Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

RNDr. Pavol Bakoš (* 1956)

• narodený 7. júna 1956 v Leviciach

• otec bol farárom, dôstojníkom duchovnej služby a účastníkom SNP

• začiatkom 80. rokov vyštudoval biológiu na UK v Bratislave

• bol súčasťou Verejnosti proti násiliu počas Nežnej revolúcie

• v roku 1989 zakladal prvé slobodné noviny Nitrianska verejnosť

• po revolúcii pôsobil na mestskom úrade v Nitre

Narodil sa 7. júna 1956 v Leviciach do rodiny evanjelického farára, ktorý pôsobil v obci Žemberovce. Otec Pavla Bakoša sa narodil na Myjave ešte pred prvou svetovou vojnou. Neskôr synovi rozprával, ako boli ruskí vojnoví zajatci počas 1. svetovej vojny rozmiestnení po rôznych gazdovstvách. A jeden z nich ho v tom čase ako malého chlapca držal na kolenách a spieval mu pesničky.

Rovnako tak sa k tomuto obdobiu vzťahujú spomienky Pavlovho otca na Milana Rastislava Štefánika. „Znie to neuveriteľne, ale otec mi vravel, že spolu s kamarátmi ušli rodičom a boli sa pozrieť na Štefánikov pohreb. Videli aj, ako na lafete nesú jeho truhlu.“ Pavlov otec bol zároveň aktívnym vojakom, pôsobil ako dôstojník duchovnej služby. V roku 1939 bol so slovenskou armádou v Poľsku, ktorému vtedajší Slovenský štát spoločne s Hitlerom vyhlásil vojnu. Neskôr počas druhej svetovej vojny slúžil aj na Ukrajine.

Bakoš starší sa stretával aj s Husákom

Otec Pavla Bakoša sa na jeseň 1944 zúčastnil aj Slovenského národného povstania. Po potlačení povstaleckých vojsk sa mu podarilo z obsadeného územia dostať späť na faru do Žemberoviec. Tam však otca niekto, koho pamätník už nepozná, udal, že bol v Povstaní, načo ho následne zatklo gestapo. Nakoniec mu pomohli žandári a z väzenia sa dostal.

Počas druhej svetovej vojny tiež na fare schovával dvoch Rusov, ktorí ušli z koncentračného tábora. V celej dedine o nich takmer nikto nevedel. Aj vďaka tomu ich nikdy nenašli. Akonáhle sa priblížil front, obaja sami ušli k postupujúcim sovietskym oddielom.

Malú obec Žemberovce po vojne navštevoval aj Gustav Husák. V dedine v tom čase žila kolegyňa jeho manželky, Emília Hylová. V lete sa tam stretávali spoločne s významnými ľuďmi z obce. „Otec mi potom spomínal, že s Husákom viedol rozhovory, a vravel mi, že mu vždy šlo o moc.“

To, že bol otec v Povstaní, veľmi zavážilo po nástupe komunistického režimu. Zo straníckeho vedenia mu aj napriek neželanému duchovnému zamestnaniu priznávali rôzne zásluhy, ako farár v časoch socializmu dostal svojho syna aj na vysokú školu. Zomrel až v roku 1992, ako 82-ročný.

V auguste 1968 sa chystali na dovolenku

Pavol vychodil základnú školu v Žemberovciach. Už v detstve sa prvýkrát stretol s tienistými stránkami komunizmu. Spomína si, ako otcov kolega Juzef Juráš, ktorý slúžil omše v neďalekej obci Bátovce, chodil k nim domov často na návštevy. Raz však prišla jeho manželka a Bakošovci jej dali 1200 korún. Pavol tomu najprv nerozumel, ale potom mu mama pošuškala, že pán farár je vo väzení a oni jej teraz finančne pomáhajú. Jozef Juráš bol z väzenia prepustený až po takmer desiatich rokoch.

Skutočnosť, že otec bol farár, malo vplyv aj na Pavlovo detstvo a kamarátstva. Deti sa mu kvôli jeho zázemiu často posmievali. Situácia sa zmenila, až keď prišiel na univerzitu do Bratislavy. Jeho pôvod mu vraj, okrem iného, zaistil pozornosť dievčat.

Na august 1968 a inváziu vojsk Varšavskej zmluvy si Pavol spomína veľmi presne. Jeho otec bol známy tým, že nikdy nechodil na dovolenku. Prvýkrát v živote sa však rozhodol, že spoločne vyrazia niekam do zahraničia. Bolo to 21. augusta 1968, v deň, keď do Československá vstúpili okupačné vojská. Keď Bakošovci už pobalení a pripravení na cestu vychádzali z brány svojho domu, z obecného rozhlasu zaznel oznam o tom, čo sa deje. Vrátili sa preto domov, z dovolenky nič nebolo.  

V období po invázii „spriatelených vojsk“ sa ozývali hlasy, že proti okupantom zakročia Američania a pomôžu tak Československu. „Môj otec vtedy hádam prvýkrát použil nadávku. Povedal, že sa na nás vyserú. A tak aj bolo,“ spomína Pavol, ktorý mal v tom čase 12 rokov.

Brata kvôli pôvodu nezobrali na školu

Otcove známosti z Povstania Pavlovi pomohli aj na strednej škole. Na gymnázium ho prijali práve vďaka jeho kontaktom. Nie každému v rodine však dokázali rodičia pomôcť. Pavlov brat sa chcel dostať na strojársku priemyslovku do Zvolena. Jedného dňa k nim domov prišiel riaditeľ školy a povedal, že chlapec síce skončil na prijímacích skúškach druhý, ale zobrať ho nemôže, pretože na priemyslovke práve prebieha stranícka kontrola. Keďže ich otec bol farár a Pavlov brat nemal vyhovujúce triedne zázemie, prijať ho nemohli. A tak skončil na baníckej škole.

Aj počas stredoškolského štúdia sa stretával s prejavmi totalitného režimu. Spomína si na jedného vyučujúceho, ktorý prišiel o miesto. „Po roku 1968 sa ľudí v štátnej správe pýtali, čo si myslia o vstupe vojsk do Československa. Ja som mal na škole jedného prísneho, ale veľmi dobrého profesora chémie. No a ten sa o tom vyjadril kriticky. Ihneď musel odísť, nakoniec sa zamestnal niekde na pumpe a krátko na to zomrel. Aj takéto svinstvá sa diali.“

Pavol bol, ako väčšina mladých ľudí v tej dobe, členom Socialistického zväzu mládeže. Počas štúdia na univerzite však dostal žltačku a školu musel prerušiť. V tom čase si neplatil známky, ktoré boli podmienkou pre členstvo v zväze. Na najbližšom zhromaždení sa teda pýtal, čo má robiť, keďže známky zaplatené nemá. Predseda fakultného výboru mu odpovedal, že už nikdy nebude môcť byť členom SZM. A tým sa jeho členstvo nadobro skončilo.

Pridal sa k ochranárom

Z Pavlovej rodiny nikto nevstúpil do Komunistickej strany Československa. Napriek tomu sa mu podarilo vyštudovať biológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. „Neskôr, keď som už pracoval, mi šéf navrhol, či nechcem vstúpiť do strany. Mal povinnosť opýtať sa ma to. Ja som však vždy vravel, že otec je farár, čiže nemám záujem.“

Pavol Bakoš po vyštudovaní vysokej školy pracoval napríklad na Akadémii vied či na generálnom riaditeľstve hydinárskeho priemyslu. V polovici osemdesiatych rokov sa dostal do komunity ochranárov prírody. Tých zastrešoval Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Mali za úlohu rozširovať povedomie o životnom prostredí medzi verejnosťou. Ekológia samotná sa stávala čoraz vážnejšou témou. Ochranári sa tiež venovali opravovaniu starých stavieb, sám Bakoš sa podieľal na oprave mlynov v Kvačianskej doline či kláštora v Marianke.

Medzi intelektuálmi, ktorí boli členmi ochranárov, sa začali objavovať revolučné názory. Tie boli predzvesťou Nežnej revolúcie v novembri 1989. V tom čase už Bakoš býval s manželkou v Nitre. Naďalej však pracoval s ochranármi, ktorí mali kontakty na kolegov v Bratislave. Komunikovali najmä cez výtvarníka Františka Guldana. Stále sa sústreďovali aj na ochranu pamiatok, konkrétne na kaštieľ v Nevericiach, ktorý Pavol pomáhal renovovať.

Do revolúcie sa zapojil aj s manželkou

Pavol Bakoš našiel v rámci biológie, ktorú vyštudoval, aj jednu paralelu. Tou opisuje totalitný a demokratický režim. „Demokracia, to je zmiešaný les. Smrekový les je totalita. Ten les rastie, no potom sa v ňom uchytia lykožrúty, a keď sa nevyrúbe v správnej dobe, tak sám padne.“

V roku 1988 organizoval v Nitre profesor Pavol Sika z pedagogickej fakulty podujatie vážnej gitarovej hudby. Stretávali sa tam aj ľudia z alternatívnej kultúry. Pavol si pamätá na moment, keď František Guldan pred návštevníkmi rečnil o politike. Podujatie mali sledovať aj zamestnanci Štátnej bezpečnosti.

V tom čase bol už Pavol ženatý s manželkou Luzjou, s ktorou bývali v Nitre. Do revolúcie sa zapojili spoločne. Vo viacerých mestách v Československu sa po 17. novembri 1989 k protestom proti komunistickému režimu pridali divadlá a herci. Takmer celý súbor z Divadla Andreja Bagara v Nitre však bol presne v čase protestov na zájazde v Moskve. Nemohli teda podporiť svojich kolegov a ľudí na námestiach. Navyše, ako uvádza Pavol, predstavenia v Rusku museli odohrať, pretože inak by nedostali svoje pasy ani letenky na cestu domov.

V novembri sa s ochranármi spojili aj bratislavskí študenti, ktorí skoro zistili, že členovia SZOPK majú kontakty na bratislavskú Verejnosť proti násiliu. Následne došlo k demonštráciám po celom Československu. „Na tých námestiach sa toho hovorilo veľa a vlastne si tam povedal každý, čo chcel. Pamätám si však na vystúpenie predsedu okresného súdu, doktora Sobotoviča, ktorý vysvetľoval ľuďom, čo je to právny štát.“

Nitrianska verejnosť

V Bratislave vychádzali noviny, ktoré podávali správy o ochranárskej činnosti. S podobným nápadom prišli aj v Nitre. Sám Bakoš už dlhšie nosil v hlave myšlienku, že by nejaké periodikum mohlo a malo vzniknúť. Spoločne s ďalšími ochranármi navrhli názov novín Nitrianska verejnosť.

Jeden právnik, ktorý tiež pôsobil v skupine ochranárov, vybavil povolenie na vydávanie Nitrianskej verejnosti, nie však ako novín, ale ako propagačného materiálu. Prvé vydanie sa datuje k 9. 12. 1989, teda tesne po novembrových udalostiach. Texty do novín boli kopírované aj z bratislavských či pražských novín. Už v prvom vydaní mal Pavol Bakoš svoj autorský text. Noviny vychádzali vďaka príspevkom od ľudí do konca novembra 1990.

Napriek verejnému angažovaniu a opozičným aktivitám nemal Pavol negatívne skúsenosti s ŠtB. „Mne rodičia vraveli, aby som si vždy dával pozor, čo komu hovorím a kam chodím. Ja som však robil pravý opak.“

Ochranári spoločne so študentami a hercami chodili do závodných podnikov, kde vysvetľovali zamestnancom, čo sa v krajine deje a aké sú požiadavky Verejnosti proti násiliu. Vraveli im, prečo je podstatné, aby režim padol, aké zmeny môže priniesť demokratizácia spoločnosti a prosili ich o podporu.

Po revolúcii pokračoval v ochrane krajiny

Čo sa týka samotnej Nežnej revolúcie, Pavol si myslí, že iniciatíva mohla prísť paradoxne z Ruska, pričom komunisti v skutočnosti chceli podnietiť prevrat len naoko. Vraj malo dôjsť len k výmene starých funkcionárov a k nasadeniu novej generácie. Preto neboli potlačené demonštrácie a ľudí na námestiach nezatýkali. Zároveň však komunisti nerátali s tým, že situácia natoľko vyeskaluje.

Po zvrhnutí totalitného režimu stála pred Československom ďalšia dôležitá úloha – vybudovať nový demokratický systém. „Ja som už počas revolúcie rozmýšľal nad tým, čo príde potom. Pretože búra sa ľahko, ale ťažko sa stavia.“

Pavol chcel naďalej pôsobiť v rámci svojho odboru, chcel ochraňovať životné prostredie a zlepšovať veci v tomto smere v okolí Nitry. Politika samotná ho však nelákala, nekandidoval vo voľbách za VPN ani za inú stranu.

Po komunálnych voľbách v roku 1990 dostal príležitosť pracovať na mestskom úrade a mohol sa teda aktívne zapájať do ochranárskej práce. Mal na starosti správu zelene v meste. Nitru rozdelil na niekoľko oblastí a každú z nich potom spravovala súkromná firma. Ak teda vznikli nejaké problémy, vždy zasiahli len jednu časť a nie celé mesto.

Systém, ktorý Bakoš v Nitre zaviedol, existuje a funguje dodnes. On sám bol na úrade do roku 1994.

Na rozdelenie Československa na dve samostatné republiky Pavol nespomína v najlepšom. Mal z toho zmiešané pocity, pretože o osamostatnení rozhodli len politici, udialo sa bez referenda; obyčajní ľudia nemali šancu prejaviť svoj názor.

V druhej polovici 90. rokov sa už nitrianska skupina VPN nestretávala a politiku neriešila. Členovia sa vybrali svojou cestou, viacerí začali podnikať. Stretli sa až v novembri 2019, na 30. výročie revolúcie.

Bakoš odišiel z verejného diania v roku 1997. Dodnes žije v Nitre a na dôchodku postupne opravuje svoj storočný dom. Pozastavil sa aj pri porovnaní Nežnej revolúcie a demonštrácií z rokov 2018 a 2019, ktoré organizovala iniciatíva Za slušné Slovensko a ktorých sa aj on sám zúčastnil.

„Vtedy šlo o zrušenie celého systému, zatiaľ čo teraz ide len o výmenu garnitúry. Keby vtedy komunisti chceli, mohli za tri dni celú revolúciu zničiť. Dnešným mladým ľuďom odkazujem len to, že treba sa naučiť vládnuť. Jedna vec je pekná idea a druhá je vedieť ju uskutočniť demokratickou cestou a poznať jej následky,“ uzatvára Pavol Bakoš.