Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Karol Bartek (* 1926  †︎ 2023)

• narodený 19. augusta 1926 v Nemšovej

• vyštudoval sociálnu prácu na Vysokej škole sociálnej v Brne (1947 – 1951)

• v rokoch 1952 – 1954 slúžil v pracovnom technickom tábore v Zdechoviciach

• v roku 1969 zaviedol tradíciu stretnutia nemšovských rodákov

• od roku 1968 pôsobil ako vedúci odborný referent – špecialista v odbore ľudských zdrojov na Ministerstve práce a sociálnych vecí

• napísal tri knihy (1990, 1993, 2006)

• Karol Bartek zomrel 27. júna 2023

Karol Bartek sa narodil 19. augusta 1926 v Nemšovej, ako štvrté z ôsmych detí. Jeho otec sa volal Ján a mama Mária, rodená Patková. Matka bola dcérou gazdu, otec bol vyučený obuvník a zámočník. Popri hospodárstve šil špeciálne čižmy pre nevesty, ženíchov a pre gazdov. Zároveň bol spevákom. Bojoval v prvej svetovej vojne na Pijave. Na svoje detstvo si pamätník spomína so slovami: „Mal som tvrdý život. Otec mi hovorieval, že budem viacej bitý ako chleba sýty. A tak nás vychovával. Do takých osemnástich rokov som bol uzavretým mládencom, ničím som nevynikal.“ Aj rodičia v písanej kronike, ktorú po sebe zanechali, Karola charakterizujú ako uzavretého, mĺkveho chlapca, ktorý sa nevie tešiť a smiať. Mali o neho obavu. Okrem futbalu sa zaujímal asi len o politiku. Už ako deväťročný si kupoval noviny, ktoré potajomky čítaval pri Váhu. Nechcel, aby to otec zistil. Keď v roku 1935 prechádzal cez Nemšovú vlakom bývalý prezident Tomáš G. Masaryk, bol tam, aby „tatíčka Masaryka“ osobne videl. A keď pred voľbami vystúpili v Nemšovej Andrej Hlinka, Jozef Tiso a Karol Sidor, pamätník sa pretlačil cez dav až k Hlinkovi. Ten ho pohladkal po vlasoch, dvihol klobúk a zakričal: ,Zdravím vás, moji zlatí Nemšovania!´

Ak by som mal pri sebe zbraň, zastrelia ma

Rodičia Karola odmalička viedli k štúdiu, o remesle sa s ním nikdy nerozprávali. Už ako päťročnému mu otec povedal: ,Keď sa budeš dobre učiť, pôjdeš do sveta, ja fundus pre teba nemám.´ Po ľudovej škole v Nemšovej ho dali na gymnázium v Šaštíne. Neskôr pokračoval v Trenčíne a zmaturoval v Zlatých Moravciach. Počas gymnaziálnych čias zažil roky existencie vojnovej Slovenskej republiky, Slovenské národné povstanie i znovuobnovenie Československa. V rodnej Nemšovej vnímal i silný antisemitizmus, s ktorým nesúhlasil. Nerozumel mu vtedy, ani dnes. „Na Židov z obce mám len tie najlepšie spomienky, aj rodičia. Otcovi vždy vychádzali v ústrety, nikdy na nich nepovedal zlého slova. Snažím sa to prenášať aj na svoje deti.“  Do SNP v roku 1944 sa Karol nezapojil. „Z Nemšovej išlo 500 vojakov, medzi inými aj František Karas, neskorší filmový a divadelný herec či moja profesorka z gymnázia, pani Nemcová.“ Vo februári 1945 sa cez Trenčianske Teplice blížil front. „Keď som uvidel červenú armádu s rumunským vojskom, nabalil som si jedlo a ušiel do hôr. Báli sme sa, že nás zoberú Nemci, lebo pravý breh Váhu od Púchova po Nové mesto bol nemecký. Na kopaniciach v Hornej Súči som sa nakontaktoval na Lintnera, člena partizánskej skupiny Stalinovej brigády – Karpaty. Ten vysielačkou dával pokyny sovietskym rotám v Piešťanoch, ktoré bombardovali Dubnicu, Púchov a nemšovské kasárne.“ Raz Karola v lese zastavili Nemci s pokrikom Hende Hoch! (ruky hore!). Úmyselne mal pri sebe iba vreckovku. Keby našli zbraň, zastrelia ho. „Predtým na tom mieste pri bojoch s partizánmi zastrelili otca s päťročnou dcérkou, osemročná sa stihla ukryť v pivnici.“ Pamätník následne odišiel do centra partizánskej skupiny v doline. „Ráno prišli rumunské vojská. Červená armáda dobila Ostravu a Bratislavu a spájala sa smerom na Brno, aby uzavreli divíziu. Bombardovali nad Trenčianskou Teplou a strieľali v horách, no Nemci už v noci ušli cez Moravu do Rakúska. Jeden vysokoškolský profesor mával Rumunom posteľnou plachtou na palici a kričal na Rumunov po francúzsky, aby nestrieľali, že Nemšová je už oslobodená.“ Otec so súrodencami ostali ešte v horách, pamätník sa vrátil domov za mamou. „Zrazu začala húkať siréna na miestnej sklárni. Nevedel som, čo to znamená. ,No je koniec vojny. Aj keď skončila prvá svetová, skláreň pustila sirény´, vysvetlila mi mama. Objali sme sa. Nato začali zvoniť zvony a bubeník oznamoval, že bude ďakovná svätá omša v kostole. Po omši richtár Bútora zaspieval československú hymnu. Starší ľudia, čo ju vedeli, spievali tiež. Čudoval som sa, veď sa vždy spievala slovenská. To bol prvý moment, kedy som si uvedomil, že sme zase Československo.“

Prednášal mi a zrazu bol odsúdený na smrť

Po maturite v roku 1947 chcel otec, aby si Karol urobil kurz notára. „My sme boli ôsmi a u každého mali rodičia predstavu, čo z nich bude a dali nám to aj písomne.“ Z jednej sestry mala byť krajčírka, no stala sa profesorkou na gymnáziu. Druhú dali za krajčírku do Odevy v Trenčíne. Odtiaľ ušla a zmaturovala v učiteľskom ústave v Bratislave. Najstarší brat mal ostať na gazdovstve, ale vyučil sa za murára. Ani pamätník nechcel žiť podľa otcových predstáv. Už bol prijatý na matematiku a fyziku do Bratislavy, keď v rádiu začul o Vysokej škole sociálnej v Brne, ktorú založil prezident Beneš po návrate z Londýna. Vždy ho zaujímala sociálna oblasť, siroty a telesne postihnutí. Súcitil s trpiacimi a chudobnými, ktorých videl v Nemšovej a na Orave. ,,V otcovi som podporu nenašiel, ale mama si tajne požičala 5 000 korún. Neprezradila odkiaľ, iba mi povedala: ,Drž sa pána Boha a nehreš.´ Preto ju volám zlatá mama. Ja som o peniaze neprosil.“ Karolovi sa v štúdiu darilo. Mal veľa kamarátov, milých profesorov. Po ukončení prvého ročníka s vyznamenaním dostal na ďalšie štúdium príspevok 5 000 korún, a tak mohol pôžičku vrátiť mame.

Po februárovom prevrate v roku 1948 sa situácia v Československu začala meniť aj na školách. ,,Ešte predtým za mnou prišiel nejaký Čelko-Mikluščin a povedal mi: ,Vstúp do strany, budeš mať z toho osoh, dobre ti radím.´ Odmietol som, chcel som sa venovať hlavne štúdiu. No myslím, že už vtedy niektorí vedeli, že príde prevrat.“ Pred nástupom do druhého ročníka bol Karol predvolaný k predsedovi národného výboru. „Sedelo tam asi pätnásť-dvadsať komunistov. Pýtali sa ma, čo študujem, čo robím a tak ďalej. Nakoniec povedali, že môžem v štúdiu pokračovať, lebo poznajú môjho otca aj mňa. Vtedy som nevedel, čo to znamená. Ale keď som prišiel na zápis, pri nástenke na rektoráte plakal chlapec, že má okamžite opustiť školu. Len preto, že bol jeho otec riaditeľom banky v Banskej Bystrici. Kapitalisti boli pre vtedajší režim nepriateľom číslo jedna. To boli tie prvé kádrové posudky.“ Pri ďalších previerkach okrem iného zisťovali aj jeho názor na náboženstvo a na pápeža. Dokonca sa na neho pýtali aj v rodnej dedine. A vypočúvali ho aj pred štátnicami, kde sa rozhodovalo, či bude ku skúškam vôbec pripustený. Pamätník sa do politiky radšej neangažoval, ale vykonštruované politické procesy v päťdesiatych rokoch vnímal citlivo. Aj preto, že v nich ako obete figurovali jeho traja spolužiaci zo starších ročníkov z gymnázia a tiež pedagóg Otto Šling. Prednášal mu marxizmus-leninizmus. Všetci boli odsúdení na smrť, pedagóg Šling bol medzi tými, ktorých odsúdili v známom procese spolu s Rudolfom Slánským. „V tej dobe sme si všetci dávali pozor. Šuškalo sa, že tí, ktorí len boli navštíviť pamätník Masaryka a Beneša v strede Brna vraj boli sledovaní. Mal som tiež spolužiaka, ktorý neprišiel na štátnice, lebo ho odviedli do lágru v Jáchymove. V Brne neboli internáty a on mal smolu, že sa ubytoval u rodiny, ktorú zaistili, najskôr pre protištátnu činnosť. Veľa z nás študentov utieklo.“

Nevedel som, kam idem

Pamätník po štátniciach absolvoval novootvorený ročný hygienicko-epidemiologický kurz. Po ňom získal prácu na Štatistickom zdravotnom ústave v Bratislave, v odbore pre výskum a kontrolu životného prostredia. Krátko po nástupe v roku 1952 však musel nastúpiť na povinnú vojenskú službu. „Ostatní išli do PKO (Park kultúry a oddychu pozn. ed.) a do západných Čiech. Mňa poslali do Zdechovíc, to je medzi Pardubicami a Kolínom. Keď som sa v prestupnej stanici Přelouč pýtal na cestu, jeden desiatnik mi povedal: ,Kdyby sem byl na tvým míste, tak se touhle pistolí zastřelím.´ Vtedy som ešte nevedel, že cestujem do pomocného pracovného tábora (PTP), konkrétne na 6. rotu 67. PTP.“ Z Nemšovej ich tam bolo dovedna trinásť. Dodnes pamätník netuší presný dôvod, prečo tam poslali aj jeho. Možno kvôli tomu, že pochádzal z katolíckej rodiny, možno preto, že sa na gymnáziu angažoval ako mladý demokrat. Po príchode do kasární dostal rovnošatu, k nej remeň po príslušníkovi Wehrmachtu. Na jednej izbe spolu bývali štrnásti. Veliteľ spočiatku dával pamätníkovi najpodradnejšiu robotu. Myslel, že je panský človek, lebo bol trochu pri tele. Neskôr ho zaradili do zdravotníckeho kurzu. Potom mohol pomáhať ostatným vojakom so zdravotnými problémami a zraneniami. Okrem neustáleho ponižovania zo strany nadriadených zažívali PTP-áci neľudské podmienky pri ťažkej práci v kameňolome i v bani, kde fárali čierne uhlie. Pamätník tam prišiel o štyroch kamarátov. Pracoval tiež na stavbe kasární v Českej Třebovej či na výstavbe dôstojníckych bytov. PTP-áci mali medzi sebou vytvorené silné priateľské putá. Aby si na rote aspoň čiastočne spríjemnili službu, začali hrávať pre seba i pre dôstojníkov divadlo.

Po vojne sa pamätník v roku 1954 vrátil na štatistický úrad. So ženou a trojročným synom bývali v dvojizbovom byte spolu so svokrovcami a ženinou sestrou. Na vlastné bývanie vtedy nemali. Vďaka rade kamaráta z PTP sa pamätníkovi podarilo zamestnať sa ako odborný referent na povereníctve obchodu. Za dva roky dostal v bytovke, ktorú povereníctvo stavalo, dvojizbový byt na Krížnej (vtedy Steinerovej) ulici. Postupne sa manželom narodili ďalšie tri deti.

Preverovali ma niekoľkokrát

Medzi obdobím, keď zrušili povereníctva a vznikli ministerstvá pracoval Karol na generálnom riaditeľstve v Slovchémii. V roku 1968 prešiel na Ministerstvo práce a sociálnych vecí, kde až do dôchodku pracoval ako vedúci odborný referent – špecialista v odbore ľudských zdrojov. „Tú prácu som mal rád, vďaka nej som pomáhal zlepšovať pracovné podmienky robotníckej triede. Chodil som po fabrikách, bojoval za investície pre nich, aby sa mali kde osprchovať, kde bývať, aby mali zdravotnú starostlivosť aj rekreáciu.“ 

Počas normalizácie pamätník absolvoval štyri (podľa neho životne dôležité) kádrové previerky pred komisiou na centrálnych orgánoch. Na previerkach sa pýtali na vzťah k náboženstvu, osobné aj politické názory. Preverovaní boli podľa odpovedí bodovaní a na základe bodov zaraďovaní na pracovné pozície. Kto mal štvorku skončil ako robotník, kto trojku ako skladník, dvojka zaistila lepšiu pozíciu v podniku a jednotky sa dostali na povereníctvo (neskôr ministerstvo). „Mnohí ´veľkí demokrati´ aj niektorí komunisti, ktorí neprešli previerkou, museli odísť. Sám som bol v pomykove, napríklad v tom, aké mám kontakty. Ešte v roku 1958 na povereníctve pracovalo 330 ľudí, po Pražskej jari nás zostalo 120. Nestraníci sme tam boli asi desiati.“

Na rehabilitáciu čakám dodnes

Dianie revolučných osemdesiatych rokov pamätník so záujmom sledoval, no aktívne sa nezapájal. Spomína si, ako za ním po Nežnej revolúcii prišiel bývalý kolega, aby sa vrátil na ministerstvo a ´pomohol urobiť poriadok s komunistami´. Pamätník odmietol, bol už na dôchodku a nepoznal dobre pomery vo verejnom živote. Zmene ale veľmi fandil a pred voľbami v júni 1990 nosil do rodiska propagačné materiály k voľbám. Boli to predsa prvé slobodné voľby po viac ako štyridsiatich rokoch. Následné obdobie mečiarizmu ho však sklamalo. Ešte keď bol Mečiar ministrom vnútra, Karol sa ho raz snažil pozvať na každoročné rodácke stretnutie Nemšovanov. Túto tradíciu založil pamätník v roku 1969, pretože mu chýbala rodná obec. I keď už mal rodinu a priateľov aj v Bratislave. Zúčastňovali sa na nej richtári, starostovia, predsedovia národných výborov, ale tiež rektor, poslanci či primátor Bratislavy. Niekedy sa stretlo až 300 ľudí. Mečiara chcel pozvať, pretože kedysi robil právnika v Skloobale v Nemšovej. No nepustili ho k nemu a odignoroval aj pozvánku. V tom čase už Karol písal svoju prvú knihu o životných zážitkoch. Po nej napísal ďalšie dve, v rokoch 1993 a 2006. Aj keď sa dlho usiloval zistiť, prečo ho poslali do táborov nútených prác, v žiadnom dokumente ani na kompetentných úradoch zdôvodnenie nezistil. V roku 2009 sa prvý krát pokúsil o rehabilitáciu a odškodné. Najprv mu na prvostupňovom súde odškodné odsúhlasili. Ministerstvo obrany, ktoré malo vec doriešiť, sa ale odvolalo a prípad následne zamietol krajský aj Najvyšší súd SR. O štyri roky podal Karol druhú žalobu a v roku 2017 tretiu. V čase nášho rozhovoru s pamätníkom bola žiadosť na Najvyššom súde SR. „Predseda Najvyššieho súdu mi odpísal, že 24. augusta 2020 by sa mal dotyčný sudca rozhodnúť. Je október a ja stále čakám. Nejde mi o peniaze, ale o satisfakciu, zadosťučinenie z morálnej stránky. Bol som spoločnosťou braný ako menejcenný človek.“ Pamätník aj napriek pocitu krivdy ostal čestným človekom s úprimnou snahou pomáhať iným. Vraví, že mu stačí dobrý pocit, ktorý z toho má. Súčasnej mladej generácii odkazuje, aby si vážili, že nežije v dobe ako on, ale v slobodnej demokracii.

Karol Bartek zomrel 27. júna 2023.