Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Ľubica Blaškovičová (* 1955)

• narodila sa 16. augusta 1955

• jej rodičia boli Dušan Blaškovič a Ľudmila Blaškovičová

• základoškolské vzdelanie získala na Jelatičke a Bajkalskej

• stredoškolské štúdium absolvovala na Gymnáziu na Metodovej

• v rokoch 1974 - 1978 vyštudovala VŠMU

• jej manželom bol Peter Rašev, za ktorého sa vydala v roku 1978

• dva roky pred Nežnou revolúciou sa stala členkou ústredného odborového zväzu

• spolu s manželom sa pridali k študentom, ktorí organizovali zhromaždenia počas Nežnej revolúcie v Košiciach

• s manželom založili Staromestské divadlo

• od roku 1990 pôsobí ako poslankyňa

Detstvo a rodinné zázemie

Dňa 16. augusta 1955 sa manželom Dušanovi Blaškovičovi a Ľudmile Blaškovičovej narodila dcéra Ľubica Blaškovičová. Jej otec, Dušan, bol známy herec. Po ukončení štúdia na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) dostal umiestenku do Nitry, kde sa s ním presťahovala aj celá jeho rodina. Jej otec bol jedným z prvých absolventov herectva a bol na to patrične hrdý. Preslávil sa ešte skôr než ukončil vysokú školu, pretože ešte počas štúdia účinkoval vo filmoch, ako 44 či Jánošík. Na svoje detstvo spomína veľmi rada, možno aj preto, že pochádza z miešanej rodiny. Jej mamička bola z Moravy a otecko z Milénia.

Rodičia jej mamy bývali v Lipníku nad Bečvou. Jej dedko, Jozef Alojz Částečka, bol obchodníkom, vlastnil vlastný obchod a rozsiahly majetok. Babička, Marie Částečková, bola učiteľkou v materskej škole. O obchod rodina prišla po jeho znárodnení. „Znárodnenie obchodu pre nich znamenalo nesmiernu krivdu. Dedeček zamestnával ľudí a robil pre obchod všetko, no keď mu obchod znárodnili, tak mu do domu nasťahovali nájomníkov a mohol ďalej pracovať vo svojom vlastnom obchode,“ uvádza pamätníčka. Počas Prvej svetovej vojny Jozef bojoval na Pyjave, na ktorú spomínal a často rozprával o výbuchoch, plynových maskách a tiež na to ako, hrali karty v zákopoch. Počas Druhej svetovej vojny zas skrývali židovskú rodinu u nich v pivnici.

Otcovi rodičia bývali v obci Milénium (dnešná Pataš) na strednom Slovensku. Starý otec bol notárom a stará mama bola učiteľkou v jednotriedke. Jej starý otec notár pomáhal židom, vypisoval pre nich papiere, stará mama zas spolupracovala s partizánmi.

Život v Bratislave

Na Nitru spomína pamätníčka len v dobrom. Bývali priamo pod hradom, na ktorý chodila často robiť svoje archeologické výskumy. Z Nitry sa v roku 1961 presťahovali do Bratislavy, kde jej otec dostal miesto na Novej scéne.

Oproti bytu sa nachádzala aj jej základná škola na Jelatičke, kde chodila po štvrtú triedu. Do piatej triedy nastúpila do jazykovej školy na Bajkalskej ulici. V štúdiu pokračovala na gymnáziu na Metodovej. „Nastúpila som tam v roku 1974. Nikdy som sa tam nestretla ani len s náznakom niečoho proti alebo s verejným prejavom demokracie. To tam už nebolo. No, stredoškolské štúdium bolo zaujímavé. Lyžiarske, prvé lásky. Keď sme sa stretli po 25 rokoch, nebol medzi nimi jeden jediný, ktorý by neskončil vysokú školu. Dvaja chalani mali rodičov rusofilov, aj šli potom študovať na VŠ do Moskvy.“

V Bratislave strávila pamätníčka celé dospievanie. To mesto mala rada, mala tam priateľov, lásky, prežila tam nádherné roky v pionierskom paláci. Pamätníčkini rodičia trvali na tom, aby sa učila a rozvíjala svoje talenty. Venovala sa plávaniu, tancovaniu, džudu, recitovaniu a už v tom čase robila dabingy a ťahalo ju to k herectvu.

Prežila búrlivú pubertu, o čom svedčí aj fakt, že ako trinásťročná 21. augusta 1968 ušla z domu, aby sa šla sa pozrieť do mesta. „U nás doma bol zmätok, oco utekal do divadla, ja som utekala na námestie k Baťovi.“ Dole pri Dunaji bola aj streľba, no pamätníčka sa celkom dole nedostala. Po hodine strávenej v meste sa vrátila domov a dostala výprask, pretože jej rodičia boli v strachu. „Ja som to nevnímala ako niečo zlé, že sa mám báť. Decká to tak neberú. Všetci sme tam proste boli v šoku a pozerali sme, že čo sa to deje. Všetci mali vyvalené oči a nevedeli, že čo majú urobiť.“

Následky násilného ukončenia Pražskej jari sa začali prejavovať už v nasledujúcom školskom roku, v priebehu ktorého sa jej stratili 2 - 3 kamarátky, ktoré už nikdy nevidela. Jej otec to prežíval veľmi ťažko, lebo predtým sa tešil z Pražskej jari, vďaka ktorej sa uvoľnili možnosti natáčania. A po príchode vojsk nastala zmena. „Zavreli sa divadlá, čo nevedel zniesť. Prestalo sa točiť. Chodievalo sa do divadla na inotaje, kde sme čakali na to, čo si vieme vytiahnuť spomedzi replík.“

Umelecká kariéra

Hlásila sa na VŠMU v Bratislave, kde robila prijímacie talentové skúšky. Hlásilo sa ich však vyše 300, preto sa selektovalo. Po prijímacích skúškach sa však dozvedela zlú správu - nevzali ju. Rátali s tým, že jej to jej otec vybaví na odvolanie. Z tejto skutočnosti bol veľmi sklamaný a nahnevaný nielen jej otec. „Decko je, samozrejme, sklamané, keď vám príde papier, že vás nezobrali, aj keď viete, že ste boli medzi tými, ktorých vziať mali. Nakoniec nás teda skončilo 9, takže je celkom zrejmé, že kto tam patril a kto nie.“ Už v prvom ročníku sa tam spoznala so svojim budúcim manželom, s ktorým sa mesiac pred promóciami vzali. Dostali ponuku ísť do košického divadla.

Na VŠMU má len krásne spomienky. Boli dobrá partia a ich pedagógovia boli výborní. V tom období vznikla aj Charta 77. „Keby ju niekto z pedagógov podpísal, tak by už na tej škole jednoducho asi nebol.“ Aj oni sami sa chceli angažovať, no ak tú školu chceli dokončiť, tak si to nesmeli dovoliť.

Pamätníčkin manžel sa volal Peter Rašev, narodil sa 6. augusta 1952 a na VŠMU ho prijali až na druhý pokus. Boli v jednom ročníku. Pochádzal z ôsmych detí. Ako jediný zo súrodencov šiel na vysokú školu, za čo ho všetci obdivovali. Jeho otec zomrel v období, keď bol pamätník na strednej škole a mama sa nedožila jeho mladšej dcéry. Pamätníčka s manželom spolu začali chodiť už v prvom ročníku, čo sa však nepáčilo jej rodičom, lebo podľa nich sa mala venovať štúdiu. Keď spolu končili školu a prišli prvýkrát do Košíc, tak sedela na lavičke a tiekli jej slzy, že čo tam ona vlastne robí. Prvá inscenácia, v ktorej hrala, bola Samopašný trojlístok. Premiéra sa uskutočnila 25. júna 1978. Prvá veľká premiéra bola v októbri, hrala hlavnú postavu v Dideratovej Mníške. Prišli sa na ňu pozrieť aj jej rodičia. Jej mama chodí na predstavenia, v ktorých účinkuje, dodnes.

Nežná revolúcia v Košiciach

Do strany ich nevolali nikdy. Bolo ich dosť a boli tam starší a skúsenejší členovia. Boli však členmi odborov. Dva roky pred revolúciou sa stala členkou Ústredného odborového zväzu. Chodila na zjazdy do Prahy, Brna a dokonca aj na Kubu . Všade si dovolila mať diskusný príspevok. Vystúpila na každom zjazde, čo jej pomohlo, pretože nemala problém vystúpiť na pódiu v roku 1989.

Pridanie sa k študentom, ktorí sa organizovali počas revolúcie, bolo absolútne spontánne. Pridalo sa viac ich kolegov, no tí postupne odchádzali, usúdili, že ich tam už netreba. Ona s Petrom boli počas toho prvého týždňa tvárami, ktoré stáli na balkóne, boli tribúnmi revolúcie v Košiciach. Pohltil ich pocit zodpovednosti. Vznikol koordinačný výbor a pamätníčka prevzala funkciu zapisovateľky.

Špecifikum v Košiciach bola existencia Občianskeho fóra (OF) a nie Verejnosti proti násiliu (VPN).  S prostredím pražského disentu komunikoval Marcel Strýko, bol v kontakte tiež s okolím Václava Havla. Informácie z Prahy sa ku nim dostávali skôr, než informácie z Bratislavy. Občianske fórum sa potom preklopilo na VPNku. Boli dotlačení Bratislavou k tomu, aby boli nakoniec VPNkou, čo sa im zdalo ako krivda. Nepáčilo sa im, že Bratislava ich chce viesť. Nepáčili sa im bratislavské praktiky. „Načo nás majú viesť? Myslím si, že sme to neprijali, ja určite nie, Peter tiež veľmi nie. Mali sme pocit, že Bratislava si žije svojim vlastným životom a že je odtrhnutá od tej východoslovenskej reality, čo je aj dodnes. My sme protestovali, že nesúhlasíme s tým, aby sa Mečiar stal ministrom a predsedom vlády.“

V rámci prvých dní revolúcie mali informácie z Prahy. Samozrejme, prichádzali aj z Bratislavy. „My sme hlavne potrebovali pomoc. Mali sme jeden jediný telefón, ktorý mala tá únia výtvarníkov, my sme nemali písacie stroje, ľudia prišli a chceli nám pomôcť. Tí ľudia nám týždne a mesiace pomáhali ako dobrovoľníci. Tá pomoc sa k nám, paradoxne, dostávala viac z Prahy než z Bratislavy. Potrebovali sme faxy, potrebovali sme kopírky, Švajčiarsko nám dalo tú techniku. Ľudia sa zbierali, mali sme krabičku od topánok s vyrezaným otvorom, aby sa tam dali hádzať mince a bankovky. A keď sa to už nedalo zodvihnúť, tak sme založili účet na moje meno, lebo sme neboli organizácia. V tej krabici bolo 69 000 korún, ako neuveriteľné niečo.“

Zhromaždenia sa konali pred vedeckou knižnicou pri dolnej bráne. „Nepustili nás na balkón, bolo to strašne malé, všetci sme sa báli, že kto odtiaľ spadne. Pamätám si, že každý chcel vystúpiť a hovoriť. Bolo ťažké ukočírovať tých ľudí, lebo strašne veľa z nich dostalo odvahu, a potom tie stretnutia boli veľmi dlhé. Muselo to mať istú dramaturgiu a gradáciu, keď tam zaznel učiteľ, tak musel dostať príležitosť aj študent, ale aj robotník.“ Pamätníčka spätne hodnotí zhromaždenia ako ventil po ťažkých rokoch. Podľa spomienok pamätníčky bola atmosféra na zhromaždeniach euforická. „To zas nemajú tie meetingy, ktoré sú teraz. Tie meetingy, ktoré sa odohrávali v minulých rokoch, mali len zlobu a chýbal tam ten pozitívny náboj.“

Z pohľadu pamätníčky zosúladiť ľudí nebol problém, lebo ich spájala jedna spoločná téma, to sa však začalo lámať po čiastkových úspechoch. Vzniklo KDH, vznikli Zelení, Fórum spravodlivosti, začali vznikať rôzne odnože a v podstate každému išlo o to, aby mal nejakú svoju pozíciu do slobodných volieb. Václav Havel bol zvolený za prezidenta a od januára sa začala príprava na voľby. „My sme tu mali veľký problém, my sme neboli Bratislava, my sme neboli Praha, odvolávali sa riaditelia a vedúci funkcií. My sme hľadali ľudí, ktorí by do týchto funkcií mohli nastúpiť, to vôbec nebolo jednoduché. V jadre toho občianskeho fóra VPNky nás nebolo tak veľa. Hľadali sme vo vlastných vodách. Nemali sme moc šťastnú ruku ani s našim prvým primátorom, ale nič lepšie nebolo. Bratislava mala oveľa širší okruh spoľahlivých, šikovných ľudí.“

Po januári 1990 sa už začali prípravy na voľby, v ktorých sa pamätníčka stále angažovala. „Ja som bola koordinovaná ako predsedníčka kultúry, bola som poslankyňou v mestskom zastupiteľstve. Bola som hodená do vody. Kandidovala som do zastupiteľstva Starého mesta a tam som poslankyňou dodnes. Ten prvý raz za to VPN a odvtedy som ako nezávislá poslankyňa. Bola som aj mestská poslankyňa a poslankyňa kraja. Som v tom za tie roky už dobrá a ovládam to, podarila sa mi spústa dobrých vecí.“

Občianska angažovanosť

Zo slobodných volieb po takmer štyroch desaťročiach mali všetci veľkú radosť: „Prvé stretnutie, keď som bola zvolená ako poslankyňa starého mesta, ešte mohli kandidovať komunisti, neviem koľko dostali hlasov, ale nebolo to zanedbateľné. Rozprávali sme sa, že či vieme akceptovať tých súdruhov. Nakoniec nič nedostali. Žiaľ si myslím, že na komunálnej úrovni v tej mestskej časti sú toto nezmyselné veci, to sa malo diať vo vyššej politike. A vidíte, koľko rokov sa držali pri moci a ako krásne sa preklopili do iných sociálnodemokratických strán. A máme ich tu až dodnes.“

V roku 1996 museli obaja aj s jej manželom odísť z divadla. „Revolúcia v našom prípade zožrala vlastné deti. Ja som chodila predávať knižky v tej dobe. Ponúkala som knižky na pumpe a ja som sa tam tak strašne hanbila.“ Súdruhovia v tej dobe chceli vlastniť majetky, ľudí, divadlá i kultúru. Mysleli si, že sa dajú spojiť dve nespojiteľné inštitúcie, ako boli prešovské a košické divadlo. Proti tomu protestovali. Vzniklo Východoslovenské štátne divadlo s novým riaditeľom a novým vedením. To sa nikomu nepáčilo. Začal sa štrajk. Pán minister kultúry, Hudec, a Mečiar však mali inú predstavu a povedali si, že umelci si ani náhodou nebudú o niečo nárokovať. Peter dostal hodinovú výpoveď, pamätníčka bola zvolená za hovorkyňu štrajkového výboru, a keďže nové vedenie prepustilo nepohodlných ľudí, tak musela odísť aj ona. Dostala výpoveď z dôvodu nadbytočnosti. „Ono to trvalo 5 – 6 rokov, kým sme sa súdili o neplatnosť výpovede, obaja sme tie súdy vyhrali. Milan Kňažko bol na druhý deň po tomto incidente v Košiciach a jeho slová boli: „Decká toto nemôže takto byť, to je aké nefér.“ Keď sa stal ministrom kultúry, tak na našu žiadosť odpovedal tak, že oni sa súdia, ale čo keby divadlo ten súd vyhralo. Tá jeho pamäť bola veľmi krátka, na to sme už nemali slov.“

Medzi tým založili Staromestské divadlo. Okolnosti výpovede Petrovi zhoršili zdravotný stav. „Môjmu manželovi celé toto naštartovalo rakovinu, on to nevedel uniesť, nevedel uniesť tú obrovskú krivdu.“ Staromestské divadlo žije dodnes a volá sa Staromestské divadlo Petra Raševa.

Rozpad spoločnej republiky bol pre ňu dosť traumatickým okamihom. Aj kvôli pomlčkovej vojne a aj kvôli tomu, že Peter odišiel z parlamentu. Do Prahy chodila ako na návštevu do cudzieho štátu. „Pre mňa to nie je ukončená etapa, pre mňa je to stále niečo, čo ma bolí. Super, že sme v Európskej únií, super, že sme sa tam znovu stretli. Obsah je super, ale forma nebola v poriadku. Všetka forma, ktorú zvolili predstavitelia SNS, HZDS, nemôžem im to zabudnúť, lebo dovolili a naučili ľudí klamať, podvádzať a myslieť si, že sa im všetko prepečie. Malo to byť presne naopak nie?“

Do štátneho divadla sa vrátila v roku 2001 a jej manžel v roku 2002. „Najlepšie roky hereckého života mu ušli pomedzi prsty, chvála Bohu, že to Staromestské divadlo žilo a tam mohol stáť na javisku a hrať.“ V tej dobe začali organizovať festivaly.

Pamätníčka hovorí, že divadlo urobilo nesmierny pokrok za tých 44 rokov, počas ktorých tam účinkuje. Jožko Debnárik priniesol muzikály a tým urobil veľký krok vpred. Divadelné možnosti sú nesmierne veľké. Technika urobila veľký pokrok. „Na druhej strane si myslím, že čím to divadlo viacej komplikujeme, tým viac odrádzame tých divákov. Diváci v tejto dobe, ktorá je strašne ťažká a smutná, prijmu drámu, ale stále túžia po komédií.“

Životné motto/krédo

Vyplynulo mi, že človek nemôže byť šťastný sám. Človek môže byť šťastný len vtedy, keď sa o to šťastie podelí s niekým, alebo keď urobí šťastným niekoho iného.