Matej Andráš

„Potom v päťdesiatom piatom, po Stalinovej smrti, trošku sa veci istým spôsobom uvoľnili, lebo predtým som mohol odísť do Martina do Matice, by ma zobrali do zamestnania, ale nemohol som odísť z Prahy. Jedine v Čechách a vo výrobe. No tak, cestovať som mohol, navštíviť som mohol, ale pracovať nie. Čiže až potom v tom päťdesiatom piatom som prešiel do Bratislavy a odvtedy som robil vo Zväze spisovateľov. Až do toho šesťdesiateho štvrtého som nemohol ani cestovať nikam do zahraničia, nič.“

„Ja som po oslobodení východného Slovenska odišiel spolu s Petrom Karvašom, ktorého som ukrýval v Tatranskej Kotline v sanatóriu, ako aj s Rudom Pravdíkom, ktorý tiež bol istý čas v Tatranskej Kotline po potlačení povstania, a prešli sme cez front koncom januára. Pravdík išiel do Levoče, kde vstúpil do československej armády a ja s Petrom Karvašom sme išli do Košíc a dali sme sa k dispozícii Slovenskej národnej rade. Peter Karvaš pracoval v rozhlase a ja som robil v Spravodajskej agentúre Slovenska, takzvaný ZAS a chytal som zvodky z Moskvy. Čo to znamená? V noci vždycky od dvadsiatej druhej diktovala rozhlasom Moskva správy, tieto som ja zachytával a preložil, takže ráno Národná Obroda, ktorá začala vychádzať v Košiciach a Slovenský rozhlas v Košiciach mali tieto najnovšie správy z frontov, a aj inak z politického života vo svete. O pár dní, keď som sa takto zapracoval, obyčajne to trvalo také dve hodiny, takže to nebolo až také veľmi náročné, aby som to povedal takto zjednodušene. Vtedy bola Jaltská konferencia a nie dve hodiny, ale osem hodín bol diktát z Moskvy a ja som už ani papier nemal ani ceruzky, všetko bolo použité. Ale nejako sme to ráno dali dokopy a vyšlo komuniké aj v novinách, aj v rozhlase o tom, na čom sa na tejto konferencii dohodli svetové víťazné mocnosti.“

„Ten boj, ten zápas tohto obyvateľstva, je skutočne [ťažký], no ja si neviem už viac, ako oni urobili, predstaviť. Lenže pomoc nemali odnikiaľ. Lebo Československo sa o to nezaujímalo. Jednoducho to nechali na nich, teraz došlo aj k takým prípadom, ja mám napríklad taký list a záznam, že matka chce dať pokrstiť syna. A keďže nemôže v Novej Belej, lebo ten kňaz čo tam ordinoval, tak len pre Poliakov na fare, to je tých sedem rokov, tak vybavila v Spišskej Starej Vsi. A tam bol nejaký farár Žolondek. No a keď prišla k nemu, tak jej dal podmienku, že pôjde k poľskému farárovi na faru. Samozrejme, že sa obrátili a odišli. A boli potom v nejakej inej slovenskej obci, kde si to decko dali pokrstiť. Čiže takéto podmienky boli, tak to vyzeralo. A biskup Imrich, pomocný biskup spišský, ten sa mal vyjadriť, že: ,Pánboh aj po poľsky vie.‘ No isteže vie po poľsky, ale vie aj po slovensky. Takže to je veľmi ťažká kapitola a keď to tak človek zoberie, čo tí ľudia vytrpeli a čo všetko museli zhltnúť a je tam jedna skupina poľskej inteligencie, ktorá tvrdo stojí na svojej pozícii, že to sú Poliaci a koniec.“

„A v apríli 1946, to znamená v takom vyexponovanom období poľsko-československého napätia, kde, aby som to zjednodušene povedal, z územia Spiša a Oravy utieklo niekoľko tisíc občanov slovenskej národnosti, lebo ich prenasledovali, týrali a vraždili. Však boli vraždy. A práve vtedy, to bol apríl 1946, zhodou okolností ja som prišiel do Spišskej Starej Vsi. A tam boli svieži utečenci z Novej Belej a z týchto území, obcí, kde si jednoducho zúfali títo naši ľudia a prosili o pomoc. Na základe týchto materiálov, čo ja som vtedy tam osobne získal a pomocou našich orgánov, som zostavil nótu, kde som tieto veci popísal a to sme dali poľskému vyslanectvu v Prahe. Šiesteho mája je táto nóta datovaná a odpovedali nám až okolo októbra alebo tak niekedy.“

„Ja som počas pobytu vo februári 1945 v Košiciach, však kde som kontaktoval potom aj rozhlas aj Národnú obrodu, tak tam som sa zoznámil s Lacom Novomeským a táto moja spolupráca s ním pokračovala aj v Bratislave ako pracovníka ZAS-u, agentúry Slovenska, kde som pracoval máj, jún, júl, než som odišiel do Prahy. Potom pokračovala tá spolupráca, pochopiteľne, keď som bol v Poľsku, lebo on bol povereníkom školstva a keď sme slovenské školy v rokoch 1947 – 1950 za môjho pôsobenia zásobovali literatúrou, premietačkami a inými materiálmi, tak som sa obracal na povereníka Laca Novomeského a on mi promptne vyhovoval a tieto požiadavky spĺňal. Potom, keď som už bol v Bratislave a Laco Novomeský sa vrátil s väzenia, tak prvé mesiace a roky nesmel sa presťahovať do Bratislavy na Slovensko, tak ostal pracovať v Památníku písemnictví v Prahe a tam za ním chodili aj pracovne aj zo Slovenska, však on bol významný básnik, autor. Potom sa mu uvoľnilo a mohol sa vrátiť do Bratislavy a bol veľký problém s bytom. Nedajbože bolo zohnať, ja som to mal na starosti a ako pracovník sekretariátu Zväzu spisovateľov a to viem, ako ťažko sme sa vtedy dostávali nejako k tomu bytu. No Laco Novomeský bol jeden z najskromnejších, najušľachtilejších ľudí, ktorých som ja poznal.“

„Čo sa týka styku s krajanmi, tak môžem aj s odstupom tých šesťdesiatich rokov povedať, že bola veľmi nervózna atmosféra, pretože boli zvyknutí za tých šesť rokov Slovenskej republiky, že mali všetko ako Slováci. Mali školy, mali kostol bez problémov a o to všetko prišli v priebehu rokov 1945, 1946, 1947. To je skutočne kapitola veľmi zložitá a veľmi náročná, lebo keď zoberieme tieto dve menšiny, poľskú v Československu na Tešínsku a slovenskú na Orave a na Spiši, tak Poliaci mali usporiadaný život. Predsa bol záujem, aby sa veci dali do poriadku a aby normálne fungoval štát. Na Orave a na Spiši boli, viete, tak to poviem, že keď som prišiel do Poľska v štyridsiatom siedmom, to znamená pol roka po podpísaní dohôd a tak, atmosféra nebola najhoršia v tom zmysle, že vlastne tieto vraždenia a to prestali. Lebo Kuraś Ogień zahynul vo februári 1947 a vlastne tieto jeho ozbrojené jednotky, alebo ako to mám nazvať, partizánske, boli zdecimované a boli zlikvidované.“