„To som začala chodiť do školy, najprv sme chodili do obecnej školy vo Vokoviciach, to som mala za rohom. Ale potom sa tam nasťahovala Wehrmacht a museli sme chodiť do Liboce, to bolo asi trištvrte hodiny peši. Keď prišiel nálet, tak nás vyhodili zo školy, aby sme sa išli schovať. Ale my sme museli utekať domov a po ceste bol viadukt, tak tam sme sa vždy schovávali. Keď preleteli, tak sme zasa bežali ďalej.“
„To bola síce výborná známosť, vďaka nim sme aj dostali auto, krásneho veľkého Ramblera, čo bolo ďalším klincom do našej rakvy. Museli sme chodiť na ambasádu, lebo v Guinei nebolo čo jesť, tak nám posielali na ambasádu to, čo sme si objednali z Tuzexu. Keď priletelo lietadlo, museli sme to ísť vyzdvihnúť. Prišiel tam český vyslanec v MBčke a my sme prišli s tým Ramblerom, tak sme si pochopiteľne ten kádrový profil značne pošpinili. Ex post sme sa dozvedeli o všetkých fízloch, ktorí boli na nás v Afrike nasadení.“
„Môj muž dostal od nemeckého vyslanca vízum do Nemecka. Ale ako to urobiť, aby im ho nezobrali? Mala som tam tranzistorové rádio, ktoré môj muž rozmontoval, a do valčeku, kde boli baterky, zabalil to vízum. Auto naložili na loď a loďou mohli odcestovať, lebo tá išla do Juhoslávie, do Koperu. Tam boli už pochopiteľne hranice, tadiaľ by ich nepustili. Juhoslovania boli generózni a môj švagor mal ešte k tomu bývalú priateľku v Trieste. Tá sa vydala za Taliana a ten bol nejaké najväčšie zviera v Trieste. Môj švagor tej bývalej priateľke zavolal a ona vynadala manželovi, lebo Taliani ich nechceli cez hranice pustiť. Hovorili: ‚No, no, no,‘ a žiadnych azylantov nepúšťali. Ale prišiel tam ten komandante, ako sa mu hovorilo, postavil ich do pozoru. To bolo na juhoslovanskej hranici v Chorvátsku, Chorváti dobre vedeli, že ich nesmú pustiť. Ale potom odišli s pasmi a doložkou do domu. Za chvíľu vyšli von a len mávli rukou. Muž potom hovoril, že keď sa pohol s autom, mal strach, že švagor, ktorý bol v aute za ním, do neho vrazí, ako sa ponáhľali.“
Růžena Zahradníčková was born on October 26, 1934 in Prague into a family of the first clarinettist in the State Opera in Prague. When the war ended, she enrolled into grammar school and in 1952 she started to study dentistry at the Faculty of Medicine of Charles University in Prague. During her studies she met her future husband, a doctor, who was a son of prestigious surgeon and orthopedist Jan Zahradníček. After their daughter was born at the beginning of 1960s, the family moved to Šumava. In 1966, her husband received a travel permit and a job offer to work in Guinea within development projects of the CSSR. Růžena worked as a dentist. After the August 1968, together with her husband they organised a petition in foreign diplomatic offices against the military invasion. In autumn 1969 they refused to sign the statement of approving the military occupation of ČSSR. By the end of the 1970 they were withdrawn from Guinea, and on their return journey they were not given the travel permit to western countries. It influenced their decision not to return home, but to emigrate illegally to West Germany. Immediately, Růžena found a job in Germany and later she took over a private dental practice. The family decided „not to buy themselves out“, thus they did not visit Czechoslovakia until 1990. Only then she found out how many of her family friends belonged to ŠtB informers.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
