Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Peter Bačkovský (* 1955)

• narodil sa 12. októbra 1955 v Giraltovciach

• v roku 1984 jeho staršia sestra emigruje do talianska

• 1985 sa presťahoval do Trebišova a pracuje na bytovom družstve

• 1987 začal učiť v Trebišove

• v roku 1989 sa zapojil do revolučných udalostí a pomáha s organizovaním mítingov v Trebišove

• po roku 1990 sa stal okresným riaditeľom školskej správy v Trebišove

• v roku 2004 bol vymenovaný za riaditeľa úradu práce v Trebišove, po troch rokoch bol odvolaný z funkcie

• 2010 stal sa prednostom krajského školského úradu v Košiciach

• od roku 2018 pracuje na odbore školstva v Košickom samosprávnom kraji

Peter Bačkovský sa narodil 12. októbra 1955 v Giraltovciach do robotníckej rodiny. Peter bol najmladší zo súrodencov. Zo šiestich detí jeho rodičov, Michala a Márie, sa dospelosti dožili štyria. Dvaja súrodenci zomreli tesne po pôrode a Petrov starší brat tragicky zahynul počas vysokoškolského štúdia. Jedna zo sestier emigrovala do Kanady a druhá dodnes žije v Pezinku.

Otec pracoval ako robotník v mliekarňach, kde sa zamestnal po vojne. Počas vojny sa zapájal do odboja. Pridal sa k partizánom, ktorí pôsobili navýchodnom Slovensku v Slanských vrchoch. V okolí Hanušoviec zabezpečoval zásobovanie sovietskych partizánov. Po vojne mu komunisti priznali paragraf. Z odboja mu započítali štyri roky a 15 dní. „Bol to veľmi slušný človek, no musel byť aj komunista. Dušou však nie,“ spomína na otca pamätník. Matka bola kresťansky založená a v tomto duchu vychovávala aj deti. „Otec jej niekedy vyčítal, že sa až príliš angažuje,“ s úsmevom na tvári hovorí Peter pri spomienke na detstvo. Od malička rodičia deti vychovávali k slušnosti, pracovitosti a spravodlivosti.

Cesta ku vzdelaniu

Peter chodil na základnú školu v Giraltovciach, potom vyštudoval Strednú strojnícku školu v Prešove a neskôr sa prihlásil na pedagogickú fakultu do Prešova, kde skončil ako telocvikár. Na vysokú školu nenastúpil hneď. V rodine neboli na jeho štúdium peniaze, a tak sa zamestnal na tri roky ako robotník na pridruženej výrobe. „To mi naozaj pomohlo, lebo to boli dobre platené miesta. Hoci robotnícke.“ Keď si pamätník našetril nejaké peniaze, dal sa na štúdium pedagogiky. Počas školy sa oženil so svojou vtedajšou kolegyňou Gabrielou. Majú spolu dve dnes už dospelé deti. Dcéra žije v Taliansku a syn pomáha v rodinnej pekárni, ktorú vedie spolu s matkou. Pán Peter už ako dôchodca pracuje na odbore školstva v rámci Košického samosprávneho kraja.

Z Giraltoviec do Trebišova

Počas práce v pridruženej výrobe sa pamätníkovi podarilo dostať k družstevnému bytu. Po vyštudovaní vysokej školy nejaký čas spolu s manželkou žili v Giraltovciach.  Manželkin strýko bol riaditeľ Frukony a práve on pomohol mladému páru k vlastnému bývaniu v Trebišove. Peter nebol spokojný s kvalitou prác na novom byte a sťažoval sa na bytovom družstve. „Nakoniec z toho vzniklo to, že som tam začal pracovať ako vedúci údržby a asi po pol roku som sa stal vedúci bytového družstva.“ Toto obdobie trvalo asi tri roky. Nový šéf bytového družstva nebol taký pedant ako pán Peter, preto začal rozmýšľať nad tým, že odíde a začne sa venovať tomu, čo vyštudoval. V Trebišove vtedy stavali školu a pán Peter vybavil, aby mali aj lepšie vybavenie. Jeho profesijná cesta pokračovala práve na tu. Ako učiteľ pracoval až do roku 1989.

Emigrácia sestry

„Emigráciu máme tak nejak periodickú.“ Ako prvá z rodiny emigrovala Petrova teta. Písal sa vtedy rok 1974. „Viete si predstaviť člena strany, odbojára a najmladšia sestra emigruje?“ Ani nie desať rokov po tom, v roku 1984, emigrovala aj Petrova sestra. „Otca poslali do Talianska, aby ju presvedčil.“ Starý pán naozaj vycestoval za dcérou. Po návrate domov skonštatoval: „Keby som bol o 15 rokov mladší, ostanem tam aj ja! Tam ľudia žijú a užívajú život.“ V roku 1989 sa vydal Peter na návštevu bratranca, ktorý rok predtým tiež emigroval cez Juhosláviu do Talianska. Dal mu sľub, že sa do roka stretnú. Pamätník si vybavil devízovú doložku a po zdĺhavej kontrole nakoniec mohol vycestovať. Deti však museli ostať doma. Pred návratom dostal ľadvinový záchvat a jeho pobyt v zahraničí sa neplánovane predĺžil. „Doma zavládol veľký cirkus, lebo ma začali hľadať. Najťažšie to zvládala svokra, lebo u nej boli deti.“ Po jeho návrate z Talianska netrvalo ani dva mesiace a začala Nežná revolúcia.

Revolúcia v Trebišove

„Ja som sa hneď angažoval, lebo som mal nejaké informácie.“ Tie prichádzali z Prahy, kde žil Petrov strýko Ján, ktorý bol v roku 1968 vylúčený zo strany. Ako vysoký vojenský predstaviteľ bol dokonca na stretnutiach Ludvíka Svobodu s Brežnevom, kde sa riešila otázka okupácie. „On trval na tom, že je to okupácia a nie bratská pomoc.“ Ešte ako mladý človek odišiel strýko do Sovietskeho zväzu, kde chcel študovať. Tam zistil, že ich využívali len ako lacnú pracovnú silu. V tom čase sa začal formovať československý odboj a spolu so Svobodom absolvoval pochod z Buzuluku až do Prahy. Po vojne ďalej slúžil v armáde, až do roku 1968.

V roku 1989 sa Peter okamžite zapojil do organizovania mítingov. „Keby som nemal ideály, nepostavil by som sa na tribúnu. A to nebolo jednoduché. Obliekol som si rolák, zobral základné veci a povedal manželke, že možno domov neprídem,“ objasňuje pamätník, s akými pocitmi odchádzal na mítingy.

„Vytvorili sme výbor a rozložili sme si prácu.“ Peter si zobral na starosť školstvo. Vytvoril učiteľské fórum a zrušil nácvik spartakiády. Prioritou bola politická situácia v Československu. „Veľa učiteľov bolo proti mne, no postupne sa situácia otočila.“ Po transformácii spoločnosti sa vytvorili školské správy a pamätník bol doporučený ako riaditeľ okresnej školskej správy. S ministrom Jánom Pišútom odštartoval reformu školstva.

Porevolučné obdobie a nástup HZDS

Do funkcií začali dosadzovať ľudí, ktorí neboli v komunistickej strane. „To bol zásah aj do priateľských vzťahov.“ Ako riaditeľ školskej správy mohol Peter dať výnimky. „Ja som výnimku nedal nikomu. Najviac sa to dotklo pána Jána Danka.“ Ten z VPN prekĺzol do HZDS a za túto stranu sa stal poslancom. „Tvrdo pracoval na tom, aby ma z funkcie odvolali.“ To sa nakoniec podarilo a pamätník musel odísť. Po tejto skúsenosti začal podnikať. Gabriela, Petrova manželka, spolu so svojimi kolegyňami otvorila v Trebišove pekáreň a pamätník sa pustil do stavby malého pivovaru v Sečovciach. „Ani tam mi nedali pokoj.“ Opäť zapracovala nevraživosť a po mnohých kontrolách odporučili Petrovi, nech pivovar predá, lebo inak kontroly neprestanú. „Pivovar, ktorý fungoval, som nakoniec radšej predal. Dodnes funguje na Ukrajine.“ Po tejto skúsenosti sa Peter opäť vrátil do štátnych služieb. V roku 2004 sa stal riaditeľom Úradu práce v Trebišove. „Z 32-percentnej nezamestnanosti sme za tri roky šli na 15 percent.“ Vláda sa však rozpadla a nastúpila prvá vláda Róberta Fica. „To bol môj ďalší vzostup a pád. Jeden deň ste riaditeľom úradu a na druhý deň ste v jeho evidencii.“ Peter sa opäť vrátil k podnikaniu. V roku 2010 sa pamätník za vlády Ivety Radičovej stal predsedom Krajského školského úradu v Košiciach. Začala cesta reformy školstva. Vláda sa však opäť rozpadla a Peter dostal ďalší dekrét o svojom odvolaní. Určitú dobu znovu podnikal a v roku 2018 nastúpil na pozíciu vedúceho odboru školstva v rámci Košického samosprávneho kraja. V čase dokumentovania tam pracuje ako zástupca vedúceho odboru školstva.

Ideály revolúcie

„V čase, keď vládlo HZDS, som mal obrovské obavy, že sa vráti komunizmus.“ Ideály sa začali vytrácať. Nádej prišla s SDKÚ. Pamätník sa angažoval v Demokratickej strane. Až do spojenia s SDKÚ bol v predsedníctve Demokratickej strany. „Nikdy sa však nevrátila sila Demokratickej strany, čo bola po vojne.“ Po reformách Peter opäť nadobudol pocit, že to stálo za to. „Táto tŕnitá cesta musela byť.“ Pamätník je presvedčený o tom, že treba reorganizovať školstvo a pripraviť ho na súčasné požiadavky. „Školstvo sa dodnes nepodarilo úplne odpolitizovať, čo bola jedna z požiadaviek Novembra 98.“ Vzdelanie je podľa Petra budúcnosť a cesta pre Slovensko. Treba však robiť všetko pre to, aby mali ľudia možnosť kontrolovať štát a aby bolo naštartované zdravé vzdelávanie. „Svedomito pracovať, vzdelávať sa, byť otvorený a nebyť sebec,“ to je odkaz Petra pre budúce generácie.