniku v meste ako sám hovorí „starý otec aj so strýkami hrával v striptízovom bare v meste, neskôr sa k nim pridal aj môj otec. Po zavretí baru prešli hrať do bývalého šľachtického podniku v Revúcej – U kohúta.“ Podľa pamätníkových slov v detstve nezažíval rasizmus, vyrastal po boku nerómskych detí „spolu sa hrávali, lyžovali a všetko.“ Navštevoval základnú školu v meste. Aj keď vyrastal v nerómskej štvrti kamarátil sa aj s Rómami z osady. Už ako dieťa inklinoval k hudbe, pozdejšie hrával v rôznych folklórnych súboroch a navštevoval základnú umeleckú školu. Ako sám hovorí v minulosti v ZŠ neseparovali rómske deti od nerómskych ako je tomu teraz. Sedeli spolu v laviciach a jeden od druhého sa učili „tie pomalšie sa učili od tých múdrejších“. V súčasnosti vidí v segregácii rómskych detí veľký problém, podľa jeho slov v ZŠ v meste sú triedy zvlášť pre Rómov a pre Nerómov a preto nedochádza k vzájomnému učeniu a prehlbuje sa segregácia Rómov. Základnú umeleckú školu pamätník dokončil v ČR – Ústí nad Orlici Umelecká škola Jaroslava Kociana, kde mal výborného hudobného pedagóga. Po ukončení základnej školy pokračoval pamätník v štúdiu na konzervatóriu. Toto štúdium nedokončil, po zložení hudobných skúšok v Slovkoncerte v Bratislave, začal aktívne profesionálne hrať. Ako 17 ročný získal prvé profesionálne angažmán v reštaurácii v Starom Smokovci. Od toho času hrával v rôznych podnikoch po celom Slovensku, pôsobisko mu stále zabezpečovala agentúra Slovkoncert, ktorá zastrešovala Slovenských profesionálnych umelcov. Až dostal možnosť účinkovať v zahraničí. Ponuka prišla od Slovkoncertu a v roku 1984 začal účinkovať v reštauračnom podniku vo Viedni. S vybavovaním výz nemal problém, všetko za neho riešila agentúra Slovkoncert, aj keď nikdy nebol v komunistickej strane. Po čase za ním na návštevu aj manželka s deťmi, ktorú si medzi našiel. Pamätník má s manželkou 5 detí, z toho jednu dcéru. Všetky deti majú vyštudované konzervatórium a jeden syn ukončil doktorát zo sociálno-politických vied a istý čas bol aktívny v komunistickej strane, momentálne úspešne podniká. Pamätník podľa jeho slov s komunistami problém nemal a nerobil mu prekážky v práci, len raz jedna úradníčka Slovkoncertu schválne pozdržala vybavenie jeho výz aby mohol účinkovať vo Viedni jej priateľ. Viedenský podnik však radšej mesiac fungoval bez muzikantov a počkal na pamätníka. V časoch jeho pôsobenia vo Viedni (kde mu viac krát predĺžili zmluvu, pretože bol veľmi obľúbený) si ho prišiel vypočuť manažér známeho domu kultúry Piroška z Mníchova bez toho aby sa ohlásil „prišiel ku mne po vystúpení podal mi ruku a povedal ja vám to pošlem. Nevedel som čo mi pošle, myslel som, že nejaký pozdrav a do mesiaca mi poslal platnú zmluvu na účinkovanie v Mníchove.“ Z tohto Mníchovského podniku sa vysielali živé vysielania na rádiu Slobodná Európa. V tomto meste ho zastihla aj Nežná revolúcia a pád železnej opony. Počas svojho pôsobenia v zahraničí vystriedal pamätník rôzne Európske mestá a podniky napr. v Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku. Hrával v zábavných podnikoch, reštauráciách alebo kúpeľoch. V zahraničí strávil cca. 12 rokov. Ešte v čase komunizmu s ním vystupovali aj jeho deti a chvíľu mal kapelu zloženú len zo svojich detí. V zahraničí väčšinou vo veľkom nakupoval kozmetiku, pracie prášky a elektroniku, čo bol u nás nedostatkový tovar. Po Nežnej revolúcii očakával demokraciu ako ju zažil v zahraničí, vývojom na Slovensku bol však sklamaný. Mrzí ho nárast extrémizmu a rozkrádanie štátneho majetku. Podľa jeho názoru bol totalitný režim, hlavne pre Rómov, lepším zriadením, pretože nedochádzalo k diskriminácii v takej miere ako je to teraz. V čase svojho pôsobenia v zahraničí mu bolo ponúknuté trvale účinkovanie a bývanie v Mníchove. Túto ponuku odmietol, pretože sa chcel vrátiť na Slovensko a žiť doma, aj keď podľa jeho slov „tam je to také usporiadanejšie a lepšie, snažia sa vám pomôcť“ a cítil sa tam ako doma. S komunistickým zriadením má viacero skúseností, kedy mu napr. povedali aby zriadil kapelu a išiel vystupovať do Viedne a vzápätí mu to nedovolili alebo mu prikázali prijať do skupinu člena komunistickej strany, ktorý bol veľmi slabý hudobník. Po páde železnej opony ostal ešte pôsobiť v zahraničí aj spolu so svojimi deťmi a už si uzatvárali vlastné zmluvy bez Slovkoncertu alebo inej agentúry. Niekedy v roku 2001 sa vrátil na Slovensko a spolu s Annou Koptovou, Gejzom Adamom a manželmi Šilanovcami založil rómske divadlo Romathan. Peniaze na toto divadlo získali z ministerstva kultúry. Jeho úlohou bol hlavne výber účinkujúcich a zostavenie repertoáru. Počas tohto obdobia dokončil v Košiciach štúdium na konzervatóriu a otvoril si v rodnej Jelšave kaviarenský podnik, ktorý nazval Piroška podľa podniku, v ktorom kedysi hrával – po krátkom čase ho odovzdal dcére. Na Slovensku bol 7 mesiacov a zase sa vrátil k účinkovaniu v zahraničí kde účinkoval aj so svojimi deťmi. Postupom času už nezvládal vysoké pracovné tempo a nevládal hrať, preto sa vrátil na Slovensko do Trenčína, kde ho zobrali ako učiteľa do základnej umeleckej školy. Práca s deťmi ho veľmi bavila a napĺňala, svojim prístupom k práci si vybudoval v Trenčíne výbornú reputáciu. Dnes je dôchodca žije v Jelšave a súkromne učí nadané deti hre na husle a iné nástroje. Žije s manželkou, rozvedeným synom a vnukom. Na svojom živote by zmenil len to, že už by študoval na vysokej škole. Zlepšenie budúcnosti Rómov vidí vo vzdelávaní a stretávaní sa Rómov a Nerómov.