Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

László Barak (* 1953)

• born in Mužla, 1953

• working as journalist after school

• member of the opposition movement

• founding member of the Independent Hungarian Initiative

• deputy editor of Nap

• political career in the Hungarian Civic Party

• participation in the Party of the Hungarian Coalition

„Mali by byť vytrvalí a kritickí, mali by všetko spochybňovať, vrátane seba samých! Pochybnosť totiž prináša výsledky.” Toto je odkaz, ktorý László Barak, básnik, spisovateľ a publicista, odovzdáva budúcim generáciám. Barak, príslušník maďarskej menšiny na Slovensku, bol ako verejný činiteľ aktívnym účastníkom diania počas Nežnej revolúcie i politického vývoja tesne po nej.

Počiatky spisovateľskej kariéry

Barak sa narodil v obci Mužla v okrese Nové Zámky, kde prežil bezstarostné detstvo. Jeho otec aj mama pracovali v telefónnej ústredni. Keďže otec bol členom komunistickej strany, životná cesta mladého Lászlóa sa zdala byť vopred určená. Lenže, ako sám hovorí, „už ako malý chlapec som sa javil ako nezávislá osobnosť. Bol som dosť tvrdohlavé dieťa.” Táto vlastnosť ho neskôr doviedla k úplne inému smerovaniu v živote.

Ako pätnásťročný začal László študovať na technickej škole v Košiciach. Mal sa stať inžinierom, ale už v čase maturity pracoval ako pomocný editor v týždenníku o maďarských farmároch žijúcich v Československu s názvom Szabad Földműves (Slobodný farmár). Napriek tomu, že nemal v editorskej práci žiadne vzdelanie a prax, rýchlo našiel svoje miesto v redakcii časopisu: „Bol som nesmierne ctižiadostivý, dalo by sa povedať, že som bol kariérista. V tom zmysle, že som naozaj miloval písanie.”

Po absolvovaní dvojročnej vojenskej služby nastúpil na štúdium žurnalistiky na Univerzite Komenského. Ukončil dva semestre, no potom štúdium zanechal a ďalej pokračoval v práci v redakcii týždenníka Szabad Földműves. Čoskoro sa stal editorom kultúrnej rubriky. Keď však do vianočného vydania vybral poviedku maďarského spisovateľa Jenőa Heltaia, veci nabrali iný smer. Šéfredaktor ho požiadal, aby vynechal posledný odsek poviedky, v ktorom sa hlavné postavy modlili. Následne Barak vybral inú poviedku a dal výpoveď. Sám o tom hovorí: „Keby som neurobil to, o čo ma šéfredaktor požiadal, bol by som vystavený neustálej kontrole, nariaďovali by mi, o čom a ako mám písať. Tak som si povedal, že už nechcem byť novinárom.”

Účasť v maďarskom opozičnom hnutí

Na začiatku 80. rokov sa László už so svojou rodinou presťahoval do Dunajskej Stredy, kde začal pracovať ako riaditeľ lokálneho centra kultúry. Jeho úlohou bolo koordinovať riaditeľov jednotlivých kultúrnych centier v celom okrese. V tom čase sa zoznámil s ľuďmi z redakcie regionálneho týždenníka Csallóköz, čo malo rozhodujúci vplyv na jeho ďalšiu literárnu kariéru. Obzvlášť výrazný vplyv na neho mali spisovatelia László Szigeti a László Tóth, ktorí obaja v časopise pracovali.

Redaktori v časopise Csallóköz boli všetci členmi komunistickej strany a naliehali na Baraka, aby do nej vstúpil tiež. Verili totiž, že ak bude v strane dostatok vzdelaných a inteligentných ľudí, dokážu svojou prácou a kritickým prístupom narušiť staré štruktúry a postupne meniť systém k lepšiemu. Barak tak vstúpil do strany s presvedčením, že spolu môžu „dať veci na poriadok”, no až neskôr si uvedomil, že niečo také nebolo možné. „Nikdy si to neodpustím,” hovorí. Keď však ku koncu 80. rokov istý jeho priateľ napriek nátlaku ostatných členov jednoznačne odmietol vstúpiť do komunistickej strany, László sa rozhodol zo strany vystúpiť.

Následne sa prostredníctvom Eleonóry Sándorovej László pripojil k opozičnému hnutiu. Keďže Eleonóra, muzeologička a etnografka v múzeu v Dunajskej Strede, poznala Lászlóove politické názory, požiadala ho o pomoc: „A tak som sa stal odporcom režimu, spísal som petíciu a zbieral som podpisy.” Lászlóova prvá účasť na opozičných aktivitách bola sprevádzaná rôznymi ilegálnymi činmi, ako napríklad počúvaním Rádia Slobodná Európa a zaobstarávaním samizdatových periodík z Maďarska, v dôsledku čoho ho vypočúvala Štátna bezpečnosť: „Nemal som vôbec strach. Ak systém vedú hlúpi ľudia, nemôže normálne fungovať.”

Maďarská nezávislá iniciatíva a jej rola v rokoch 1989-1990

Aj keď Gorbačovova éra priniesla v tzv. východnom bloku mnohé zásadné zmeny, pád socializmu ešte takmer nik nepredpokladal. 17. novembra 1989 bol Barak pozvaný na narodeninovú oslavu Lajosa Tótha, pedagóga a prominentného člena maďarskej opozície. Na oslave povedal Károly Tóth všetkým prítomným hosťom, že by mali vytvoriť hnutie, prostredníctvom ktorého by mohli verejne vyjadrovať svoje názory a zapojiť sa do politického diania. Do novovznikajúceho politického hnutia sa zapojili aj spisovateľ Lajos Grendel, Eleonóra Sándorová, psychiater Péter Hunčík, spisovateľ László Szigeti a ďalší intelektuáli. Hnutie nazvali Maďarská nezávislá iniciatíva [Független Magyar Kezdeményezés, FMK]. Stalo sa prvou nezávislou politickou organizáciou na Slovensku. Sformovalo sa úplne nezávisle od udalostí na Národní třídě v Prahe a vzniklo ešte deň pred sformovaním Verejnosti proti násiliu (VPN). László Barak sa potom stal jedným z prvých hovorcov hnutia.

„Čoskoro sme si uvedomili, že na to, aby sme dostali naše myšlienky k ľuďom, potrebujeme médiá,” hovorí. Rozhodli sa preto založiť týždenník Nap [Deň], ktorého prvé číslo vyšlo 15. decembra.

Šéfredaktorom sa stal Péter Hunčík, no časopis viedol László Barak: „Nechcel som byť šéfredaktorom, pretože som chcel skôr písať.” A tak sa stal zástupcom a na pozíciu nového šéfredaktora nastúpil Kálmán Balla. Nap sa tlačil v náklade 40 tisíc výtlačkov: „Boli to revolučné noviny. Bolo absolútne jasné, že Nap nefungoval ako klasické printové médium, keďže také médium musí byť nezávislé a nemôže mať žiadne politické väzby.” Nap vydávala Maďarská nezávislá iniciatíva spolu s VPN. Počet čitateľov však do roku 1995 výrazne poklesol, preto ho prestali vydávať. Projekt týždenníka sa pretransformoval na rovnomenné vydavateľstvo, ktoré pod vedením Lászlóa Baraka funguje dodnes.

Od konca roku 1989 boli členovia VPN a MNI kooptovaní do parlamentu. Po úspechu v prvých slobodných voľbách za nového predsedu MNI zvolili Lászlóa Nagya, ktorý bol v tom čase aj viceprezidentom Slovenskej národnej rady. V januári 1992 sa hnutie pretransformovalo na liberálnu politickú stranu s názvom Maďarská občianska strana [Magyar Polgári Párt, MPP] a začalo rokovať o spoločnej kandidátke do volieb so stranou Bélu Bugára – Maďarským kresťansko-demokratickým hnutím [Magyar Kereszténydemokrata Mozgalom]. Rokovania však neboli úspešné, do volieb išla MPP samostatne a získala iba 2 percentá hlasov. „Politika nebola pre nás, ale pravdou je aj to, že nikto z nás ani nebol pripravený na to, aby sa stal politikom. Do politiky sme sa zapojili len kvôli revolučným udalostiam.”

Po rozpade Československa

Rozpad Československa vnímal László Barak ako tragédiu: „Vôbec som tomu neveril. Nikdy by som si nebol pomyslel, že Československo zanikne. A keďže som považoval rozdelenie republiky za nezmyselné a hlúpe, do posledných chvíľ som tomu neveril.”

Napriek všetkému od roku 1993 existuje Slovensko ako samostatný štát. V nasledujúcom roku bola vytvorená spoločná Maďarská koalícia: tri maďarské strany (MPP, kresťanskí demokrati a Spolužitie/Együttéles), ktoré sa sformovali v čase Nežnej revolúcie, podpísali vzájomnú dohodu. Koalícia sa následne v roku 1998 pretransformovala do jedinej Strany maďarskej koalície [Magyar Koalíció Pártja], keďže upravený volebný zákon Vladimíra Mečiara nariaďoval povinné 5 percentné kvórum na vstup do parlamentu pre každú stranu, aj keby bola súčasťou volebnej koalície. Barak však s odstupom času považuje svoju rolu pri zakladaní koalície za politickú chybu: členovia MPP sa museli aspoň čiastočne vzdať svojej politickej identity, čo bolo pre nich ťažké, keďže zastávali silné politické hodnoty a princípy. Tri strany v spoločnej koalícii si potom rozdelili všetky politické funkcie a za predsedu novovzniknutej strany bol zvolený Béla Bugár.

Barak sa zúčastnil následnej volebnej kampane a 8 rokov bol mestským poslancom v Dunajskej Strede. Jeho politická kariéra však čoskoro dospela ku koncu: podľa jeho názoru boli totiž aktivity poslancov MPP neustále marené politikmi z ostatných dvoch strán. Nakoniec už nevidel žiadne iné východisko, než vystúpiť zo strany. Tento moment hodnotí ako „nápravu svojej druhej životnej chyby. Týmto činom som si aspoň čiastočne odpustil účasť na zakladaní tejto strany”. Nasledujúce rozdelenie strany bolo podľa Baraka spôsobené najmä Miklósom Durayom, bývalým vodcom strany Együttélés/Spolužitie. Jeho „boj o moc” vyústil do toho, že stranu opustil aj jej predseda Béla Bugár.

Záver

Keď sa László Barak pozerá späť na svoj život pred pádom komunistického režimu a po ňom, zdôrazňuje: „Narodil som sa, aby som bol slobodný a aby som neubližoval druhým.” Napriek tomu, že ho jeho žena ešte pred vypuknutím Nežnej revolúcie presviedčala, aby odišli z Československa, rozhodli sa nakoniec zostať. „Existovali len dve cesty, ktoré viedli von z komunizmu: jedna bola alkoholizmus, a tá druhá bola neschodná.”

Barak si je vedomý toho, že dostal historickú príležitosť byť súčasťou úspešnej revolúcie, no ani v tom čase neveril, že zmena systému prinesie okamžitý blahobyt: „Situácia sa zmenila, revolúcia skončila a vznikol nový systém, na ktorý ľudia neboli zvyknutí. Neboli v ňom socializovaní, nesocializovali sa v slobode. Sme závistliví a nenásytní.” To pokladá Barak za problém svojej generácie a práve to sa musí s príchodom nasledujúcich generácií zmeniť. Barak však zdôrazňuje, že nechce žiť len pre minulosť. Od pádu socializmu prešlo 30 rokov a on prežil plnohodnotný život, nič viac neočakával. „Cítim sa dobre. Nemám pocit nedostatku. V živote som dosiahol všetko, čoho som bol schopný,” uzatvára.