Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zuzana Bartošová (* 1946)

• narodená v Bratislave 30. 10. 1964

• v rokoch 1964 – 1969 vyštudovala dejiny umenia na FF UK

• od roku 1970 pracovala v Slovenskej národnej galérii (SNG)

• aktívne sa zapájala do fungovania neoficiálnej umeleckej scény

• druhým manželom je Ladislav Snopko, ponovembrový minister kultúry

• vystúpila s prejavom počas Nežnej revolúcie

• v rokoch 1990 – 1992 bola riaditeľka SNG

• v roku 1992 bola odvolaná z funkcie riaditeľky Vladimírom Mečiarom

Zuzana Bartošová sa narodila 30. októbra 1946 v Bratislave do rodiny bankára, jej mama bola v domácnosti. Pred vojnou pracoval Zuzanin otec v Národní banke Československej v Prahe. Po nacistickej okupácii Čiech a Moravy a vzniku Protektorátu bol spolu s rodinou ako slovenský úradník repatriovaný na územie novovzniknutého Slovenského štátu. V období ľudáckeho režimu žili v Bratislave, otec sa zúčastnil Slovenského národného povstania a spolupracoval aj s guvernérom národnej banky Imrichom Karvašom. Zuzanini rodičia nakoniec v ústraní na vidieku neďaleko Žiliny prežili až do oslobodenia.

Po skončení bojov a znovuobnovení Československa ostala rodina na Slovensku. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 Zuzaninmu otcovi komunisti vystavili nepriaznivý kádrový posudok, kvôli čomu bol postupne presúvaný z dobre platených miest na horšie, až nakoniec skončil vo výrobe. Mama pamätníčky sa kvôli zhoršeným finančným pomerom rodiny tiež rozhodla ísť pracovať. Mala síce ukončené bakalárske vzdelanie na Karlovej univerzite, ale lákal ju slovenský folklór – spravila si tkáčsky kurz a zamestnala sa v ÚĽUV-e, kde pracovala medzi robotníčkami.

Zuzana si spomína, že napriek výraznému zásahu politiky do fungovania rodiny doma politické dianie veľmi nepreberali a snažili sa k vzniknutej situácii postaviť čelom: „Napríklad keď otca začali prehadzovať z miesta na miesto alebo mamu začali v práci šikanovať, lebo bola múdrejšia ako šéf. Pamätám sa na konkrétny rozhovor, ako otec hovoril, že bude musieť chodiť na juh Slovenska pomáhať zakladať družstvá. Mama mu radila, že keď nevie maďarsky, možno bude stačiť naučiť ich počítať. A tak mu nakúpila guľôčkové počítadlá, mali sme ich plnú obývačku.“

Tým, že mama sa zamestnala ako tkáčka, deti získali dobrý kádrový posudok a do škôl sa dostali bez problémov. Najstarší brat Peter vyštudoval VŠMU a stal sa maliarom. Druhý brat Juraj sa po štúdiu na strednej umeleckej škole uplatnil ako fotograf. A Zuzana začala študovať dejiny umenia.

Dezilúzie šesťdesiatych rokov

Pamätníčka študovala kunsthistóriu na Univerzite Komenského v rokoch 1964–1969. Tesne pred vpádom vojsk Varšavskej zmluvy sa v auguste 1968 vrátila zo študijného pobytu vo Francúzsku. Učitelia na filozofickej fakulte boli po vpáde sovietskych vojsk rozhorčení a zneistení. Vtedy už medzi sebou vedeli o donášaní medzi pedagógmi a po nástupe normalizácie postupne začali byť všetci preverovaní. Ladislav Matuštík musel prestať prednášať, Tomáš Strauss odišiel na pobyt do Nemecka; po návrate už nemohol nastúpiť späť na fakultu.

Zakázaný pedagóg Tomáš Strauss ešte rok predtým, v roku 1967, volal Zuzanu do komunistickej strany s víziou, že režim je možné prebudovať zdola. Mal pre ňu dokonca pripravenú aj prihlášku, ktorú nakoniec nikdy nevyplnila. Pamätníčka to hodnotí: „Všetky ilúzie, ktoré človek mohol mať, sa po šesťdesiatom ôsmom vyparili. V roku 1972 boli konsolidačné zjazdy, kam chodili najmä ľudia kariérne orientovaní, nie s ideálmi. Neverili na zmeny zdola, zvnútra, demokratizáciou.“

Po škole v roku 1969 sa zamestnala na krajskom ústave pamiatok a múzeí, neskôr v Slovenskej národnej galérii (SNG). No medzitým sa doba zmenila a jej vysnené miesto, kde by sa mohla plnohodnotne venovať umeniu 20. storočia, zmenilo charakter. „Mladí ľudia, ktorí emigrovali a boli v zahraničí úspešní, nemohli v SNG vystavovať a ani sa nemohlo o nich písať. V SNG sa naopak vystavovali priemerní umelci, ktorí tvorili realisticky a spracovávali ideologické témy: pionierov alebo víťazstvá robotníkov.“ Aby sa vyhla ideológii v umení, rozhodla sa v rámci SNG venovať sochárstvu prvej polovice 20. storočia. „Z SNG sa dalo pomerne ľahko cestovať na kultúrne dohody. Pokiaľ sa pripravila nejaká výstava, tak s ňou šiel von aj jej komisár, dnes sa táto pozícia nazýva kurátor výstavy. Dalo sa ísť aj do západnej cudziny, kolegovia radi robili takéto výstavy a neriešili to, že tam nesú len realizmus alebo ideologický presah tohto umenia.“

Rozdelenie umeleckej scény

Študenti boli po skončení vysokej školy výtvarného smeru automaticky prijímaní za kandidátov Zväzu slovenských výtvarných umelcov (ZSVU). Prijímali sem aj historikov umenia, takže Zuzana Bartošová sa tiež stala kandidátkou, neskôr členkou. Prvé roky po okupácii sa podľa pamätníčky previerky dotýkali najmä intelektuálov, pedagógov, ale nie slobodných umelcov – tí do istej miery mohli slobodne tvoriť aj vystavovať. V roku 1972 prebehli takzvané konsolidačné zjazdy, na ktorých sa vytýčili nové normy fungovania ZSVU. Výtvarníci, ktorí sa neprispôsobili a nesúhlasili s novými politickými podmienkami, neboli do Zväzu prijatí, čím automaticky strácali možnosť vystavovať. O tvorcov mimo oficiálnych zväzáckych štruktúr neprejavovali záujem ani kritici a publicisti.

Zuzana aj jej najstarší brat Peter boli začiatkom 70. rokov listom vylúčení, resp. informovaní, že už nie sú členmi Zväzu. „Jednoducho boli umelci, ktorých oficiálna politika prijala, a druhí umelci, ktorí akoby formálne umelcami prestali byť. Nemali nárok byť v slobodnom povolaní.“ Preto sa pamätníčkin najstarší brat zamestnal ako učiteľ výtvarného umenia. Zuzaninho profesijného života ako zamestnankyne SNG sa to príliš tvrdo nedotklo.

Život neoficiálnych umelcov závisel od toho, ako s týmto statusom vedeli pracovať. Okrem vyššie spomenutého Zväzu existoval ešte Fond výtvarných umení, kde všetci ostali naďalej registrovaní. Čiže ak si neoficiálni umelci našli spoluprácu s nejakým architektom a navrhli fasádu alebo foyer v budove, mohli tvoriť a prostredníctvom Fondu za to dostali honorár. Podľa pamätníčky sa s touto situáciou dobre vysporiadal napríklad výtvarník Milan Dobeš, ktorý sa prehlásil za úžitkového umelca, neašpiroval na všeobecné uznanie a nerobil žiadne figuratívne kompozície. Venoval sa naďalej abstrakcii, ale otvorene svoje diela vyhlasoval len za úžitkové umenie, čím akoby znížil jeho hodnotu a vyhol sa zbytočnej pozornosti. Ak sa dalo, vytvoril dielo aj v zahraničí a mal zberateľov aj v Nemecku. No bolo veľa neoficiálnych umelcov, ktorí sa tejto neľahkej situácii nevedeli prispôsobiť. Mnohí z nich sa nestali členmi žiadneho zväzu, často pracovali ako učitelia výtvarnej výchovy v ľudových školách umenia a doma mali zriadené skromné ateliéry.

Zuzana Bartošová nazýva toto obdobie ako „socialistický revival“, keď oficiálne umenie bolo cielene popisné, realistické, spracovávajúce socialistické námety. Popritom samovoľne vznikla neoficiálna umelecká scéna, ktorá sa vymykala danému predpísanému štandardu. Vznikali výstavy na miestach, ktoré unikali pozornosti, v de facto neoficiálnych výstavných priestoroch. „V šesťdesiatych rokoch boli veľmi intenzívne vzťahy medzi slovenskou, českou a moravskou umeleckou komunitou. Po roku 1972 sa to ukázalo ako mimoriadne dôležité. V roku 1968 sa nenaplnili túžby po demokracii, ale naplnila sa idea federalizácie, a tak vznikli dve ministerstvá kultúry – v Prahe a v Bratislave, ale nebolo žiadne strešné ministerstvo. Takže napríklad neoficiálni umelci zo Slovenska sa po prekročení rieky Moravy stali slobodní. A naopak.“

Stret s kontrolou umenia pre Zuzanu nastal, keď v SNG organizovala výstavu do spriatelenej inštitúcie v Novom Sade v Juhoslávii. Myslela si, že bude môcť zostaviť kolekciu z oficiálnych zbierok, ako aj z diel neoficiálnych umelcov. Riaditeľ SNG, ktorý bol etnograf a príliš umeleckú scénu nesledoval, poslal zoznam diel na ministerstvo iba deň-dva pred ich balením do zahraničia. Avšak zamestnankyňa ministerstva kultúry tesne pred odchodom diel zo zoznamu vyškrtla asi dvadsať mien. „Na ministerstve pracovali vtedy Válek, Kot, Koyš – skvelí intelektuáli, prekladatelia a básnici, ale ako politici sa chovali perfídne.“ Zuzana kolekciu zachránila tak, že uvoľnené miesta nedoplnila dielami socialistického realizmu, ale nefiguratívnymi dielami úžitkového charakteru. Vďaka tejto výstave sa dostala do povedomia výtvarníkov ako niekto, kto má iný než oficiálny názor. Časom tak spoznávala nových ľudí z neoficiálnej scény a s mnohými si vybudovala priateľstvá.

Jedným z nich bol Andrej Rudavský, mimoriadne agilný a aktívny umelec. Počas práce na dekorácii priečelia pre Výskumný ústav živočíšnej výroby v Nitre pomohol zorganizovať lokálnu výstavu, keďže jeho zamestnávateľ v tom čase hostil svetový kongres o mäse. Zuzanu požiadal, či by nebola kurátorkou výstavy. Zámerom malo byť predstavenie veľkoplošných exteriérových kompozícií, vystavovať mali aj umelci, ktorí dlhodobo nedostávali priestor. Spoločne pracovali na tejto výstave niekoľko mesiacov, dokonca sa poskladali na vytlačenie reprezentatívneho katalógu. Pamätníčka sa zasadila za to, aby zapojili do výstavy aj oficiálnych umelcov, pokiaľ nebudú reprezentovať socialistický realizmus. Na lúke pri budove sa nakoniec v deň otvorenia svetového kongresu zjavilo 45 veľkorozmerných a voľne koncipovaných sochárskych kompozícii, ktoré do Nitry pritiahli veľa ctiteľov umenia a pozitívne ohlasy odborníkov.

Katalóg sa však dostal aj na ústredný výbor strany a nakoľko nespĺňal politické kritéria, hneď si predvolali riaditeľa SNG Štefana Mruškoviča. Informovali ho, že jeho kolegyňa na tejto neoficiálnej výstave spolupracovala. Po pár dňoch prišli na lúku v Nitre ľudia z ÚV, „brodili sa trávou a hľadali politického nepriateľa“, ako sama pamätníčka hovorí. V tej dobe bola na materskej a kolegovia jej radili, aby sa radšej nevracala do práce, lebo ju vyhodia. Časom skončila na neplatenej materskej a s manželom nemali ani na nájomné.

Zuzane však pomohol Andrej Rudavský a zoznámil ju s ľuďmi, ktorí jej podali pomocnú ruku. Vďaka tomu sa mohla vrátiť do SNG a naďalej sa odborne venovať sochárskemu umeniu. Avšak neskôr, keď si chcela spraviť doktorát, neprešla jej žiadosť posudzovaním straníckej bunky v galérii. Keď potom pripravila vlastnú výstavu, cestovali s ňou kolegovia, nie ona ako kurátorka. Spätne hodnotí, že situácia nebola taká dramatická, aby to ľutovala.

Pamätníčka k neoficiálnym výstavám, ktoré pomáhala organizovať, pripravovala aj katalógy výstav „žiletkového charakteru“ – mali len zopár strán, no pritom obsahovali erudovaný komentár k dielu. Za socializmu musela mať každá tlačovina oficiálne číslo povolenia, garantujúce politickú nezávadnosť. „Pokiaľ si autor vyžiadal povolenie na niečo skromné na národnom výbore v Mikuláši alebo v Rači a dostal to číslo, tak nikto nekontroloval, či pod tým číslom povolenia nevyšlo niečo iné. Pred tlačou zvykli kontaktovať tlačiara, aby vymenil obsah.“ Katalógy boli určené pre výstavy na Morave alebo v Čechách, no číslo povolenia mali zo Slovenska. Preto katalógy neoficiálnych umelcov boli veľmi slobodomyseľné, aj keď mali punc straníckeho odobrenia.

Revolúcia z roku 1989

Nežnej revolúcii predchádzala gorbačovovská „glasnosť a perestrojka“. V rámci tohto obdobia všeobecne stúpol záujem aj o neoficiálnych umelcov a postupne sa začali meniť pomery aj v samotnom Zväze výtvarníkov. Večer dňa 19. novembra 1989 sa narýchlo zorganizovalo veľké stretnutie výtvarných umelcov a kultúrnej obce v umeleckej besede, tzv. Umelke. Verejné stretnutie reagovalo na udalosti spred dvoch dní, keď v Prahe došlo k násilnému potlačeniu študentskej manifestácie. V Umelke sa nachádzala ešte nedemontovaná výstava Ruda Sikoru. On túto situáciu využil a začal tam pozývať ľudí na zhromaždenie. Pridal sa k nemu aj ochranár Ján Budaj a na stretnutí dávali podpisovať petičné hárky, aby sa v Československu prestalo so šikanovaním slobodných občanov. Vznikla tak Verejnosť proti násiliu, pri zrode ktorej stála aj Zuzana Bartošová s manželom Ladislavom Snopkom.

Počas revolúcie však zažila aj pocit osamotenosti, lebo poznala mnohé zaujímavé ženy-intelektuálky, no na verejnosti ich nevidela vystupovať. Pamätníčka má dojem, že ostávali v úzadí, aby pomáhali robiť zázemie svojim manželom, ktorí robili revolúciu. Aj doma u Zuzany Bartošovej a jej manžela Ladislava Snopka – ponovembrového ministra kultúry – niekedy do 2:00 alebo 3:00 ráno zvonili telefóny. Ľudia im často telefonovali, ako im socialistický režim ublížil a čo majú robiť, aby sa dočkali spravodlivého zadosťučinenia. Pred sídlom VPN boli rady ľudí, ktorí sa chceli podeliť o svoje krivdy a nájsť nádej, že sa niečo zmení, alebo pripomínať, aby sa na ich prípad nezabudlo.

Nečakané odvolanie z funkcie

Kultúrna obec čoskoro odvolala riaditeľa SNG a počas revolúcie sa na uvoľnenú pozíciu hľadal náhradný riaditeľ na pár mesiacov do konkurzu. „Nikto to nechcel vziať na taký krátky čas. Nakoniec sa našiel dobrovoľník Fero Guldan, stavbár, amatérsky výtvarník a revolucionár zároveň, ktorý SNG na tých pár mesiacov potiahol.“

Po revolúcii Zuzanu výtvarníci poverili, aby sa stala kurátorkou výstavy na EXPO ´92 v Seville. Tam začala vyberať mená autorov, ktorí dovtedy nemohli vystavovať. Po páde režimu sa samotný Zväz výtvarníkov začal meniť a Zuzana vtedy uvažovala, že riaditeľ SNG by mal byť rovnakého mentálneho založenia ako umelci, ktorých si vážila a ktorých nezávislú tvorbu obdivovala. Vďaka dlhoročným skúsenostiam v odbore, ale napr. aj vďaka krátkodobému študijnému pobytu v Paríži počas 70. rokov mala presnú predstavu o tom, čo by sa malo zmeniť, aby sa z SNG stala otvorená inštitúcia so svetovými štandardmi. „Nebolo treba nič vymýšľať nanovo – stačilo sa pozrieť okolo seba a podľa možností aplikovať.“ Pamätníčkinou túžbou bolo tieto zahraničné poznatky presadiť a vyniesť aj naše umenie von. Ako tvrdí: „Umenie hovorí medzinárodným jazykom, netreba k tomu prekladateľa.“

V roku 1990 bola Zuzana zvolená za riaditeľku SNG na štyri roky a myslela si, že negatívne zmeny v spoločnosti ako nástup Vladimíra Mečiara k moci na ňu a na inštitúciu nemôžu mať vplyv. „Ak pracujete v tej inštitúcii 20 rokov, vyznáte sa vo svojom remesle, dostali ste sa tam cez konkurz, hovoríte si – čo by sa mohlo diať? Ale na Slovenku to tak nikdy nefungovalo a nefunguje do dnešných dní. Tie scény, ako vyhadzovali riaditeľov na podobných pozíciách z ich pracovní, ako sa tam vrútili ochranky, brali im kľúče, ako ich pranierovali v novinách... Na to sa nedobre spomína.“

V roku 1992 Vladimír Mečiar vyhral s HZDS voľby a hneď v prvom vystúpení vo verejnoprávnej televízii odvolal Zuzanu Bartošovú z jej funkcie. „Ja som o tom ani nevedela. Môj muž bol práve zaviezť našu dcéru k známym do Tatier a  telefonoval mi do Liptovského Mikuláša: ,Zuzana, vieš o tom, že ťa odvolali? Práve to Mečiar povedal v televízii.‘“ Pamätníčka hneď po návrate zvolala tlačovú besedu, kde proti odvolaniu protestovala: „Na čo ma zavolali na koberec na ministerstvo kultúry, kde bol minister Slobodník a jeho námestník Mjartan, a bol to krížový výsluch. A ukázalo sa, že najväčším problémom, ktorý ich ťaží, je Dom československo-sovietskeho priateľstva, ktorý SNG získala počas môjho predchodcu ako priľahlú budovu.“

Táto budova z majetku ministerstva kultúry bola prisúdená SNG, ale Zväz československo-sovietskeho priateľstva sa odtiaľ nechcel vysťahovať. A tak sa SNG na čele s Ferom Guldanom s týmto zväzom súdila. Jednou zo zápletiek súdneho sporu bolo, kam dať ich hodnotnú ruskú knižnicu. Aj sama Zuzana bola prosiť, aby vzali túto zbierku do mestskej knižnice. Ukázalo sa však, že každý riaditeľ, ktorý ju sľúbil prijať, sa následne zľakol a odvolal to, keďže ho vždy navštívil aj niekto z konzulátu Sovietskeho zväzu a vyhrážal sa mu. „Oni mali tú knižnicu ako takú pozičnú zálohu. A až dodatočne som si uvedomila, po výsluchu na ministerstve kultúry, že pre nich to bol orientačný bod – že tam určite boli adresáre. Vtedy nebol internet, nanajvýš sa odpočúval telefón, a tie osobné stretnutia sa museli niekde realizovať, niekde si museli viesť evidované adresy.“ V SNG už dostali povolenie od súdu všetkých z tejto budovy vysťahovať – aj pracovníkov, aj knižnicu. Pracovníci za opancierovými dverami sa premenovali na Paneurópsku úniu, ale boli to stále tí istí ľudia. Asi preto bolo to odvolanie také okamžité: „Aby SNG s mojím podpisom nedeložovala tento neuralgický bod, ktoré celé desaťročia priatelia sovietskeho zriadenia poznali a používali.“

Hodnotenie po 30 rokoch od revolúcie

Napriek štyrom desaťročiam socializmu mali občania Československa očakávania, ako by mal byť spravovaný štát: „Informácie sme mali ešte od rodičov z prvej republiky, ktorí mali veľmi jasnú predstavu o tom, ako by inštitúcie mali fungovať.“ A práve po roku 1989 pamätníčka očakávala naplnenie týchto ideálov. Následné politické zmeny ju však sklamali. „Nepredpokladala som, že práve štát nebude dodržiavať pravidlá – že bude neplatičom alebo že bude diskriminovať ľudí – napríklad keď nerešpektoval, že ľudia získali svoje funkcie v riadnom konkurze na základe profesionálnych kritérií. Najhoršie je, že sa vás nikto nezastal, že sa na to všetci pozerali ľahostajne. Asi tam zasiahol strach. No nové štruktúry mi prišli také bezradné.“

Napriek tomu, že od nástupu Mečiara uplynuli roky, pamätníčke stále chýba vyrovnanie sa s minulosťou a krivdami, ktoré sa vtedy stali. „Zaujímavé je, že ľudia v politike sa vymenili, ale nikto sa nezaoberal minulosťou. Naša demokratická spoločnosť má stále rezervy a mohla by byť citlivejšia voči svojim občanom.“