Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľubomír Badiar (* 1958)

• narodil sa 12. apríla 1958 v podtatranskej obci Lučivná

• starí rodičia aj rodičia boli roľníci hospodáriaci na vlastných neveľkých majetkoch detstvo prežil v rodnej obci Lučivná

• študoval na Škole umeleckého priemyslu v Košiciach, ktorú začal navštevovať v roku 1974

• v maturitnom ročníku sa s ďalšími študentmi podieľal na výstave protirežimových študentských prác, za čo boli vyšetrovaní ŠTB

• na vysokú školu ho neprijali, základnú vojenskú službu absolvoval v Dobřanoch pri Plzni

• prvé zamestnanie získal ako referent v novootvorenej galérii výtvarného umenia v Košiciach

• v novembri 1989 bol zakladajúcim členom Občianskeho fóra v Košiciach (neskôr VPN)

• po revolúcii bol kooptovaný za poslanca Mestského národného výboru, kde zotrval do volieb

• v roku 1990 sa podieľal sa na príprave prvých slobodných volieb

• charite sa venuje 15 rokov a táto práca ho nesmierne teší a napĺňa, v konaní dobra nachádza zmysel života

Ľubomír Badiar sa narodil 12. apríla 1958 na podtatranskom vidieku v dedinke Lučivná v rodine pracovitých roľníkov Jána (1931) a Márie (1935). Hospodárili na svojom vlastnom malom gazdovstve. Otec bol spoločenský človek a aktívne sa zúčastňoval dedinského života či už aktivitami v miestnej Telovýchovnej jednote, Spotrebnom družstve Jednota alebo medzi hasičmi. Angažoval sa aj v cirkvi, bol členom luteránskeho cirkevného zboru, kostolníkom i kurátorom. Zároveň pracoval v Chemosvite ako robotník. Mohol sa stať vedúcim skladového hospodárstva, podmienkou však bolo, aby vystúpil z cirkvi a vstúpil do komunistickej strany. Napriek veľkému tlaku neurobil ani jedno, ani druhé a neskôr sa vedúcim napriek tomu stal. V Chemosvite pracoval až do dôchodku. Ľubomírovi starí rodičia žili skromne, chudobu zažili počas vojnových i povojnových rokov. Starý otec Ján Fabik často spomínal na povojnový prídelový systém. Až do konca života mal strach, že sa ťažké časy môžu vrátiť.

Združstevňovanie

Predkovia starého otca slúžili u grófa Sakmáriho a za vernosť od neho dostali gazdovstvo. V dedine mal starý otec prezývku „nový gazda“. Donútili ho vstúpiť do družstva a odovzdať prakticky celé svoje hospodárstvo vrátane zvierat. Napriek tomu, že na družstvo si po čase zvykol, túto krivdu v sebe nosil po celý život. Bol zarytým odporcom komunizmu.

Detstvo

Ľubomír svojich prvých pätnásť rokov života prežil v rodisku pod Tatrami ako najstarší z troch súrodencov. Mal radostné a bezstarostné detstvo. Vnímal pracovitých členov svojej rodiny, ktorí sa živili manuálnou prácou. Vďaka vrodeným danostiam neskoršieho výtvarníka sa rád venoval tvoreniu, ale aj športu a detským hrám v prírode. Popri hrách ho otec zapájal aj do fyzickej práce na hospodárstve. Na základnú školu začal chodiť v roku 1964 v rodnej obci, druhý stupeň absolvoval vo Svite. Do školy nechodil rád, jednotný systém memorovania mu nevyhovoval: „Ja som výtvarník, ako taký kreatívec, a pre mňa študovať v systéme školstva, ktoré od Márie Terézie neprešlo reformou, bolo utrpením. Proste ani nemám moc pamäťovú výbavu, svet čísel nie je môj svet, svet slov je skôr môj svet, alebo svet nejakých tvorivých činov. Takže to bolo pre mňa utrpenie študovať na škole, kde ten školský systém bol o tom - namemorovať, každého naučiť rovnako všetko, proste podľa nejakých smerníc a toto dodnes vidím aj na svojich deťoch, že v istom zmysle sa hľadajú aj kvôli tomu, že im tá škola nepomohla nájsť samých seba.“ V nedeľu zvyčajne chodieval do kostola, liturgia v chladnom kostole bola však pre neho nezrozumiteľná a nič mu nehovorila. Škola aj návštevy kostola v ňom zanechali zmätené, negatívne dojmy. V roku 1968 mal Ľubomír 10 rokov, spomína si však, že ľudia v panike nakupovali, báli sa, že vypukla vojna. Dedinou prechádzali tanky aj kolóny áut.

Štúdium v na strednej škole

Ľubomír začal študovať na Škole umeleckého priemyslu v Košiciach v roku 1974. Bola to pre neho obrovská zmena, veľký kontrast, pretože prichádzal z malej dedinky do veľkomesta. Súčasne to bola pre neho veľká výzva vzdelávať sa, dobehnúť všetko zmeškané: „Až tam sa začal nejaký taký môj osobný rozvoj, tam som vlastne začal spoznávať, na čom som, kto som a čomu by som sa mal venovať, čo vlastne tá základná škola by človeku mala povedať.“ Na škole začal prvýkrát premýšľať o slobode. Mal učiteľov, ktorí boli slobodní v tvorbe a boli vynaliezaví v hľadaní ciest k nezávislosti. V maturitnom ročníku zorganizovali maturanti spolu so študentmi tretieho ročníka výstavu študentských prác, ktorá však trvala len jeden deň. Boli na nej vystavené aj protirežimové diela a výstava sa stala veľkým problémom. Príslušníci štátnej bezpečnosti (ŠtB) zbalili všetky práce, odniesli ich na povalu školy a zároveň začali prešetrovať študentov, ktorí boli aktérmi tejto výstavy. Vedenie školy sa dostalo do problémov. Trestom pre žiakov boli zlé posudky, s ktorými sa nedalo alebo len veľmi ťažko dalo dostať na vysokú školu. Jeden z organizátorov výstavy bol aj študent tretieho ročníka Daniel Pastirčák, ktorý bol za trest vylúčený zo školy. Po maturite sa Ľubomír prihlásil na VŠVU v Bratislave, kam ho však nevzali. Požiadal o ročný odklad základnej vojenskej služby a prihlásil sa do Prahy ma UMPRUM (Vysoká škola umělecko-průmyslová). Chcel sa stať scénografom, ale ani na túto vysokú školu ho bez protekcie neprijali.

Základná vojenskú služba

Základnú vojenskú službu absolvoval v Dobřanoch pri Plzni v posádke s približne päťsto vojakmi. Cieľom vojenčiny bolo človeka zlomiť, zabrániť akémukoľvek možnému odporu. Najmä prvé tri mesiace boli veľmi ponižujúce, potom už bolo treba v tom zideologizovanom prostredí len vydržať dva roky. Ľubomír však paradoxne na to obdobie spomína rád: „Samozrejme, časom sa vojna v ten druhý rok zmení, máte tam zrazu priateľov, ste o level vyššie a ja som tam mal vlastne aj možnosť využiť to svoje výtvarné vzdelanie, čiže mal som tam také, povedal by som, kino premietača, mal som na starosti tlač (noviny, pozn. ed.) a knižnicu.“

Osemdesiate roky

Po návrate z vojenčiny dostal prvé miesto v Košiciach vo Zväze slovenských výtvarných umelcov (ZSVU), čo bol centrálny zväz všetkých výtvarných umelcov na Slovensku. V novootvorenej galérii, ktorá sa neskôr stala sídlom VPN, dostal miesto výtvarného referenta, ktorý mal na starosti organizáciu výstav. Bolo to veľmi inšpiratívne prostredie slobodne mysliacich výtvarných umelcov z celého východného Slovenska s „rovnakou krvnou skupinou“, akú mal Ľubomír. Samozrejme, režim bol ostražitý a týchto umelcov sledoval a kontroloval. Istý čas sa angažoval v cirkvi, kde sa snažil vytvoriť priateľskú komunitu ľudí, ktorí sa spolu zúčastňujú rôznych akcií, zdieľajú medzi sebou skúsenosti s výchovou detí či poskytujú pomoc núdznym.

Nežná revolúcia 1989

Zbyněk Prokop, Marcel Strýko, Peter Neuwirth, Peter Bula, Štefan Tomčo, Erik Groch, Peter Kalmus a mnohí ďalší z radov hercov a študentov i zástupcov VSŽ (Východoslovenské železiarne) boli spolu s Ľubomírom zakladateľmi prvého výboru OF/VPN (Občianske fórum/Verejnosť proti násiliu). Spolu s Marcelom Strýkom sa stali štatutármi košickej VPN, Ľubomír pre organizačné veci a Marcel pre politické. V tejto pozícii zotrval dva roky. Spočiatku viac spolupracovali s českým Občianskym fórom, neskôr sa spojili so slovenskou VPN. Začali sa však objavovať prvé vážne konflikty s Vladimírom Mečiarom a navyše mali informácie o tom, že manipuloval so zväzkami ŠtB. Tieto praktiky pre nich boli absolútne neprijateľné. Udalosti mali veľkú dynamiku a výbor sa schádzal denne. Každý z nich mal na starosti nejakú oblasť, niekto kultúru, umenie, niekto školstvo: „Celé to vlastne tak explodovalo, že každý ako keby riešil tú svoju agendu. Peter Bula bol učiteľ, tie problémy školstva mal proste ohmatané. Každý proste akoby hľadal a snažil sa pomáhať v tom svojom smere. Čiže my sme vlastne boli v tom centre, tí, ktorí tam boli denne. Každý jeden deň sme dostávali podnety od ľudí, v tom kontakte: Tak príďte nám tam pomôcť, jeden taký námestník je tu, proste komunista, má tri autá a zahryzol sa proste, vyhadzuje ľudí. No a my sme ako takí arbitri vyštartovali ráno alebo na obed a šli a riešili ako sudcovia a rozhodcovia v sporoch v tých podnikoch, malých, väčších. Ja som bol v Zelenine raz, to si pamätám, lebo to tam už hrozilo, že ho defenestrujú, to bol námestník riaditeľa, zjavný zbohatlík, no proste doslova až. Takže boli to také erupcie revolučné. No a to, čo ste spomínali, že boli sme pripravení, to riziko tam vždycky bolo, že to niekto ten prvý mesiac kruto celé ukončí, že príde nejaký pokyn a ozbrojení milicionári alebo, ja neviem, polícia alebo ŠtB. Čiže zrejme preto mnoho ľudí vyčkávalo a potom sa vynorili, lebo už keď bolo vlastne všetko jasné, už keď sa vlastne zrušil ten článok v Ústave a postupne tie diskusie, tá nová vláda už zložená nielen z komunistov. Takže už bolo bezpečno potom. Takže to je aj ťažko opísať taký jeden deň, lebo tá sieň bola neustále plná ľudí. Samozrejme, časť tých ľudí boli ľudia, ktorí prišli s úplne bláznivými problémami, s očakávaniami, ktoré sa nedali riešiť, ja neviem, že so susedom má spor o nejaký plot. Čiže ako keby ten národ vylial všetky tie bolesti, ktoré bolo treba vždycky odfiltrovať, že dobre, tak vám doporučujeme právnika, spolupracuje s nami. Ale najväčší problém boli ľudia v tých podnikoch, kde sa snažili prevrat uskutočniť na tej úrovni, kde robili, kde chodili proste do práce.“

Deväťdesiate roky

Po revolúcii bol Ľubomír kooptovaný ako poslanec Mestského národného výboru. Nedobrovoľne sa stal až do prvých slobodných volieb amatérskym politikom. V čase konania prvých slobodných volieb už cítil, že jeho miesto je inde: „Ale potom, keď už boli vlastne voľby, tak tam som ja neašpiroval práve kvôli tomu, čo som povedal. Cítil som, že tam dole mám pomôcť, že tam sú proste ľudia. S Petrom Neuwirthom sme verne robili tú kontaktnú službu, ja som potom mal aj také vyššie organizačné úlohy na úrovni štatutára, ale musel aj tam niekto zostať, nemohli ísť všetci do Federálneho zhromaždenia alebo do Národnej rady, takže tam išli ľudia, ktorí aj cítili, že majú čo priniesť a mali nejaký program v hlave. Ale toto nebol môj level angažovania sa.“ Na príprave volieb sa však intenzívne podieľal a organizoval akcie na popularizáciu hnutia Verejnosť proti násiliu. S kamarátom Tiborom Ičom vydávali miestne noviny, ktoré vychádzali raz týždenne a informovali o dianí za uplynulý týždeň. Politika sa teda nestala jeho svetom. Ľubomírovi bol blízky a prirodzený občiansky priestor na miestnej, lokálnej úrovni. Po niekoľkoročnej práci a budovaní lokálnej komunity sa postupne prepracoval ku charite, ktorej sa venuje dodnes: „So slobodou, samozrejme, prišli aj tie negatíva, že ľudia nemusia chodiť do práce a môžu sa zavesiť na nejaký sociálny systém, alebo že nemali dobrú štartovaciu pozíciu v živote, že ich život posunul niekde, že sa zjavila bieda, táto núdza, a ja som to tak nejak pochopil ako veriaci, ako kresťan, ako časť cirkvi, že toto je to, na čo sme tu.“

Rozdelenie Československa

Rozdelenie Československa v roku 1993 dnes vníma ako historickú nevyhnutnosť a šancu, aby sa Slovensko prestalo vyhovárať na Čechov či Rusov za svoje vlastné neúspechy a zobralo svoj osud do svojich rúk. A hoci ešte Slovensko nedozrelo do liberálnej demokracie, ktorá má každému bez rozdielu pohlavia, vierovyznania či pôvodu poskytovať slobodu, Ľubomír vníma skutočnosť existencie samostatnej Slovenskej republiky ako pozitívum. Súčasne však vníma naliehavú potrebu spoločnosť neustále kultivovať prostredníctvom občianskych hnutí zdola.

Súčasnosť

V súčasnosti Ľubomír už pätnásty rok pracuje v charite a táto práca ho nesmierne teší a napĺňa. Je to práca s konkrétnymi ľuďmi s jedinečnými príbehmi a presne tomu sa chce aj naďalej venovať. Nachádza v nej svoju vieru aj priestor pre občiansku angažovanosť. Ľubomír žije podľa svojho vnútorného kompasu, ktorý mu ukazuje smer a zmysel života a tým je konanie dobra pre ľudí, ktorí ho majú málo alebo v ich živote absentuje. Ideálom konania dobra je pre neho Kristus, ktorý prináša dobro a učí ľudí to dobro konať a žiť. Táto viera Ľubomíra neustále motivuje a nabíja energiou. Jeho životným krédom je viera v dobrého Boha a snaha stať sa distribútorom toho dobra.