Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Emil Adamčík (* 1938)

• narodil sa v roku 1938 v Červeníku

• vyučil sa za sústružníka

• najprv sa pokúsil neúspešne emigrovať do Rakúska

• pod zámienkou dovolenky na Kube chcel emigrovať do Kanady

• pokúsil sa emigrovať aj do USA cez Poľsko, ale chytili ho

• za pokus o útek sedel vo väzení

• pre emigráciu sa rozviedol, po roku sa však so svojou ženou opäť zobrali

• pri pracovnom úraze prišiel o oko

Rebel od mala

Emil Adamčík sa narodil 12. decembra 1938 v Červeníku, len tri domy od miesta, kde žije dodnes, ako jedno z piatich detí Jozefa a Veroniky Adamčíkových. Otec bol povolaním vojak-ženista. V armáde sa naučil obsluhovať loď, čo mu počas vojnového slovenského štátu pomohlo získať prácu na Dunaji. Pamätník mal vtedy približne tri roky: „Môj otec bol kormidelník u Dunajplavby – Slovenskej plavby dunajskej – a tam sme bývali. Nemôžem sa sťažovať, že by nám Nemci robili zle, lebo sme pre nich vozili tovary, ale keď sme išli cez Srbsko, strieľali po nás partizáni. Takže už to bola moja prvá taká negatívna spomienka na komunistov.“

Pamätníkov otec sa s celou svojou rodinou po Dunaji plavil tri roky. Slovenská Dunajplavba počas vojny zásobovala tovarom najmä svojho vtedajšieho spojenca - Nemecko. Rodina sa bežne plavila až do Rumunska či Bulharska, neraz aj tri dni. Na lodiach prevážali z Nemecka rôzny tovar, vrátane priemyselných pluhov alebo brán. Naspäť sa zase vozili potraviny, vrátane cukru, hrozienok alebo tabaku. Pre všetkých členov posádky Dunajplavby ale platili veľmi prísne pravidlá, spomína pamätník: „Kvôli jednej kocke tabaku zobrali jedného Srba a zastrelili ho na brehu.“ Otec Emila Adamčíka v tomto kontexte hovoril, ako sa bál dotknúť sa hocijakého tovaru práve z dôvodu tvrdých trestov. V roku 1944 sa rodina presťahovala naspäť do Červeníka, ale zatiaľ bez otca, ktorý zostal pracovať na Dunaji. Pri jednom z náletov v Rakúsku sa však jeho loď potopila. Keďže však práve kotvila pri brehu a posádka včas zbadala lietadlá, otcovi pamätníka sa podarilo zachrániť.

Zo svojich detí chcel mať Jozef Adamčík inžinierov, no ani pri jednom sa mu to nesplnilo: „Ja som mu to vysvetlil, prečo: ,Tato, ja nemám na to, aby som papalášom kľučky pucoval, aby som schvaľoval to, s čím nesúhlasím.´ Tak som bol radšej rebel a stále ním som.“

Prvý pokus o útek

Dôvodov na útek za hranice komunistického Československa mal pamätník viacero. V mladosti nemohol vo svojom voľnom čase robiť to, čo ho lákalo najviac. Bol aktívnym športovcom – chodil boxovať. Po tom, ako zlomil svojmu spoluhráčovi pre osobné nezhody nos, mu boxovanie zakázali. Neskôr sa chcel stať parašutistom, no vylúčili ho pre správanie nevhodné mladého zväzáka. Tesne pred koncom strednej školy (Emil Adamčík bol vyučený sústružník) sa preto pokúsil o prvý útek cez hranicu. No odhalili ho skôr, ako by prišiel do kontaktu s pohraničníkmi: „V roku 1955 tam bol môj strýco, z otcovej strany nevlastný brat, v Hornom Dvořišti pri rakúskych hraniciach. Išiel som tam, že prejdem cez hranice, no po ceste ma kontrolovali vo vlaku vojaci, pohraničná stráž, a ja som nemal žiadne doklady. Tak som povedal, že idem k strýcovi. Povedal som meno – Zelenay Viliam. Chlapi, čo sa v tom vlaku viezli, ho poznali, tak ma pustili s nimi. Strýko to zistil hneď a vraví mi: ,Emil, ty si chcel zdrhnúť, čo?´ Ale vzápätí mi povedal: ,Tam sú Rusi, tí by ťa hneď dali na Sibír.´“ 

V úteku ho údajne podporovali aj jeho učitelia a dokonca mu dali niekoľko korún na cestu. Emil Adamčík sa však vrátil domov, pracoval na šachte a v roku 1957 sa po prvý raz oženil. Potom robil v Bratislave, kde opravoval parné lokomotívy: „Velice dobrá práca. Strašne sa mi ľúbila, ale sa zarábalo tak málo, že som ani nevedel, čo to je pivo. Tak som išiel za otcom do bane v Richvalde. On podpísal na tri roky, ja na rok. Ľúbilo sa mi tam, ale potom sa obmedzovala ťažba, a preto chceli šachty zatvárať.“

Ďalej na západ

Emil Adamčík mal vymyslené ďalšie dva plány, ako sa dostať za hranice. Prvý bol, že si našetrí peniaze na dovolenku na Kubu. Na ceste sa prestupovalo v kanadskom Montreale, kde mal v pláne vystúpiť. Tento jednoduchý plán nakoniec padol. Emil Adamčík ale skonštatoval, že jeho známemu sa to takmer podarilo. Predal majetok a spolu s kamarátom si naplánovali rovnakú cestu – mali ísť akoby na dva týždne na dovolenku na Kubu. Udala ho však manželka a Emilovho priateľa vytiahli z lietadla v Prahe. Tomu druhému sa to však nakoniec podarilo.

Emil Adamčík si približne o štyri roky znova povedal, že sa predsa len pokúsi emigrovať, tentoraz iným spôsobom. Cez Poľsko sa chcel dostať až do Spojených štátov, kde mal jeho otec dvoch bratrancov, ktorí sa mohli oňho na začiatok postarať. Mal vymyslený aj plán. V Spojených štátoch v 60. rokoch platil zákon, na základe ktorého každý, kto sa zaviazal slúžiť v americkej armáde vo Vietname na desať a neskôr päť rokov, a prežil, získal automaticky americké občianstvo. 

Hranice napokon prekročil neďaleko Karvinej, v obci Petrovice. Nemal pri sebe mapu a údajne sa riadil hviezdami: „Pozrel som na Severku a išiel som na hranice.“ Onedlho sa stratil a mal pocit, že sa točí stále dookola. Ale keďže bolo už nad ránom, rozhodol sa, že si ľahne a počká do svitania, aby zistil, na ktorej strane hranice sa vlastne nachádza. „Bola tam taká kopa ovsa, ja som si ľahol a hovorím si: ,Keď som v Poľsku, idem ďalej, a keď nie, zatiaľ zostanem.´ Nakoniec som bol v Poľsku – kúsok od hraníc.“ 

Do večera sa autostopom dostal až do mesta Pila. Spolucestujúci ho pohostili, v aute aj prespali a ďalší deň pokračovali v ceste až do poľského mesta Stargard. Chýbalo zdolať už len 100 kilometrov do mesta Świnoujście, ktoré bolo na brehu Baltického mora, odkiaľ sa dalo prepraviť do Švédska. Svoj plán cesty však Emil Adamčík vyrozprával šoférovi, ktorý ho viezol, a ten ho prezradil. V jednej chvíli mu povedal, aby počkal, a vzápätí priviedol policajtov, ktorí ho poslali naspäť do Československa.

Za pokus o útek na slobodu odňatie všetkej slobody

Pamätníka okamžite umiestnili do českého Těšína a 14. augusta 1967 mu začala väzba. Podľa neho si na podmienky sťažovať nemohol, až na jednu vec: „Cítil som veľký tlak. Keď si chcete podať žiadosť o podmienečné prepustenie, musíte ,něco udělat´. A to ,něco´ malo byť bonzovať. Na to ma nikdy nikto nepresvedčil. Dali mi zelený pásik, že „utekár“. Bol som poznačený – každý bachar, ktorý ma zbadal vedel – pozor, môže zdrhnúť. Ale inak, snažil som sa prežiť. Ráno som pozrel: ,Vyšlo slnko? Vyšlo.´ Večer som sa pozrel: ,Zapadlo?´A zapadlo, takže v poriadku.“ 

Vo väzení driapal perie a pracoval aj pri sústruhu, i keď, ako tvrdil, tam sa veľa práce preňho aj tak nenašlo. Emil Adamčík bol na izbe s ďalšími 15 ľuďmi. Jeho spoluväzni neboli len politickí väzni, ale aj sexuálni násilníci či zlodeji: „Moc ich tam bolo takých. Ale čo je zaujímavé, žiaden z nich sa necítil byť vinný.“ Pustili ho 9. mája nasledujúceho roku na amnestiu prezidenta Ludvíka Svobodu k 23. výročiu konca druhej svetovej vojny v Európe: „Prvé, čo mi napadlo – neprijmem ju. Taký nejaký Jánošík sa vo mne ozval, že keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte. A tí spoluväzni mi hovoria – to je urážka prezidenta. Dostaneš nášup – pridajú ti trestu. No tak nedostal som nášup, lebo som prijal amnestiu.“ 

Príchod vojsk Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968 ho zastihol pol roka po návrate z väzenia. Podľa neho nebolo správne, že sa Československo príchodu Rusov výraznejšie nebránilo. Tanky v československých uliciach zažil aj on sám. Spomenul si iba na pocit beznádeje, keď sa tankom nevedel postaviť.

Len krok od väzenia

Krátko po prepustení z väzenia sa tam však takmer opäť vrátil. Bolo to krátko po vyhlásení ústavného zákona o česko-slovenskej federácii v októbri 1968. V krčme v českej obci Stonava neďaleko poľských hraníc si spolu s kamarátmi spievali pieseň ,Slovenské mamičky´. To sa však nepozdávalo ,šenkárke´, ktorá ich upozornila, že sú hluční, a požiadala ich, aby so spievaním prestali. Muži však spievať neprestali. Zavolala preto policajtov, ktorí mali rovnakú požiadavku. Jeden z kamarátov pamätníka na to reagoval, že „v Československu je sloboda a oni spievať neprestanú!“. Na to policajt povedal: „,Náš chléb jíte, a podle nás se musíte chovat.´ A ja som vyskočil a vravím: ,S prepáčením, kašleme vám na váš komunistický chleba!´“ 

Pamätníka napokon vzali na policajnú stanicu: „Len chvíľu som bol na slobode a to už boli Rusi tu, a dostanem sa znova do basy. Ale našťastie ten ich náčelník bol taký-nejaký ,odmäkár´ a hovorí: ,Dajte si pozor na nášho riaditeľa, lebo to je starý stalinista. Také reči nemajte.´ A dám vám za to, že museli príslušníci použiť nejakú tú silu, 100 korún pokuty a opotrebovanie pneumatík ďalších 100. A pustili ma. Preto ja koľkokrát hovorím, že človek môže byť sprostý, ale šťastie musí mať.“ 

Nasledujúce obdobie však nebolo pre tohto slovenského rebela rozhodne jednoduché. Po prepustení z väzby sa totiž rozviedol, napriek tomu, že mal už v tom čase tri deti: „No keď som videl, v akých podmienkach by mali vyrastať tie deti, tak som sa vrátil, prehodnotili sme to, svoj život a vzťah a žijeme ďalej.“ Rok po rozvode sa manželia opäť vzali a v roku 2017 oslávili 60. výročie svadby.

Pracovný úraz

Koncom 60. rokov prišiel Emil Adamčík pri pracovnom úraze v bani aj o oko. Vystrelila mu doňho železná spona. Lekári spočiatku tvrdili, že bude mať približne šestky-sedmičky dioptrie, nakoniec však o oko prišiel úplne. Navyše sa mu to stalo na jednej z posledných služieb, krátko predtým, ako sa mal vrátiť naspäť na Slovensko.

Ďalšie nepríjemné prekvapenie ho čakalo po dvoch mesiacoch, keď ho lekári prepustili z nemocnice. V práci totiž dostal výpoveď. Zamestnávateľ tvrdil, že dodržal zákon o bezpečnosti na pracovisku a on výpoveď o tom, že sa mu to stalo v práci, nestiahol. Emil Adamčík sa preto rozhodol so svojím zamestnávateľom súdiť. Ešte pred procesom však jeho advokát presvedčil sudcu, že je v práve jeho klient. Sudca zapisovateľke nariadil, aby vyčíslila hodnotu pojednávania, ktoré vtedy trvalo asi 15 minút. Vychádzalo to približne 3000 korún: „Vtedy hovorí sudca advokátovi, ktorý zastupoval zamestnávateľa: ,Pozrite sa, ešte len chvíľu o tom jednáme a už ste prehrali 3000 korún. Môžete sa odvolávať a naťahovať to, no prídete o moc viac peňazí. Radím vám, urobte zmier.´ Tak urobili zmier a všetko mi doplatili.“ 

Po procese nakoniec odišiel Emil Adamčík na Slovensko: „Človek má spomienky na všetko možné, ale hovorím, bol to zlý režim, ktorý nemá obdobu. Naša generácia bola potrestaná, že sme za sebou nechali kopu nedopovedaného. My sme nevedeli mladým ľuďom vysvetliť, že za pravdu treba bojovať a že kompromisy sa neoplácajú.“