Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Tóth (* 1929)

• was born on March 25, 1929 in the village of Hrhov

• there were five siblings in the family - three boys and two girls

• Jozef trained as a carpenter, following his father‘s example

• Jozef‘s father fought for 4.5 years in World War I and World War II

• Jozef‘s family had to host soldiers from Germany, Romania and Russia during the wars

• On October 1, 1951, Jozef had to join the auxiliary technical battalions (PTP)

• served three months in the mines in Nové mesto nad Váhom, three weeks in Nepomuk, one week in Český Krumlov, Boleticy

• one of Jozef‘s roommates took his own life in the shared room

• was released from PTP on November 25, 1953

• after PTP he got married, had three children and worked as a carpenter.

• today Jozef is 94 years old and he and his wife live in Hrhov

Otec prežil vojnu vďaka tomu, že si ľahol medzi mŕtvoly

Tóth József sa narodil do maďarskej rodiny 25. marca 1929 v dedine Hrhov. Jeho matka sa starala o domácnosť a otec bol stolár. V rodine boli piati súrodenci – traja chlapci a dve dievčatá. Otec sa okrem práce stolára zaoberal včelárstvom a poľovníctvom, ktorým učil aj syna Jozefa. Keď mal Jozef deväť rokov, začala sa prvá svetová vojna. „Keď som bol tretiak, pripojili nás opäť k Maďarsku. Potom prišla druhá svetová vojna a pamätám si, že peniaze stratili hodnotu.” Počas tohto vojnového konfliktu bol Jozefov otec väčšinu času na vojne v Rusku. „Otec hovorieval príbehy o tom, ako prežil vojnu len vďaka tomu, že si ľahol medzi mŕtvych, nehýbal sa a tváril sa, že nežije. Spriatelil sa tam však s jedným Čechom z obce Teplice nad Metují, s ktorým si posielali listy ešte dlho po skončení vojny.” 

Vojna na Ukrajine pred 100 rokmi a dnes

Keď začala druhá svetová vojna, Jozefov otec opäť narukoval. Znovu sa ocitol na fronte v Rusku, na tých istých miestach, kde bojoval v prvej svetovej vojne. „A teraz, ako prebieha vojna na Ukrajine a spomínajú mestá, ktoré bombardujú, sú to tie isté mestá, kde bojoval aj otec,“ dodáva smutne pán Jozef. Počas vojny Jozefova rodina, podobne ako mnohé ďalšie, musela hostiť vojakov. „Prišli k nám Nemci. Boli tu asi týždeň a potom jednu noc začali kričať a utekať. Všetko tu nechali, vyskakovali von z okien. Neskôr k nám prišli dvaja Rumuni – šofér a mäsiar. Zostali u nás tri týždne. Boli to veľmi priateľskí ľudia, mali sme v nich dôveru. Rumunskí vojaci odišli, avšak o nejakú dobu prišli ruskí. Museli sme zabiť jediné prasa vo dvore. Už sme vedeli, že musíme schovať slaninu, aby nám mäso nevzali. Jedno ráno nám títo Rusi ukradli päť sliepok. Keď odišiel front, prišli ďalší Rusi. Všetko nám zobrali. Všetky povaly prekutrali a všetko, čo vedeli, nám vzali.” 

My ľudia sme sa vždy nejako mali a celkom dobre, ale politika bola vždy špinavá

Pamätník bol zvedavé dieťa a dobrý žiak. Po ukončení základnej školy ho otec zaučil do stolárskeho remesla. Zamestnával Jozefa, Jozefovho brata a sezónne aj ďalších ľudí. Rodina žila v obci Hrhov a pracovali hlavne tam a v okolitých obciach. Jozef spomína na slovensko-maďarské vzťahy v Hrhove a okolí. „Dávno medzi Slovákmi a Maďarmi neboli rozbroje, začalo to až politickými zmenami, ktoré však boli medzi ľuďmi tam hore. Obyčajní ľudia medzi sebou nemali žiadne problémy. Až neskôr začalo to, že niektorí mali problémy, že tu žijú aj Maďari. Ale vždy sa to dalo vydržať, veď predsa, všetci ľudia žijeme na jednej planéte. My ľudia sme sa vždy nejako mali a celkom dobre, ale politika bola vždy špinavá.“ 

Do izby sa nezmestili

„1. októbra v roku 1951 ma zobrali na vojnu. Musel som narukovať. Postavili nás do radu, ukázali nám našu izbu. Nevedel som si predstaviť, čo ma čaká. Bolo nás tam asi 20, ktorí sme mali spať v jednej izbe. Nezmestili sme sa tam však všetci naraz. Najprv muselo vojsť do izby prvých desať, ľahnúť si do postele a až potom sa zmestilo do miestnosti zvyšných 10 mužov,“ spomína Jozef na náročné podmienky v pomocných technických práporoch. Vojaci dostali jedno sviatočné oblečenie a jedno pracovné. Prvý týždeň nosili ťažké železné konštrukcie. Po prvom týždni ich presťahovali do Nového Mesta nad Váhom. „V pondelok nám nariadili, aby sme sa obliekli do nemeckého oblečenia. Išli sme pracovať do bane. Nakoniec sme tu pracovali tri mesiace. Aby toho nebolo málo, nikde nie je dodnes zaevidované, že by som tam strávil tie tri mesiace. Nerozumiem, prečo to niekto zamlčal.”

Jedli v stoji

Z Nového Mesta nad Váhom Jozefovu skupinu premiestnili do Nepomuku, na miesto, ktoré sa volalo Zelený vŕšok. Ubytovali ich v kláštore s dvorom. Nebola tu toaleta, len latrína. Strávili tu tri týždne, počas ktorých každý deň vykladali zbrane z vagónov. Po troch týždňoch Jozefovu skupinu opäť premiestnili, tentokrát do Vimperku. „Vošli sme do baráku, bol tam po členky siahajúci sneh. Časť z nás dostala za úlohu vypratať sneh z barákov, zvyšok vykladal balíky slamy. Vtedy nás tam bolo možno aj 70. Dostávali sme raňajky, obed nie, jedli sme až poobede po štvrtej. Ale kde sme dostávali jedlo? Jedli sme v stoji, na kraji cesty, vonku, na zemi. Takto to išlo asi tri mesiace, kým sme si nepostavili vlastnú kuchynku.” 

Za pol roka sme mali možnosť dvakrát sa osprchovať

Následne skupinu premiestnili do Českého Krumlova, kde pracovali jeden týždeň na stavbe. Po týždni ich premiestnili do Boletíc. Bývali v maringotkách, kuchyňa bola v jednom vozidle V3S, až kým nezhorela. Medzitým Jozef dostal na pár dní voľno a na týždeň mohol ísť domov za rodinou. „Po nejakej dobe sa nám podarilo postaviť kuchyňu, vyrobili sme si umývadlo… Ešte v baniach sme za tri mesiace mali možnosť osprchovať sa raz. V Novom Meste nad Váhom sme nemali ani vodu, ani toaletu. Takto sme žili. Za pol roka sme mali možnosť dvakrát sa osprchovať. Dvakrát za pol roka umyť nohy. To bolo všetko. Jediná voda ktorú sme mali, tú sme vypili. Ťažké je o tom hovoriť, nieto ešte zažiť.” 

Prečo práve ja?

Jozef dodnes nevie, prečo zaradili do PTP práve jeho. „Stále sa ma všetci pýtali: Prečo tam odviedli práve teba? Nemal som nepriateľov, nemal som konflikty s nikým, ani ja, ani moja rodina. Ale čo je pravda, nemal som rád komunizmus. A nemám ho rád dodnes. Dva roky ma držali v takýchto podmienkach. Každý deň po práci sme museli pochodovať. Tam doprava, tam doľava. Nenechali nás na pokoji ani po práci. V noci kričali, že poplach, poplach! Všetci sme vybehli z postelí, poukladali, obliekli sa, zbalili sa. Za jednu noc nám toto urobili trikrát. Bolo to na plač. Takto sa správať k inému človeku. Je to pre mňa nevysvetliteľné.” V PTP boli aj rôzni Jozefovi spolužiaci a rovesníci z okolia. Všetci boli v približne rovnakom veku, maximálne o dva roky mladší alebo starší. „Vybrali nás tých, ktorí sme nepodporovali komunistickú sekeru,” konštatuje Jozef, ktorý mal podľa vlastných slov vždy vo zvyku nahlas povedať, čo si myslí.

Keď bolo najhoršie, schoval sa pod deku a modlil sa

Náročné boli podľa Jozefa vianočné sviatky, ktoré museli tráviť v pomocných technických práporoch. „Prvé Vianoce nás nikam nepustili. Tak sme boli spolu na tej malej izbe a aspoň sme spievali koledy. Občas zaznela aj modlitba. V nedeľu sme po desiatej mohli ísť von do večera desiatej. Zašli sme s najbližším kamarátom Makrancim aj do kostolíka. Aj on bol veriaci, ako som ja sám. Aj teraz chodím do kostola. Bez viery sa žije ťažko. Aj vtedy, keď bolo najhoršie, schoval som sa pod deku a modlil sa.” 

Večer pod dekou podrezal sa nožom

„Raz sme boli na výlete, v Kutnej Hore. Odtiaľ pochádzal jeden z chlapcov na mojej izbe. Nevydržal byť v tých podmienkach. Večer pod dekou podrezal sa nožom. O deväť mesiacov neskôr sme išli za jeho rodičmi. Zozbierali sme, nasporili sme 40 000 korún a darovali im ich,” spomína Jozef so slzami v očiach na kamaráta, ktorý ťažko znášal podmienky v PTP a rozhodol sa zobrať si život. „Okrem toho sme navštívili jedno miesto na Kutnej Hore a keď sme tam vošli, neviem slovami opísať, čo sme tam videli. Celé to bolo vyskladané ľudskými telami, kosťami. Vtedy som si pomyslel: už som na druhom svete? Hneď mi napadla modlitba. Toto je moja najlepšia a zároveň veľmi smutná spomienka,“ konštatuje Jozef.

Priateľ spozná priateľa aj v ťažkých podmienkach

Podľa Jozefa bola najnáročnejšia práca v baniach počas prvých mesiacov v PTP. Medzi vojakmi však bola súdržnosť. „V Novom meste nad Váhom bol jeden muž, Varga Igor, ktorý bol náš vedúci. Ten nám hovoril: ‚Chlapci, sme v tom spoločne, musíme spolu držať a vydržať to tu spolu.‘ Nikdy sme sa nebili, ani nehádali, možno tak o tom, že hej! nestúpaj mi na nohu, keď nás bolo viac na izbe,“ spomína Jozef. „Spriatelil som sa s jedným vojakom – bol to Nemec a hovoril, oj, ty vieš lepšie po slovensky, než ja. Hovoril mi, Józsi, poď, poď so mnou ku nám. Boli sme dobrí priatelia. Priateľ spozná priateľa aj v ťažkých podmienkach. Mám viac zlých spomienok než dobrých, o dosť, ale predsa.” 

Potajomky do kostola

Druhé Vianoce strávil Jozef s kamarátmi tak, že si vyprosili priepustku z kancelárie a plánovali tajnú návštevu kostola. Museli však nahlásiť, kam idú. Slúžili pri Vimperku, avšak tam bolo vždy najviac vojakov. Preto si vypýtali priepustku do Zdíkova, vedľajšej dediny. Keď im nadriadený vojak vypisoval priepustku, dal im ju so slovami: Ale nie do kostola! „Tak sme sa naňho pozerali. Pritom, obaja sme chceli ísť práve tam. Do kostola. Išli sme do Zdíkova a veľmi sme sa báli, že nás prichytia. Spýtali sme sa domácich. Tí nám povedali, že tým smerom je malý kopec a za ním je dedinka Zdíkovec. ‚Majú kostol?‘ pýtali sme sa. Mali. Bolo to asi 10 kilometrov vzdialené od nás, ale rozhodli sme sa aj tak ísť. Vošli sme do kostola a v tom momente som sa rozplakal. Modlitby v češtine, hrali na husliach. Mal som pocit, že mi roztrhá srdce.”

Dva roky života v PTP

Jozef strávil v PTP dva roky. „V Boleticiach sme boli do 23. novembra. 24. nás previezli do Nepomuku, kde sme mali odovzdať vojenské veci a 25. novembra 1953 nás pustili na slobodu.” Po návrate domov Jozef pokračoval v práci stolára. Neskôr sa oženil a mal tri deti. Po príchode domov Jozef prestal sledovať politické dianie. „Ja som politiku potom už príliš nesledoval, nechcel som. Nikdy pred PTP, počas ani po som sa k nikomu nesprával zle, bol som slušný a nikdy som nikomu neublížil, ani krivé slovo nepovedal. Neskôr, po páde komunizmu, nám dali nejakú pomoc ako pétépákom. Papier, potvrdenie, že som veterán. Nikdy som na to nezabudol. Spomienky na ťažké časy, zostalo to v mojich spomienkach, v mojom srdci.” 

Presvedčenie, že všetko dobre dopadne

Na otázku, čo Jozefovi v ťažkých chvíľach pomáhalo, odpovedá jasne: „Pomáhalo mi to, čo mi pomáha dodnes. Modlitba. Nevynechám ani len jeden jediný deň. Modlím sa nielen za seba, ale za všetkých, za nás, ľudí. A toto je nedostatok aj dnešného sveta. Nezaoberá sa vierou. Mne je jedno, akou vierou, skutočne, na tom nezáleží. Ale bez viery sa nedá žiť. Veriť musí každý. Vieru je treba podporovať.” Pre 94-ročného Jozefa je tajomstvom dlhého a spokojného života práve viera. „Presvedčenie, že všetko dobre dopadne. Vždy som veril v dobrotivého Ježiša Krista. Možno ma niekto vysmeje. Ale je to tak.”

Pravda a rešpekt

„Čo by som odkázal dnešným ľuďom? Aby nežili prázdne a osamelé životy. Aby sa spoznávali, boli voči sebe pravdiví a mali medzi sebou rešpekt. Ako ja som si vážil moju ženu 65 rokov. Nikdy som ju neudrel. Nebol dôvod. Pretože aj ona sa ku mne správala vždy s rešpektom. Pretože taká rodina, v ktorej ani lyžica na zem nespadne, neexistuje v celej republike, ani na celom svete. Neexistuje rodina, v ktorej sa nezvýši hlas a nevznikne konflikt. Avšak treba si odpúšťať, zachovávať voči sebe rešpekt, v dobrom i zlom.”