Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Bonavita - Margita Brajerová (* 1932)

• narodila sa v roku 1932 ako Margita Brajerová, pochádza z obce Letanovce

• absolvovala štúdium ľudovej školy v Letanovciach, neskôr meštianskej školy v Spišskej Novej Vsi

• po štúdiu na Obchodnej škole v Spišskej Novej Vsi sa rozhodla pre trvalé zasvätenie v Kongregácii sestier Božského Vykupiteľa

• v roku 1950 absolvovala slávnostnú obliečku v Levoči, odkiaľ ju zakrátko poslali do Rožňavy

• v roku 1957 predvolaná na výsluch v súvislosti s vykonštruovaným podozrením z protištátnej činnosti

• v rokoch 1960-1962 bola umiestnená v sústreďovacom kláštore v Číži, kde pracovala v poľnohospodárstve

• v rokoch 1962-1971 pracovala v Ústave sociálnej starostlivosti v Straníku neďaleko Žiliny

• v roku 1971 presunutá do charitného kláštora sestier Božského Vykupiteľa v Hronskom Beňadiku

• počas celého obdobia komunizmu držaná spolu s ostatnými sestrami pod prísnym štátnym dozorom

• od roku 1990 žije ako dôchodkyňa v charitnom dome vo Vrícku

Sr. Bonavita sa narodila ako Margita Brajerová, pochádza z obce Letanovce. Otec Ján Brajer sa spoločne s matkou Katarínou, rod. Záliberovou, spoločne starali postupne o deväť detí, pričom, ako to, žiaľ, v tej dobe bývalo, sa len sedem z nich dožilo dospelého veku. Hoci bol otec vyučený tesár, v rokoch po vypuknutí Veľkej hospodárskej krízy bolo v ich okolí málo zamestnaní. Živobytie preto Brajerovcom zabezpečovalo hlavne malé rodinné hospodárstvo: „Žili sme tak ako väčšina ľudí v tejto oblasti, poskromne a prácou na poli a statku, ale aj obklopení ľudskou blízkosťou a láskou. Tej je dnes, mám pocit, oproti tým časom akosi pomenej,“ tvrdí rádová sestra, ktorá prežila násilný zánik kláštorov aj výsluchy ŠtB. 

Dospievanie vo vojnových časoch

Svoje študijné roky začala pamätníčka na ľudovej škole v Letanovciach, ktorú navštevovala päť rokov. Po jej dokončení ako nadaná žiačka prestúpila do meštianskej školy v Spišskej Novej Vsi, ktorú navštevovala od roku 1943. Rodina žila v období slovenského štátu relatívne pokojne, temné stránky vtedajšieho režimu ani protižidovské opatrenia sa ich obce nedotkli: „U nás v obci sme židovské rodiny nemali, bola čisto katolícka.“ Má však spomienky na rok 1939, keď v predohre 2. svetovej vojny prechádzali obcou vojská nemeckej armády spoločne so slovenskými vojakmi, ktorí sa v rámci vazalského postavenia slovenského štátu voči Tretej ríši mali zúčastniť ťaženia do Poľska: „Brali aj niekoľko miestnych chlapov, neviem, či priamo za vojenským, alebo podporným účelom. Naverbovali aj môjho strýka. Jedno nákladné auto dokonca za dedinou havarovalo, mnoho mužov skončilo v nemocnici.“

S postupujúcimi vojnovými rokmi a vývojom situácie na bojiskách silnelo aj hnutie odporu a na naše územie sa dostávalo množstvo sovietskych utečencov zo zajateckých táborov, ako aj vysadených komisárov, ktorí spoločne s miestnymi sympatizantmi budovali na východnom Slovensku prvé partizánske bunky: „Po zásoby chodievali mnohokrát k miestnym obyvateľom. Zavítali aj do nášho domu, nikdy sme však s nimi nemali problémy. Rodičia boli pokorní ľudia, ktorí sa nezaujímali o politiku, a tak keď mohli, pomohli, či partizánom, alebo aj neskôr Nemcom, či po nich sovietskym vojakom. Nerobili rozdiely.“

S blížiacim sa prechodom frontu intenzita bojov na našom území rástla a čoraz častejšie bývali vojenské nálety, pri ktorých zažila chvíle neistoty aj mladá Margita: „Do školy sme museli chodiť provizórne, v okolí prestali chodiť spoje, tak sme sa veľakrát museli dopraviť nákladnými vagónmi či tými pre dobytok. Inokedy zas nešli vlaky vôbec. V Spišskej Novej Vsi sme v dôsledku poplachu mnohokrát počas vyučovania kvôli náletom museli utekať do úkrytov.“

Pri postupnom presune frontu od jesene roku 1944 sa v obci najprv ubytovali nemeckí vojaci, ktorí nevynechali ani dom Brajerovcov: „Mali sme šťastie na slušných Nemcov, radových odvedencov armády. Boli to inteligentní muži, ktorí boli sami zúfalí zo svojho osudu. Mama ich vždy pohostila, boli veľmi vďační. Jeden z nich s mojim otcom absolvoval aj vianočnú polnočnú omšu. U nás doma sa rozplakal, keď videl moju malú sestru, a spomínal, že doma v Nemecku má rovnako malú dcérku a nevie, kedy a či ju vôbec ešte uvidí. Tá vojna ničila ľudské osudy na oboch stranách.“

Ako sa čoraz viac blížila sovietska armáda, nemeckí vojaci z večera do rána z obce zmizli. Pár hodín na to už do obce dorazili prví „červenoarmejci“. Po upokojení situácie sa postupne z obce pobrali aj oni, a vojna sa tak pre Letanovce prakticky skončila. Mementom bojov zostali podmínované lúky a polia, ktoré v prvých rokoch po vojne zmrzačili ešte mnoho nevinných obyvateľov okolitých obcí.

Zasvätená v nesvätej dobe

Po skončení vojny Margita pokračovala v štúdiu meštianskej školy v Spišskej Novej Vsi, ktorú navštevovala štyri roky. Už v tomto období sa však u nej okrem skvelých študijných výsledkov začala objavovať silná inklinácia k duchovnému životu: „Pociťovala som to u seba približne od desiateho roku života. Nikomu som však nič nehovorila, až keď som mala štrnásť rokov, zdôverili sme sa s kamarátkou jednému kňazovi. Lákala ma predstava zasvätiť svoj život Bohu a pomoci ľuďom. Rehoľné sestry sme stretávali denne, aj meštianska škola bola katolícka, učili tam sestričky.“

Po dokončení meštianky pokračovala Margita v štúdiu na obchodnej škole v Spišskej Novej Vsi. V súlade so svojim rozhodnutím však v roku 1948 nastúpila ako kandidátka do Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa v Spišskej Novej Vsi: „Absolvovala som prípravný rok, počas ktorého som zároveň dokončila štúdium obchodnej školy, a mala som tak ukončené aj civilné vzdelanie.“

V roku 1949 absolvovala rehoľnú obliečku, ktorá však už musela prebiehať tajne. Nastupujúca komunistická moc totiž cirkvi čoraz viac kontrolovala a postupne sprísňovala podmienky fungovania pod hrozbou rozsiahlych perzekúcií. Činnosť cirkví s ich suverénnym vnímaním vlastného poslania a zároveň silným zázemím medzi obyvateľstvom bola prekážkou komunistickej ideológie, snažiacej sa podriadiť všetky sféry spoločnosti pod svoj diktát. Rehoľné spoločenstvá tak boli zákonite tŕňom v oku režimu, ktorý chcel mať z obyvateľstva jednoliatu poslušnú masu, vyznávajúcu jedinú utopistickú víziu spoločnosti: „Sestra predstavená nám aj odporúčala ísť domov. Cítila, že sa niečo deje. Povedala, že je to riziko a že ak sa situácia upokojí, môžeme sa v budúcnosti vrátiť. My sme však boli mladé a odhodlané pokračovať v ceste, ktorú sme si zvolili. A tak sme absolvovali obliečku, ktorá prebehla tajne. Zobrali nás pod plachtou na nákladnom aute do Levoče, kde nás slávnostne obliekol biskup Vojtaššák, bola to tuším jeho posledná obliečka, ktorú vykonal, pretože ho režim tvrdo prenasledoval. Nemohla o tom vedieť ani rodina, držali sme to v tajnosti.“

V roku 1950 absolvovala pamätníčka aj noviciát, ktorý bol posledným krokom k trvalému zasväteniu sa reholi. Prijala rehoľné meno Bonavita. Bol to posledný ročník noviciek, ktorý bol zasvätený, pretože už 29. augusta 1950 štátna moc priamo zasiahla proti kláštorom. Počas tzv. Akcie R boli násilne rozpustené ženské rehole, rehoľníčky boli internované v sústreďovacích kláštoroch: „Ja som bola v noviciáte, veľa som o okolnostiach nevedela. Sestry predstavené a kňazi však vedeli, čo sa deje. Rovnako vedeli, že už na jar boli zlikvidované mužské rehole. Vedeli, že je otázkou času, kedy si prídu aj po nás. V snahe aspoň niektoré sestry ochrániť nás odoslali do Rožňavy, kde sme mali pracovať v nemocnici. Sestry totiž na oddeleniach potrebovali kvôli nedostatku zdravotného personálu. Prikázali nám narýchlo sa pobaliť a poslali nás večerným vlakom preč z kláštora. O dva dni už kláštor obsadili žandári a milicionári, ktorí zostávajúce sestry deportovali.“ Pamätníčka sa tak s niekoľkými ďalšími sestrami na poslednú chvíľu zachránila pred internáciou, avšak ani ďalšie vyhliadky v období najtvrdšieho ťaženia režimu proti cirkvám neboli priaznivé.

Odsúdené na zabudnutie

Po príchode do Rožňavy si pamätníčka dokončila zdravotnú školu, ktorá bola nevyhnutnosťou pre prácu v nemocnici. Na prístup radového personálu a lekárov spomína prevažne v dobrom: „Zdravotníčok bol nedostatok, a tak boli vďační za každú silu. Väčšie problémy nám robili nariadenia režimu a neustála kontrola. Chceli, aby sme chodili v civile, hrozili nám. Nakoniec sme si však vymohli, že budeme chodiť v rehoľnom rúchu.“ Sestry však naďalej neprestávali byť sledované režimom, mnohé boli štátom prenasledované. Nevyhla sa tomu ani samotná pamätníčka: „Niekedy v roku 1957 ma poslali z nemocnice domov. Tam mi sestra predstavená povedala, že ideme na výsluch na útvar ŠtB v Rožňave, vraj sme boli predvolané. Dorazili sme okolo ôsmej hodiny rannej, výsluch trval až do podvečera. Rozdelili nás a v čase môjho osobného výsluchu začali vyvíjať nátlak. Tvrdili, že sme mali u seba ukrytú tajnú vysielačku, ktorá nám mala slúžiť na protištátnu činnosť. Nemala som o ničom takom vedomosť, a tak som samozrejme namietala, že je to výmysel. Postupne však odkrývali okolnosti a ja som začala tušiť, čoho sa chytili.“

Pracovníkom ŠtB na podozrenie stačila pochybná informácia od psychicky chorej pacientky. Tá si pomýlila tajné počúvanie frekvencie Vatikánu na rádiovom prístroji s tajnou vysielačkou, ktorá mala podľa nepodložených obvinení slúžiť na protištátnu činnosť. V snahe o nátlak sa na výsluchu pokúšali zastrašiť pamätníčku dezinformáciou, že jedna sestra sa už priznala a bola odvedená do väzby v Košiciach, čo bol účelový výmysel: „Povedala som im len, že ak je teda počúvanie rádia až taký prečin, nech si kľudne zatknú aj mňa. Keď videli, že so mnou nepohnú, prepustili ma. Prípad sa už v budúcnosti nikdy neriešil, ale ktovie koľko úbohých ľudí takýmito klamstvami v minulosti dohnali k priznaniam a zničili im život,“ hovorí pamätníčka. Zároveň s výsluchom sestier prebiehala domová prehliadka, pri ktorej sa, samozrejme, nič usvedčujúce nenašlo.

Roky ubiehali a sestry sa v Rožňave aklimatizovali, avšak všemožné snahy režimu o ich izoláciu neprestávali. V roku 1959, keď postupne pribúdali noví vyštudovaní civilní pracovníci, sa rozhodli sestier zbaviť: „Najprv sme dostali oficiálnu výpoveď a zároveň informáciu, že po nás prídu, pretože sme nemohli byť bez dozoru. Odviezli nás ešte s jednou sestrou do obce Číž, kde sme dva roky strávili prácou pre štátne majetky.“ Ako lacná pracovná sila tam sestry trávili dni prácou pri zbere zemiakov, ľanu a pri iných poľnohospodárskych činnostiach. V zime zostávali v charitnom dome odkázané len samy na seba. Spolu tam žilo zhruba 80 sestier z rôznych reholí. Väčšinu času žili v hmotnej núdzi. V ťažkých chvíľach sa obracali na ľudí z Katolíckej charity. Komunistický režim túto organizáciu značne okresal a masívne kontroloval, pracovníci Charity sa však aspoň v rámci svojej pôsobnosti snažili dohliadať na činnosť charitných domov a pomáhať perzekvovaným rehoľným kongregáciám. Podarilo sa im pre niektoré sestry vybaviť zamestnanie, a tak sa pamätníčka koncom roka 1962 dostala do domu pre seniorov v Straníku neďaleko Žiliny, kde sa venovala opatere dôchodcov.

Domov dôchodcov sa neskôr pretransformoval na domov sociálnej starostlivosti, kde boli hospitalizované hlavne mentálne a telesne postihnuté ženy. Napriek svojej svedomitej a obetavej práci sa sestry ani tu nevyhli rozsiahlej kontrole: „Zakazovali nám stýkať sa s miestnymi ľuďmi, snažili sa držať nás v izolácii za bránami ústavu. Jedného dňa dokonca celý čas chodila okolo ústavu hliadka. Susedia sa na druhý deň pýtali, čo sa stalo, že nás tak strážili. Až neskôr sme sa dozvedeli, že to bolo nariadenie v súvislosti s úmrtím prenasledovaného biskupa Jána Vojtaššáka. Chceli sa uistiť, že v súvislosti s tým nevznikajú medzi kresťanskými spoločenstvami nepokoje.“ Obdobie príchodu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 vnímali sestry s obavami: „Mali sme strach, čo sa bude diať, vedeli sme, že pomery sa ešte viac pritvrdia. Nikto netušil, či nevypukne vojna. Ako vždy sme však venovali tento čas hlavne práci pri pacientoch a dôverovali v Božiu prozreteľnosť, ktorá pomôže nám aj celému národu túto krízu prekonať.“

Postupom času a po pochopení situácie, že rehoľné spoločenstvá sa nepodarí úplne zrušiť ani asimilovať, sa predstavitelia režimu rozhodli ponechať ich pokojnému „dožitiu“, ideálne čo najďalej od zrakov bežného obyvateľstva. Aj keď došlo k likvidácii jednotlivých kláštorov, rády ako také napriek proticirkevnej politike celkom nezanikli. Od roku 1968 mohli rehoľníčky ešte v rámci predokupačného politického uvoľnenia požiadať o umiestnenie v samostatných charitných domoch a osobitných kláštoroch pre každú kongregáciu. Sestrám Božského Vykupiteľa tak pripadol kláštor v Hronskom Beňadiku, kam bola v roku 1971 povolaná aj pamätníčka: „O prácu v charitnom dome nebol veľký záujem. Neprinášala žiadne benefity ani plat, avšak ja som cítila, že ma tam potrebujú, jednak v rámci opatery a pomoci starším sestrám, a taktiež kvôli zabezpečovaniu administratívnych a organizačných činností kláštora, keďže som mala absolvovanú obchodnú školu.“

Charitný dom fungoval v provizórnom režime. Priestory boli zastarané, materiálne nevyhovujúce starším a na pomoc odkázaným sestrám. Legislatívnu prekážku predstavovala aj skutočnosť, že kláštor bol chránenou historickou pamiatkou, čo bránilo možnosti výraznej modernizácie: „Chodby boli dlhé a chladné, záchody a hygienické zariadenia boli na konci chodieb a v nedostatočnom množstve. Kúrili sme uhlím a drevom, napriek tomu však panovala často krutá zima. Mali sme prideleného aspoň údržbára, ktorý bol ochotný a s čím mohol, nám pomáhal, a tak sme tie ťažké roky nejako prežili.“

Od roku 1975 silný normalizačný tlak doľahol aj na rehoľné spoločenstvá a v Hronskom Beňadiku dostali sestry prideleného štátneho dozorcu z Banskej Bystrice. Pravidlá sa ešte viac sprísnili. Sestrám bolo zakázané opúšťať kláštor, stýkať sa s ľuďmi a chodiť medzi bežných ľudí do kostola. Každá návšteva v kláštore sa musela dôkladne evidovať a vysvetľovať. Keď v roku 1983 prebiehala Akcia Vír v rámci likvidácie tajných františkánskych reholí, ktoré stále tajne získavali nových členov, doľahli sprísnené opatrenia aj na kláštor v Hronskom Beňadiku. Pamätníčku opäť predvolali na výsluch: „Trvalo to od rána až do neskorého poobedia. Ukázali mi jeden list, tvrdili, že je to udanie a že prišlo priamo od nás, od niekoho z prostredia kláštora. Samozrejme sa medzi sestrami čo-to vedelo a v rámci našich väzieb na ďalšie spoločenstvá sme sa s niekým sem-tam stretli. Nešlo o protištátnu činnosť, skôr o informovanie sa o stave a problémoch, ktorým čelia ostatné spoločenstvá. Tieto zväčša nočné návštevy niekto nahlásil, a to slúžilo kompetentným ako zámienka. Okamžite prehľadali priestory kláštora, kontrolovali písacie stroje, hľadali samizdatovú literatúru a letáky. Aj tu mi však Boh pomohol vytrvať vo svojom presvedčení a pre nedostatok dôkazov ma po výsluchu pustili.“

Znovuzrodenie v slobodnej dobe

V Hronskom Beňadiku sestry privítali aj príchod Nežnej revolúcie v roku 1989, ktorá im dávala nádej na nové slobodnejšie vyznávanie svojej viery a realizovanie životnej cesty. Konečne neboli tými, ktoré nikým nevidené mali zostať v zabudnutí. V roku 1990 dosiahla sr. Bonavita Margita Brajerová dôchodkový vek a z kláštora v Hornom Beňadiku sa presunula do charitného domu vo Vrícku, kde žije dodnes. Kým jej to zdravie dovolilo, ako obetavá žena pomáhala s administratívnymi prácami v kancelárii alebo službou na vrátnici aj na dôchodku.

V zmysle svojho kresťanského presvedčenia necíti trpkosť voči ľuďom, ktorý ju po väčšinu života obmedzovali a prenasledovali. Berie svoj údel ako poučenie, na ktorého konci sa vždy s Božou pomocou dostali veci na správnu mieru. Mladým ľuďom dnešnej generácie by chcela odkázať, že popri možnostiam materiálneho sveta a zabezpečenia, ktoré dnešná sloboda ponúka, nesmú nikdy zabudnúť ani na vzájomnosť, súdržnosť, pevnú vieru a pomoc najbiednejším. Aby sa slovo „sloboda“ nikdy nezamieňalo s pojmami ako je „egoizmus“ a „bezohľadnosť“.