Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

František Bednár (* 1957)

• narodil sa 15. februára 1957 v Poprade

• ukončenie štúdia na gymnáziu kvôli nútenej výučbe ruského jazyka a vstupu do SZM

• poslucháč Rádia Slobodná Európa

• založenie ozbrojenej skupiny v Poprade

• odoslanie balíka s nástražným zariadením vedúcemu tajomníkovi strany v Poprade

• odsúdenie za protištátnu trestnú činnosť na 14 rokov

• prísne väzenské podmienky v Leopoldove a v Ilave

• Nežná revolúcia (1989) a prepustenie z väzenia v roku 1990

František Bednár sa narodil 15. februára 1957 v Poprade v pod Tatrami, kde zároveň vyrastal ako jedináčik. Na rozdiel od svojich rovesníkov však netrávil väčšinu detstva v pionierskych táboroch a už v mladom veku začal negatívne vnímať dianie okolo seba a prvky socialistickému režimu. Ako jedenásťročný zažil vpád vojsk Varšavskej zmluvy 21. 8. 1968, kedy bol pri protestoch v Poprade sovietskymi vojakmi zastrelený devätnásťročný Jozef Bonk a boli postrelení niekoľkí Františkovi spolužiaci. V tom čase začal vnímať režim ako zločinecký a ukotvilo sa v ňom povedomie obyvateľa okupovanej krajiny. Ďalším zlomovým momentom bolo preňho usmrtenie dvoch jeho rovesníkov pri pokuse o prechod cez hranice začiatkom osemdesiatych rokov. Mladosť prežíval v období normalizácie a štúdium na gymnáziu nedokončil aj z dôvodu, že bol na neho vyvíjaný nátlak, aby vstúpil do Socialistického zväzu mládeže a absolvoval výučbu ruského jazyka. Keďže s týmto nesúhlasil, gymnaziálne štúdium ukončil už v druhom ročníku a následne získal odbornú kvalifikáciu elektromechanika. Po zavŕšení základnej vojenskej služby pracoval ako kurič a údržbár.

Bol pravidelným poslucháčom Rádia Slobodná Európa, ktorého vysielanie ho výrazne ovplyvnilo v ďalšom konaní. Spolu s tromi kamarátmi podobného zmýšľania sa rozhodol v Poprade založiť ozbrojenú skupinu, v rámci ktorej sa plánovali aktívne postaviť na odpor proti komunistickému režimu. V roku 1983 vycestoval do bývalej Juhoslávie, dnešného územia Chorvátska, s úmyslom nadviazať kontakt so Západom prostredníctvom Rádia Slobodná Európa. Na prípadný potrebný dôkaz lojality ich skupina dokonca v roku 1982 odoslala na adresu vtedajšieho vedúceho tajomníka strany v Poprade balík s elektronickým nástražným zariadením fungujúcim na princípe falošnej bomby. Avšak, napriek odoslaniu telegramu na zverejnenú kontaktnú adresu Rádia Slobodná Európa sa Františkovi nepodarilo v zahraničí s nikým osobne stretnúť. Po dvoch rokoch od odoslania balíka sa nešťastnou náhodou vďaka chybe jedného zo spolupracovníkov skupiny našli pozostatky spomenutého elektronického zariadenia, následkom čoho bol František Bednár 6. 2. 1984 zatknutý Štátnou bezpečnosťou. Aby uchránil zvyšok skupiny pred pobytom vo väzení, svojich spolupracovníkov neprezradil a prevzal za tento čin všetku zodpovednosť.

Krajským súdom v Košiciach bol odsúdený na 14 rokov väzby za protištátnu trestnú činnosť podľa Hlavy I do III. najprísnejšej nápravnovýchovnej skupiny. Politické oddelenie Hlava I bolo oddelenie určené pre protištátne trestné činy a obsahovalo rôzne zloženie väzňov – od tzv. kopečkárov, skutočných politických väzňov až po vykonštruované špionáže, pričom minimálna trestná sadzba bola päť rokov. Františkov otec v tom čase pracoval na Okresnej odborovej rade ako vedúci organizačného oddelenia. Po zatknutí jeho jediného syna ho však v priebehu jedného týždňa napriek mnohým odborárskym vyznamenaniam prepustili zo zamestnania ako nebezpečného a musel sa zamestnať na inžinierskych stavbách ako radový pracovník.

Ako politický väzeň bol František Bednár izolovaný od väzňov trestaných za kriminálnu činnosť, čo vnímal ako jediné pozitívum svojho pobytu vo väzení. Podmienky v leopoldovskej väznici boli prísne, strava a zdravotná starostlivosť boli na nízkej úrovni a väzni nemali takmer žiadny kontakt s civilmi. Návštevy rodinných príslušníkov boli obmedzené na jedenkrát do roka, v časovom rozsahu jednej hodiny a na maximálnu nosnosť balíka do 2 kg. Časť výkonu trestu absolvoval František aj v Ilave v II. nápravnovýchovnej skupine.

Necelé dva mesiace pred Nežnou revolúciou Krajský súd v Bratislave odsúdil Františka Bednára k ďalšiemu trestu vo výške päť a pol roka za Štátnou bezpečnosťou vykonštruovaný prípad prípravy na záškodníctvo. Po novembri 1989 bol tento rozsudok ako aj predošlý rozsudok z roku 1984 zrušený Krajským súdom v Košiciach a rozhodnutím zo dňa 19. decembra 1991 mu bol ponechaný zostatkový trest vo výške 24 mesiacov za nedovolené ozbrojovanie a všeobecné ohrozenie. Na slobodu bol prepustený dňa 15. 8. 1990.

Po prepustení na slobodu sa František Bednár začal aktívne angažovať v Konfederácii politických väzňov Slovenska a neskôr vo Svetovom združení bývalých československých politických väzňov. Na slobode sa stretol so svojimi bývalými spoluväzňami, niekdajším novinárom Mariánom Dudinským a Stanislavom Kratochvílom zo Serede, s ktorým spolupracoval na dokumentárnom filme Zamatoví teroristi. S mnohými ďalšími spoluväzňami, ktorým sa pobyt v Leopoldove podpísal na zdraví a predčasnom úmrtí, sa však už nikdy nestretne.