„A potom začali veľké útoky na ten film. (Snadný život, 1957, scenár Milena Jelinek). Organizácie študentov si mysleli, že musia protestovať proti tomuto filmu, pretože je to film, ktorý neukazuje študentov v tom najlepšom svetle. Že ich ukazuje ako tancujú rock-n-roll a ako neštudujú stále. A ako sa flákajú za robotnícke peniaze. Bola tam delegácia robotníkov z ČKD na tej schôdzi, oni ma pozvali, to sa dialo práve na tej filologickej fakulte, a tam hovorili, že som ich zradila, že takto to nie je a že oni proste sú ohromne sporiadaní študenti. A ja som im hovorila, prosím vás, ja som tu sedela pred dvoma rokmi s vami, ja predsa nebudem klamať o tom, čo som videla. A bol tam vtedy Ludvík Vaculík a ja som hovorila, ja som napísala poviedku a niekto z toho urobil film. Ja môžem zodpovedať iba za svoju poviedku. A on napísal obhajobu do Večernej Prahy, mňa ako autorky."
„V päťdesiatom ôsmom roku vyšlo Rudé právo z Košíc, kde bola nejaká konferencia a tam ma prezident Novotný menoval ako jedného z tých ľudí, ktorí škodia štátu. A ja som si už v tej dobe zažiadala o vysťahovanie, pretože som povedala, že sa chcem vydať a že mám právo sa vydať, za koho chcem, a mám právo ísť, jeho nasledovať. No samozrejme, oni prijali tieto žiadosti, ale na to sa neodpovedalo a ja som viac-menej bola požiadaná, aby som sa neobjavovala už na škole, takže som nemohla absolvovať a nemohla som pracovať samozrejme, nerobila som nič a čakala som, kým sa rozhodne, či môžem odísť, alebo nie. A to sa tiahlo až do roku 1960, kedy sa môjmu manželovi podarilo v Amerike zažiadať svojho dekana z MIT, aby sa prihovoril u Kennedyho, ktorý bol vtedy kandidát na prezidenta. A bolo asi tak päť ľudí v Prahe, ktorí boli vedení v programe na zjednotenie rodín a podobne, ja som bola jedna medzi nimi a oni mi dali povolenie, a odišla som v roku 1961, v januári, do Spojených štátov."
„My sme bývali v chate na Labe, tam sme sa ukrývali na konci vojny, aby sme prežili, a tie chaty boli všetky obsadené Rusmi. Moja maminka a moje tety boli prinútené im prať prádlo v Labe, pretože tam ani nebola tečúca voda. Ich tábor bol tam na Březích a ja som bola obťažovaná jedným ruským vojakom. Mala som asi desať rokov. Ale mala som dosť rozumu, že som odišla, že som sa nejakým spôsobom oddelila, takže otec hneď na druhý deň, aj keď som, myslím, nikomu nič nepovedala, pretože taký bol vtedy svet, tak nás naložil na nákladné auto a odviezol nás odtiaľ preč. Pretože, myslím, že ľudia si mysleli, že sú v nebezpečí."
Milena Jelinek sa narodila 19. augusta 1935 v Přešticiach pri Plzni. Jej dievčenské meno bolo Tobolová, otec mal rakúsko-poľský pôvod, z matkinej strany bola rodina česká – vlastenecká. V Přešticiach počas prvej republiky prevádzkovali vlastný podnik – pílu, ktorá bola neskôr znárodnená. Milena začala v 50. rokoch študovať jazyky na filozofickej fakulte, avšak v roku 1955 prešla na FAMU, kde sa venovala štúdiu scenáristiky. V roku 1957 sa realizoval na Barrandove film podľa jej študentského scenára „Snadný život“. Zaznamenal priaznivé, ale aj kritické reakcie, pretože podľa súdobých noriem režimu zobrazoval študentov ako príliš dekadentných. Na premiére filmu sa Milena zoznámila so svojím budúcim manželom Bedřichom (Frederickom) Jelinkom, česko-židovským emigrantom, ktorý bol na krátkej návšteve v Prahe. Milena sa medzi rokmi 1956 – 1960 zapojila do viacerých študentských aktivít, ktoré kritizovali režim a požadovali zrušiť totalitnú vládu jednej strany. Nemohla kvôli tomu ukončiť absolvovať na FAMU, nájsť si prácu a prezident Novotný ju vo svojom článku označil za jednu z ľudí, ktorí škodia štátu. V januári 1961, po vybavení povolenia na vycestovanie z americkej strany, emigrovala do USA. Vydala sa za Bedřicha Jelinka a vychovala s ním dve deti: Williama a Sarah Jelinek. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vytvorila tri krátke filmy v rámci underground cinema, ktoré sa premietali na nezávislých festivaloch. Podľa jej scenára, inšpirovaného knihou J. Demla Zapomenuté světlo, vznikol v roku 1996 v Čechách rovnomenný film. V roku 1991 získala Fulbrightovo štipendium a strávila rok v Česko-Slovensku, aby po výskume zameranom na starší český film napísala divadelnú hru o Adine Mandlovej. Žila na Manhattane v New Yorku, kde vyučovala na filmovom oddelení Kolumbijskej univerzity. Milena Jelinek zomrela 16. apríla 2020.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
