Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Bednárik (* 1922)

• narodený 1922 v Drahovciach, Slovensko

• od detstva pomáhal na statku svojich rodičov

• v roku 1942 musel narukovať do armády, bol priradený k 1. delostreleckému pluku Topoľčany

• od júla 1943 slúžil na východnom fronte

• v roku 1945 ušiel z Maďarska domov, no musel sa vrátiť k armáde, lebo bol obvinený z dezercie

• z armády bol definitívne prepustený v decembri 1945

• po vojne sa oženil a pracoval ako železničiar v Nových Zámkoch

• neskôr vyštudoval strednú ekonomickú školu v Bratislave

• 42 rokov pracoval ako hlavný účtovník na železničnej stanici v Nových Zámkoch

Počas druhej svetovej vojny precestoval kus sveta. Bojoval na východnom fronte, zažil väzenie, hlad, smrť kamarátov, ťažko pracoval, no neustále ho vábil domov. Preto neprestával hľadať príležitosti, ako sa doň vrátiť.

Detstvo „za Masaryka“

Peter Bednárik sa narodil v Drahovciach v roku 1922 ako prostredný z troch súrodencov. Kým starší brat mohol odísť do školy, Peter musel ostať doma a pomáhať otcovi s hospodárstvom. Za prvej československej republiky sa podľa neho Drahovčania nemali zle: „Tu sa k hodom zabilo najmenej 2 500 kŕmnych husí, to ľudia zjedli... Ak niekto nebol darebák alebo lump, mal prácu aj všetko, čo potreboval k životu.“ A roboty bolo dosť pre každého: starať sa o dobytok, ručne rezať slamu, ďatelinu, cez zimu ťahať stohy slamy... V Drahovciach sa dokonca tkalo vďaka organistovi Matulovi, ktorý si spravil tkáčsky kurz. Ženy priadli kvalitné plachty, aké Petrovi Bednárikovi slúžia dodnes. Pestovalo sa tiež konope a bavlna. Pracovné povinnosti sa týkali aj starších detí a mládencov: „V šestnástich som už kosil na žatve. Nebol som bohvieaký chlap, ale vytrénovaný.“ Aj stravu mali inú – mliečnu –, ktorá vyhovovala ich fyzickým výkonom.

Rozprávanie Petra Bednárika o harmonickom detstve narúša spomienka na pociťovanú nespravodlivosť: „Naši chlapci chodili za paholkov na Moravu. A jeho otec sem došiel za žandára! Ten robil za 300 korún a tento [žandár] bral 3000.“ Opačne to tak ľahko nešlo: „Dal si [Slovák] žiadosť a prišla odpoveď ,Nelze vyhověti´. Boli výnimky, ale to neviem, akú mal známosť.“ Žandári nosili sivkasté uniformy, prilby a bodáky. Peter s kamarátmi sa pred nimi schovávali: „Na žandárskej stanici bol taký zákon, že chlap musel mať vyše 2 metre výšku a najmenej 120 kg. Prišli sem, však sa ich ľudia báli.“

Vlastný štát

Veľa vecí sa zmenilo, keď v roku 1939 vznikla Slovenská republika a vypukla 2. svetová vojna: „Tých šesť rokov nebolo dobre. Už sa nedalo nič robiť. Všetko brali.“ Mnohé potraviny boli na prídel a ľudia už „od mláťačky“ odovzdávali obilie. Keďže v mestách bol nedostatok potravín najciteľnejší, ľudia chodili nakupovať na dedinu. Väčšinou to boli „šmelinári“, ktorí potraviny či iný tovar nosili do mesta a predávali za veľké peniaze. Štát sa ich snažil dolapiť, ale oni si vždy našli nejakú cestičku. Napríklad múka sa pašovala v noci v rušni rýchlika. Pracovití roľníci, ktorí boli schopní vychovať napríklad 10 ošípaných na bitúnok, si čoskoro našetrili na stavbu domu.

Smutnou súčasťou tohto obdobia boli deportácie Židov. Tých, ktorí sa neskryli, odviezli, a už sa nevrátili. Nemohli si so sebou vziať nič, len malý kufor: „Gardisti si zvyšok vecí porozoberali zadarmo. Židovské domy potom komunisti podávali chudobným ľuďom.“ Niektorí Židia však mali veľké šťastie. Roľník Segeš sa tri roky staral o ukrytú židovskú rodinu: „Hászovci … v stodole mali pripravený bunker, tam prežili. A každý o tom vedel. Nikto Nemcom nepovedal.“ 

V tejto atmosfére, ešte pred dovŕšením 20. roku života, Peter narukoval do Delostreleckého pluku č. 13 Slovenskej armády v Topoľčanoch. Bolo to v roku 1942.

Na východnom fronte

Vojaci Slovenskej armády počas 2. svetovej vojny bojovali po boku svojho spojenca, nacistického Nemecka. Po niekoľkomesačnom výcviku čakala skúška ohňom aj Petra. V júli 1943 ho poslali na východný front. Jeho cesta smerovala do mestečka Geničesk na Kryme. Týždeň trvalo, kým prešli k Azovskému moru, kde strávili približne mesiac. Potom sa vrátili na Krym, kde pobudli do konca októbra.

Ďalším miestom, na ktoré ich poslal rozkaz nemeckého velenia, bola dedina obsadená ruskými kozákmi. Jej názov sa ani nedozvedeli. Hoci sa kvôli nebezpečenstvu leteckých útokov presúvali v noci, pri ich príchode do dediny bolo vidno ako cez deň. Ustupujúci Nemci totiž zapaľovali všetko navôkol. Napriek ich rozkazu Slováci zoči-voči kozákom cúvli. Ráno však predsa museli zaujať pozíciu: rozložiť 4 delá, ktoré boli ťahané tromi pármi koní, „telefonisti naťahali linku aj s rádiostanicou, keby granát roztrhal drôty, veliteľ šiel na pozorovateľňu“. Jedno delo bolo pripravené na paľbu a malo vystrieľať 80 rán. Zvyšné delá zameriavali podľa povelov veliteľa. Prestrelka však po pár výstreloch prestala. Kozáci pochytali splašené kone a cez blízky lesík ustúpili do dediny. Slovákov tu čakalo ešte jedno prekvapenie: stretli skupinu slovenských vojakov na bicykloch, ktorí sem dorazili už skôr a padli do sovietskeho zajatia.

Ďalšie „dobrodružstvo“ čakalo na pluk Petra Bednárika v meste Kachovka na rieke Dneper, kam dorazili 1. novembra 1943. Nachádzal sa tu provizórny vojenský most, cez ktorý mali ustúpiť štyri nemecké divízie. Nebolo to jednoduché. Útoku sovietskych tankov bránil zákop vybudovaný pred riekou a pred mestom. Úlohou Petrovho pluku bola obrana predmostia. Celý deň o hlade strieľali 25-kilové strely, ktoré museli rýchlo nosiť v truhlách vážiacich 75 kíl. V okolí mosta bol taký dym, že úplne zakryl slnko: „Trvalo to od rána do dvoch hodín v noci... Po druhej hodine rannej ani jedna strela nevyšla, ostal kľud, pretože už nikto nemal náboje.“ Všade boli mŕtvi vojaci, ranené kone. Ošetrili ich a konečne mohli cez rieku prejsť aj oni. Po ich prechode most vybuchol. S novou muníciou mohli opäť strieľať cez rieku a brániť tak Sovietom vo vybudovaní nového mosta.

Cesta Petrovho delostreleckého pluku smerovala k Odese pri Čiernom mori. Delá bolo potrebné strážiť aj v noci: „Ani sme nespali, bolo nás šesť. Strelec, mierič, časovač, pomocník, podávač a veliteľ dela.“ Pri rieke Bug Sovieti spúšťali rakety z balónov. Bolo svetlo ako cez deň. Slováci sa skrývali, nemohli ani strieľať, aby ich nezasiahlo bombardovanie z výšky. Keď teda zblízka začuli výkriky opitých Sovietov, „hurá, za Stalina, za rodinu, za svoju zemlju,“ nebolo im všetko jedno. Už vyťahovali uteráky, ktoré chceli použiť ako tlmiče, no Nemci napokon zavelili na ústup. Tentokrát až do mestečka Deda na území dnešného Rumunska.

Nespoľahliví?

Do mestečka dorazili 29. augusta 1944. Po náhlivom presune – cesta viedla po rovine, takže vôbec neboli krytí, preto sa nemohli zastavovať – ich čakalo nemilé prekvapenie. Na Slovensku totiž vypuklo Slovenské národné povstanie: „Najskôr sme s nimi bojovali a potom sme boli nepriatelia, za to, že sa povstalo na Slovensku.“ Nemci ich odzbrojili ako nespoľahlivých. Na tri dni ich umiestnili na lúku za mesto, kde bol potok a kukurica. Nedali im celé tri dni najesť, oni sa však vynašli. Vylamovali kukuricu a varili ju v prilbách.

Peter bol zo svojho pohľadu radového vojaka na tento obrat namrzený. Jeho pluk na fronte dostával prídely cigariet. Šesť na deň od Nemcov a desať od Slovákov. Jedla mali málo, preto ho vymieňali za cigarety. Všetci Nemci, s ktorými bojoval, boli sudetskí Nemci, čo znamená, že pochádzali z Čiech, Moravy či Sliezka, a všetci hovorili aj po česky, aj po nemecky. Vďaka tomu a aj vďaka rádiám ich mohli neustále sledovať a dobre vedeli, že „akonáhle bude invázia“ zo západu, vojnu prehrali.

Bývalých delostrelcov rozdelili do peších plukov a nasadili na pomocné, zákopové práce. Peter sa s Vinckom,  kamarátom z Horného Vadičova, dostal k trebišovským pešiakom. Do rúk im rýle a krompáče. Určili miesta na hĺbenie zákopov a každý chlap musel za deň v nepoddajnej pôde vykopať zákop hlboký 3 metre. Počas kopania sa na zimu dostali až do Maďarska do dediny Balatonudvari. Podľa rozkazu sa ubytovali u starších manželov šusterovcov (obuvníkov). Spávali na strožokoch (matrace vyplnené slamou). Šusterovci mali bohatých susedov, ktorí pechotu nechceli prichýliť, pretože si mysleli, že sú všivaví. Dva dni pred Štedrým dňom však prišla suseda, „.. či im nenapílime dreva, po maďarsky ‚Fát úreszelni‘. Vinco bol z hory chlap, on aj nabrúsil. Narezali sme raz-dva. Za to nám dali päťkilový ,sakel´ múky, že ho máme dať babičke, … nech na Štedrý večer niečo upečie.“

Z koláčov však nakoniec nebolo nič. 23. decembra 1944 mali vojaci zvyčajný nástup. Nemci chodili po dedine a kričali: „Aufstehen – vstávajte.“ Bolo to ako v kasárňach, budíček, nástup na kávu, raňajky – rutina. V toto ráno sa však dozvedeli, že na ďalší deň o šiestej odchádzajú. Ráno išli potme tri hodiny do kopca k dvom radom domov, uprostred bola studňa, viac nič. Tamojší obyvatelia boli vinohradníci a roľníci. Ubytovali sa u istého sedliaka, ktorý mal dva páry volov a kravy. Pomáhali mu robiť a tak ako u šusterovcov, spávali na strožokoch.

Domov na dosah

Vo vinohradníckej osade pomáhali do januára. V zime ich zamestnávalo hlavne odhadzovanie snehu pre nemecké autá. Jedného dňa prišli nové rozkazy. Podľa doručeného fonogramu (grafický, príp. akustický záznam telefónnej služby, pozn. ed.) mali starší vojaci vyfasovať  suchú stravu na tri dni a odísť na stanicu do blízkeho mesta. Peter, ktorý mal v tom čase službu dozorného desiatnika, si hneď domyslel, čo to znamená: „Niekto vybavil, že staršie ročníky ako my, my sme boli mladší, idú na Slovensko, tí už ani sneh neodhadzovali.“ Petra zlákala nečakaná príležitosť dostať sa domov a rozhodol sa ju vyskúšať: „Jak sa zvečerilo, ja som sa zbalil a krížom pešo na stanicu. Nielen ja, však aj druhí, len sme o sebe nevedeli.“ Nasadli do označených vagónov „svinčákov“ a cestovali do Győru. Pred stanicou zastavili práve počas náletu. Bombardovanie prečkali pod vagónmi.

Konečne doma, alebo ...?

Vo februári sa dostali do Bratislavy. Ich prechodným domov sa stali záchytné kasárne na Mlynských Nivách. Vojakov odvšivavili v pare, vyčistili im šaty a nechali ich spať v jednej miestnosti na slamníkoch. Kasárne boli ako pevnosť. Na vrátnici sedel ozbrojený Nemec a  s ním Slovák, ktorý mal len pásku s nápisom „domobrana“ a legitimoval doklady príchodzích. Kasárne bolo možno opustiť len v prípade bombardovania. Nebombardovali ich však ani raz.

Ďalšou možnosťou, ako opustiť kasárne, bola dovolenka. Naskytla sa aj Petrovi, keď stretol starého známeho, Ota Navrátila zo Štvrtku. Oto s nimi bojoval na Kryme, avšak chytil žltačku a po dvoch týždňoch sa dostal domov. Pracoval v kancelárii u Nemcov a ponúkol sa Petrovi, že mu vystaví 14-dňovú dovolenku do Drahoviec: „17. februára 1945 som prišiel domov s ruksakom na chrbte.“

Peter bol doma mesiac, pomáhal rodine, no ktosi ho udal Nemcom ako vojenského zbeha. Keď hľadal možnosti, ako sa vyhnúť väzeniu, niekto mu poradil Piešťany, kde sa vojaci hlásili a chodili do Vrbového kopať zákopy. V civile si šiel miesto obzrieť, no keď sa vrátil domov, otec mu vraví: „Boli tu Nemci, hľadajú ťa. Zmizni!“ Chvíľu na to niekto zaklopal na dvere. Peter si pomyslel: „Fúha, už ma majú.“ Bol to však Mišo z Dubovian, ďalší „utečenec“, ktorý bol z tých istých kasární, avšak z inej pechoty. Dohodli sa, že sa pôjdu prihlásiť do Piešťan. Tam už o nich vedeli a nechceli ich prijať, pretože ušli z východného frontu. Mali počkať v kancelárii, avšak chlapci radšej ušli. Mišo do Nového Mesta nad Váhom, Peter sa vrátil do Bratislavy na Mlynské Nivy. Rovno „do basy“.

Každému zobrali opasok, remene, šnúrky, aby sa na nich niekto nemohol obesiť. Na tretí deň po návrate „ … prišla služba: ,Basisti von! Nástup na rajón!´“ Do Bratislavy prišlo vojsko, od ktorého Peter ušiel. Zaradili ich doň a zavelili im, aby sa vrátili naspäť za Dunaj: „Vravím si vtedy: nemohol som ísť s Mišom? To som ale dopadol.“ 

Všetko však zmenil istý stotník (kapitán), ktorý hľadal spojárov potrebných pri evakuácii Šaštína. Peter sa prihlásil, hoci nebol spojár: „Veď my sme všetko vedeli.“ Ráno nasadli na rýchlik do Nového Mesta nad Váhom, kde mali naložiť telefónny materiál. Pri Novom Meste si Peter vypýtal povolenie ísť domov po jedlo a pálenku pre vojakov, ktorí ho s radosťou pustili. Nákladným autom sa zviezol do Piešťan a odtiaľ ho na koni odviezol pán, ktorý chodil do mlyna zvážať pšenicu a brať si múku. Otec syna vyháňal už od dverí, nech radšej ujde, že ho hľadajú. Zobral pálenku z krčmy, slaninu z domu a odišiel za nedočkavými chlapcami.

Opäť blízko frontu

Spojári teda ďalej putovali do Šaštína. V Trnave však vlak nemohol vojsť do stanice, pretože ju práve bombardovali. Všetko bolo rozbité. Po tejto trme-vrme padli návrhy vrátiť sa do Bratislavy, k Sovietom, alebo ujsť do lesa pri Šaštíne. Vybrali si Šaštín, avšak smerom na Kúty už žiadny vlak nešiel. Aj tak v chaose po bombardovaní zabudli naložiť spojovací materiál. Rozhodli sa teda ísť až do Unína, kde strávili tri dni. Tu sa dočkali prechodu frontu. O zverstvách, ktoré páchali prichádzajúci Sovieti, Peter nechce rozprávať: „Lebo to nie je treba. Skrátka sa nám podarilo ujsť odtiaľ.“ Dostali sa do Šaštína, kde sa k nim pridal jeden mladý farár. Ďaleko však nedošli, pretože ich zastavil istý sovietsky dôstojník, aby nosili ranených do školy. Aj tu zažil Peter nepekné chvíle, na ktoré nechce spomínať: „To, čo som zažil v Šaštíne, ani to nepoviem. Žena, ktorá umrela tam na mieste… Hrôzy nechcem hovoriť.“

Teraz už bolo všetkým jasné, že koniec vojny aj armádnej služby sa blíži. Peter a jeho partia sa opäť pobrali domov. Cesta však nebola jednoduchá. Keďže boli v civile, nikto v nich nepoznal vojakov. No o pomoc mladých silných mužov bol veľký záujem, a to najmä zo strany sovietskych oddielov, ktoré už kontrolovali západné Slovensko. Pôvodnú cestu zo Senice do Piešťan si rozmysleli, lebo sa dopočuli o rozbitom moste, ktorý by pravdepodobne museli opravovať. Vybrali sa radšej cez les, no tu zasa narazili na istého sovietskeho vojaka, ktorý potreboval zložiť strelivo z auta: „Tak sme skladali celý deň, aj hladní sme boli. Nedalo sa nijako ujsť, stále za nami bol s automatom.“ Počas práce prišiel mladý dôstojník, s ktorým sa dohodli, že keď dorobia, môžu odísť domov.

Cestou stretli ďalšieho Sovieta, ktorý išiel do Brezovej pod Bradlom, kde mali zriadenú poľnú nemocnicu, preto sa tam nachádzalo veľa vojakov. Vybrali sa smerom na Košariská, kde prenocovali v prvom dome, v slamníku. Zima bola citeľná hlavne pre Petrovho kolegu, ktorý nebol zvyknutý spávať v sene. Ráno si vypýtali raňajky od domácich, porozprávali im, kto sú, a pešo sa pobrali ďalej. Do Vrbového sa zviezli vo voze istého muža, unaveného z niekoľkodňového vozenia sovietskych dôstojníkov. Z Vrbového sa Peter už sám vybral krížom cez chotár do Trebatíc a odtiaľ po poliach až domov. Veľmi pekne tak obišiel Sovietov. Doma ho však nečakal nikto. Všetci chlapi šli pomáhať s odpratávaním a výstavbou mostu, ktorý viedol cez Váh v Hlohovci.

Ďalšie povolanie

V máji, po vyhlásení konca vojny, musel Peter opäť narukovať. Mal ísť pešo do Martina. Vyrazil až vlakom, v ktorom však nebolo miesta na sedenie. Preto sa chlapi viezli aj na streche. Most v Trenčíne bol vyhodený do vzduchu, preto museli ísť pešo po provizórnej lávke. Za riekou čakal ďalší vlak, ktorý išiel len po Žilinu, pretože „... v Strečne v tuneli boli podvaly polámané ako zápalky.“ Polámal ich nemecký stroj. V Martine sa bojovalo proti banderovcom (ukrajinskej povstaleckej armáde). Peter sa znovu prihlásil k inému oddielu. Tentoraz k letcom a išiel naspäť do Piešťan – teda automaticky domov do Drahoviec, pomáhať rodičom. Na posádke ostal jediný chlap, volal sa Hudec, ktorý mal všetkých upovedomiť, keby sa niečo dialo. Zrazu prišiel telegram, že sú znovu preložení. Tentoraz do Trenčína, kde „...už na dverách sme boli vypísaní, že ‚vojenský zbeh‘. No aký? Však sme tu!“ Petrovi to nedávalo zmysel.

Na leto boli opäť preložení, k ťažkej kanónovej batérii do Žiliny: „Tam už bolo dobre, aj jesť dostať. Všetko. Lebo keď sme boli v Topoľčanoch ako nováčikovia, tam nám ani chleba nedali. Dostali sme polku chleba na tri dni. Ja som to zjedol na raňajky a potom nebolo čo jesť. To bola slovenská armáda.“ Väčšinou dostávali zemiaky a nepoznali ani knedľu, ani rezeň, ani nič podobné. V októbri, keď to nikto nečakal, ich preložili do Košíc, kde boli kasárne, ktoré dovtedy spravovali Maďari. Mohli si vybrať prácu: buď budú cvičiť nováčikov, alebo pôjdu odpratávať tehly po bombardovaní. Vybrali si mesto. Na obed chodili do kasární, večer mali voľno a chodili do mesta. Chodievali do začínajúceho košického divadla, pretože boli „pri peniazoch“. Oficiálne a definitívne sa Petrova vojenská púť skončila 11. decembra 1945.

Život v civile

Petrova nádej na obnovenie pokojného predvojnového života sa však celkom nenaplnila. V roku 1948 prišli komunisti. Zakázali sobáše v kostoloch, ľudí naháňali do družstva, brali im pôdu, deti nepohodlných a vzdorovitých občanov vyhadzovali zo školy a nedovolili slobodne vycestovať: „Štyridsať rokov sme zaostali, to sa nedá dohnať. To je škoda.“ Peter však ocenil, že všetci mali zamestnanie. Na druhej strane nenechali na pokoji ľudí, ktorí vlastnili 4-5 hektárov pôdy a snažili sa živiť sami. Pád socializmu pripisuje hlavne tomu, že komunisti robili ľuďom zle, zákazu cestovania, ktorý neexistoval napríklad v Juhoslávii, kde prezidentom Josip Tito: „… bol tiež komunista, a pustil do celého sveta. A mal recht!“ V neďalekých Piešťanoch vtedy stavali Juhoslovania hotely. Za socializmu „... prišli Juhoslovanky, obyčajné ženy v kroji, do Piešťan voľačo nakúpiť.“ Bežným ľuďom bil tento rozpor do očí. Veď na Slovensku ľudia na nákupy čakali v dlhých zástupoch a mohli kúpiť len toľko mäsa, ovocia a podobne, na koľko mali lístky. Ak nemali, bolo to 5-krát drahšie. Peter má doteraz doma sako, ktoré „...stálo 200 korún. A to bolo dosť.“

Peter sa po vojne oženil. Keďže už nemal toľko rolí, vyštudoval ešte strednú školu ekonomickú. Zamestnal sa na železnici v Nových Zámkoch a na pozícii hlavného účtovníka tu pracoval 42 rokov. V práci sa mu darilo: „Ani jedna revízia mi nenašla žiadne chyby.“ Napriek tomu ho znepokojovala jedna vec. Od českých kolegov účtovníkov z Brna a Veselí na Morave, ktorí tiež patrili pod správu bratislavskej dráhy, sa dozvedel, že zarábajú viac než ich slovenskí kolegovia. No keď sa na finančnom odbore správy dráhy pýtal, prečo je to tak, dočkal sa odpovede: „Lebo oni sú historická ,země´ a Praha na nich dala také a také fondy, a na naše nedali.“

Popri účtovníctve na železnici Peter pracoval aj doma. Namiesto dovolenky v Bulharsku kosil doma trávu, staral sa o kravu. Keď sa ho ženy v práci pýtali, kde bol na dovolenke, len odpovedal: „Pri mori.‘“ Zvedavo sa pýtali: „Pri ktorom?“ Odpovedal: „No more roboty!“ Hoci „všetci ostatní mali prstienky na ruke,“ on sa hrdil tým, že je „úradník s mozoľmi“. Nosieval do práce zabíjačkové hurky, kašu, oškvarky a všetci sa z toho najedli. Celý život ťažko pracoval a vďaka tomu je spokojný.