Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Bielik (* 1949)

• Jozef Bielik sa narodil v Novej Vieske v roku 1949.

• Jeho rodina patrila k dolnozemským Slovákom.

• Rodičia sa na Slovensko prisťahovali z Pilišskej Čaby v Maďarsku v roku 1948.

• Nedokončil odborné učilište.

• Vojenskú službu neabsolvoval, kvôli zraneniu z dopravnej nehody.

• Pracoval v papierňach, neskôr ako vodič ČSAD.

• Nikdy nevstúpil do strany.

• Oženil sa v roku 1971 a má tri deti.

• Je kynológ a poľovník, majiteľ farmy zameranej na chov danielov a holubov.

Obec Pilišská Čaba v Maďarsku bola v roku 1715 znovuosídlená Nemcami a Slovákmi. Tento národnostný ráz si obec ponechala až do začiatku 20. storočia. Matej Bél hovoril o dedine okolo roku 1730 ako o „novej usadlosti Slovanov“. Podľa sčítania ľudu v roku 1850 bola však osada čisto nemecká. V rokoch 1870 a 1910 už figuruje ako „nemecko-slovenská dedina“. V roku 1930 bolo z celkového počtu obyvateľov dediny 50 % Nemcov a 12 % Slovákov. Počas sčítania ľudu v roku 1941 sa ďalej znižoval počet Nemcov (43%) a Slovákov (11%). V roku 2001 spomedzi 6 425 obyvateľov Pilišskej Čaby sa hlásilo k slovenskej národnosti 117 obyvateľov a 69 ľudí malo materinský jazyk slovenský. 

Rod Bielikovcov

Jozef Bielik sa narodil v roku 1949 v maďarskej Novej Vieske, ktorá bola súčasťou Rakúsko-Uhorskej monarchie. Má štyroch súrodencov, z ktorých jeden sa narodil v Pilišskej Čabe a ostatní v Československu. Otec Mikuláš patril medzi dolnozemských Slovákov a narodil sa Pilišskej Čabe v roku 1920. Rod Bielikovcov podľa dostupných informácií pochádzal z Trnavy a do Maďarska prišiel okolo roku 1700. 

Otec Mikuláš najprv pracoval v rodnej obci ako poštár. Musel si pomaďarčiť meno, aby mohol pracovať v štátnej správe. Matka Margita Papová sa narodila v maďarskom meste Zalakomár pri juhoslovanskej hranici v roku 1924. S manželom sa zoznámili v Komárne. Pracovala ako kuchárka v Budapešti, kde varila pre panstvo.

Odchod pred presídlením 

Starý otec Mikuláš Bielik pochádzal v Pilišskej Čaby a na hintove vozieval na poľovačky cisára Františka Jozefa I. Starý otec si s bratmi a synom založil v roku 1930 dychovú kapelu. Pôsobil v kapele ako bubeník. Chodili hrávať po okolí na zábavy, svadby či vinobranie. Spolu s kapelou fungovali asi 18 rokov, kým sa starý otec presťahoval aj s manželkou za deťmi do Československa. Počas Druhej svetovej vojny bol starý otec vďaka kontaktom s vrchnosťou oslobodený od vojenskej povinnosti. Otec Mikuláš však musel narukovať. Odmietal však bojovať proti sovietskym vojakom a dezertoval. Cez Pilišskú Čabu prechádzal front a bola aj bombardovaná. Pred bombardovaním sa schovávali v neďalekých bunkrov. „Pilíšská Čaba to je vlastne susedné mesto Budapešti. A tadiaľ išiel front. Tam obiehali Rusi tú Budapešť. Obyvatelia tam mali postavené dva bunkre. Pamätám sa, sme sa tam potom chodili hrávať. To boli strašné dlhé tunely do tých vrchov. Tam sa vtedy oni schovávali. Keď sme tam vošli, tak sme takmer ani netrafili von, také dlhé boli.“ Po vojne v roku 1946 otec s matkou odišli pracovať do českého mesta Nové Sedlo do sklární. Na to, či to bola dobrovoľná alebo nútená forma migrácie Jozef spomína: „Neviem, z akých dôvodov otec odtiaľ odišiel. Či musel alebo nemusel nevieme. To nikdy nespomínali. Do Nového Sedla do sklárni odišli.“ Odtiaľ sa neskôr presťahovali do Handlovej, kde Jozefov otec, Mikuláš, začal pracovať v bani, kde sa narodila pamätníkova sestra. „Otec hovoril, že sa tam mali dobre, ale zárobkovo to bolo lepšie ako ostať robiť baníka (v Handlovej pozn. ed.).“ Mladomanželia mali dom v rodnej obci, ale keď sa naskytla príležitosť presťahovať sa na Slovensko, využili ju. „Potom, keď sa dozvedeli, že sa bude z Maďarska presídľovať do Novej Viesky, tak oni už prišli do Novej Viesky za rodičmi a ďalšou rodinou,“ spomína Jozef. 

Presídlenie do Československa

Medzi rokmi 1948 až 1949 prijal ako prvý ponuku agitátorov chodiacich od domu k domu starý otec a dobrovoľne opustil rodnú obec. Spolu podstúpilo dobrovoľný odchod asi 30 rodín. „V Pilišskej Čabe boli agitátori a sľubovali im, že sa budú mať lepšie ako v Československu. Všetok majetok, čo mali, si mohli zobrať so sebou. Môj starý otec mal konkrétne kone, kravy. Dostali niekoľko vagónov, ktoré ich presídlili. Starý otec spomínal, že ľudia išli nadšene do vyzdobených vagónov. Tí, čo nemali nič a sľubovali im, že niečo dostanú v Novej Vieske, tak nedostali nič. Domácich obyvateľov presťahovali do severných Čiech a na Sudety. Starý otec dostal dom aj pozemky v Novej Vieske a gazdoval do roku 1951 – kým neprišli družstvá a potom mu to všetko zobrali,“ rozpráva pamätník. V novom československom domove v obci Nová Vieska ich však domáce maďarské obyvateľstvo nevítalo s nadšením. Po Druhej svetovej vojne v roku 1947 dochádza v Novej Vieske k deportáciám a vysťahovaniu 60 rodín, čo bolo približne 200 osôb. Namiesto nich prichádzajú Slováci žijúci v Maďarsku. Národnostná nevraživosť sa prejavovala najmä na zábavách a v krčmách, kde dochádzalo často k fyzickým stretom domácich s prisťahovalcami. Domáci im dávali za vinou, že kvôli nim sa museli vysťahovať ich rodinní príslušníci. „Ja ako malý chlapec som bol všade v dedine. Aj ma ľúbili tí Maďari. Keď boli tie zábavy, vtedy sa to dialo. Hovorili:, ste prišli odtiaľ, zobrali ste nám tamto.´ Aj sa neraz pobili. Tí tvrdohlaví sedliaci. Tí ktorí tam ostali. Tí starí sedliaci, tí nenávideli Slovákov. Lebo im vyhnali ich rodinu. A zvykli sa pobiť na tých zábavách. Keď boli oberačkové alebo výročné schôdze. Pamätám sa nato,“ uzatvára Jozef s dodatkom, že situácia sa zlepšila až po rokoch, keď mnoho presťahovaných rodín odišlo ďalej na západ.“

Spolu so starými rodičmi sa presťahoval na územie Slovenska aj syn Mikuláš s rodinou. Pamätník sa už narodil v Novej Vieske a ako dieťa ho mali v obci radi zástupcovia všetkých strán, hoci poslušným dieťaťom veľmi nebol. Vraj práve pre svoje správanie sa nemohol stať iskričkou a pionierom. Keď nastala v roku kolektivizácia a v roku 1949 sa zakladalo poľnohospodárske družstvo, starý otec do neho vstúpil a na družstevných poliach pracoval so svojimi koňmi. Neskôr ho družstvo pripravilo o všetky pozemky. Detstvo považuje pamätník za idylické, hoci do školy musel chodievať asi kilometer pešo. Otec sa zamestnal na družstve ako zootechnik a mama robila krčmárku. Po čase v Novej Vieske ostal z rodiny len starý otec a pamätník. Ostatní rodinní príslušníci si našli prácu alebo partnerov mimo obec. Napríklad otec išiel robiť na pozemné stavby do Nitry a tam pracoval do dôchodkového veku. 

Revolúcia v Budapešti

Rodičia pravidelne navštevovali rodinu a známych v Maďarsku. Na návšteve boli aj vtedy, keď vypukla maďarská revolúcia v Budapešti v roku 1956. Pamätník si nepamätá, či boli v Pilišskej Čabe, alebo až dole v Zale. Rodičov vtedy pri návrate zadržali na hranici v Ostrihome a tri dni ich nechceli pustiť domov. Čakalo ich tam päť detí. 

Nič sme netušili

Pamätník nedokončil odborné učilište. V sedemnástich rokoch mal haváriu na motocykli, keď nabúral do autobusu. Dostal síce odznak branca, ale pre bolesť v stehennom kĺbe bol pri odvode trikrát odročený. Nakoniec získal modrú knižku. Ako sám spomína o politiku sa veľmi nezaujímal. V roku 1968 išiel pracovať do Juhoslovenských celulózok a papierní v Štúrove (JCP). „Mal som priateľku v Štúrove, ktorá tam chodila do gymnázia. Prechádzali sme sa v noci. Neviem, koľko bolo hodín, ale polnoc ešte nebola. Sadli sme si na schodisko pred poštou. Okolo išli dvaja sovietski a dvaja maďarskí vojaci. Keď nás videli, zbrane mali prichystané. Začali sme sa s nimi rozprávať rusky. Povedali, že sú tu kvôli povstaniu. Maďari, Poliaci, Rusi a Nemci nás prišli obsadiť, lebo je tu vraj veľká vzbura, strieľa sa a je tu veľké povstanie. My sme sa na nich pozerali, že o čom rozprávajú. Vraj boli prevelení a musia obsadiť vojenské kasárne. Na druhý deň sme sa v rádiu dozvedeli, že je to pravda. Ja som išiel do Nových Zámkov a tam už bol veľký bordel. Tam sa na námestí točili tanky. Tam sa nejakí ľudia postavili proti nim. Nebolo to pekné divadlo,” spomína pamätník. Práve v JCP pamätník stretol budúcu manželku, ktorú si v roku 1970 zobral. 

Prísne kontroly

O rok neskôr začal pracovať pre Československú autobusovú dopravu. „Raz som išiel zo Štúrova do Banskej Bystrice a musel som ísť pre niečo domov. Vtedy som mal Tatru Lex. Prechádzal som poľnou cestou cez Ňárad na Svodín. Tam bola taká prašná cesta a zatrúbil som na kamaráta. Nevšimol som si, že tam stála podniková volga. Išiel som cez kopce a zrazu pozerám volga za mnou. Vo Svodíne je odbočka na Ludince a Želiezovce a tam som zastal. Pozriem pod kapotou, nič mi netieklo, pozeral som, či nemám problém. Prišli tam. Dobrý deň, pán vodič, kontrola. Vyberte kotúč. Napísal mi na STAZKu, že kontrola  vtedy a vtedy, ešte aj hodinu, ale nenapísal tam miesto. Takže to bol taký kontrolór, že to prehliadol, že som išiel obchádzkou. Ináč to boli prísne kontroly, “ zdôrazňuje pamätník. Vozieval náklad aj v rámci Poľska, Maďarska či Juhoslávie. Pri prechode hranicami zažíval prísne kontroly a priznáva, že bez úplatku sa niekedy nedalo ani prejsť. Pamätník nikdy nevstúpil do strany. Venoval sa futbalu, poľovníctvu a kynológii. Dodnes je aktívnym členom poľovníckej a kynologickej komunity. Pravidelne pôsobí ako rozhodca na skúškach poslušnosti psov. Je majiteľom farmy zameranej na chov danielov a holubov. Má tri deti a sedem vnukov.